Naša Nikola Richterová vedie v DEKK Inštitúte komunikáciu a fundraising. Minulý týždeň sa zúčastnila Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji v Štokholme a napísala o svojich (ne)hokejových dojmoch.
Do Štokholmu som vycestovala na moje štvrté majstrovstvá sveta v rade. Tento rok som však prišla s novými emóciami. Mohla za to aktuálna situácia. Dresy s dvojkrížom obliekli aj hráči z KHL a naopak, tento rok sme v nich nevideli niektoré očakávané opory z NHL. Moje pocity ovplyvnil aj fakt, že najproduktívnejší Slovák v Európe za Slovensko nenastúpil pre narušené vzťahy.
Pri tomto všetkom som nadobudla pocit, že svoju účasť na fanúšikovskej tribúne budem musieť pred niektorými Slovákmi a Slovenkami vyslovene obhajovať. Aj to potvrdzuje, aká je dnes rozdelená slovenská spoločnosť.
Skúsenosti s Lotyšmi
Do Švédska som prišla na zápasy proti Lotyšsku a Fínsku. Napokon sa ukázalo, že to boli naše posledné predstavenia na celom šampionáte.
Pred zápasom s pobaltským súperom v bordových dresoch vyšiel v našich médiách rozhovor s hráčom z tejto reprezentácie. Uviedol, že má extra motiváciu. V našom tíme videl hráčov z KHL, na čo zdieľajú v jeho krajine na rozdiel od Slovenska jednotný záporný názor. Ďalším dôvodom mali byť medializované postoje našich politikov k vojne na Ukrajine. Na mojom Instagrame som následne videla, že mnoho mojich známych po týchto vetách podporovalo Lotyšov. Toto bol moment, ktorý ma zabolel. Cítila som, že v roku 2025 to rozhodne nie je len o hokeji.
Ako sa správali fanúšikovia po zápase
Dalo by sa povedať, že spolupráca medzi našimi hokejistami bola v tomto zápase taká, aká je situácia v krajine. Slovensko prehralo 1:5.
O hokeji sa toho napísalo veľa, už menej si ľudia vedia predstaviť, čo sa v Štokholme dialo, keď sa zápas skončil. Tieto momenty boli pre mňa silné. Počas mojich niekoľkoročných skúseností so šampionátom som zistila, že hoci tam ľudia prichádzajú najmä vo viere, že ich tím vyhrá, celé je to zároveň aj o nadnárodnej hokejovej súdržnosti a radosti z hry. Fanúšikovia medzi sebou interagujú.
„Myslíš si, že dnešný zápas pozeral aj Fico? Dúfam, že áno,“ zdôraznil mi fanúšik Lotyšska. Dlhé roky nás považoval za sympatickú reprezentáciu, ktorá je na podobnej úrovni ako sú oni. Teraz sa jeho pohľad zmenil. Bol sklamaný, že na našej súpiske sú hráči z KHL. Považoval to za priamu podporu Ruska vo vojne proti Ukrajine. Naša debata trvala pomerne dlho. Spomenula som mu, že ani ja s tým nie som vysporiadaná. Zároveň som mu porozprávala o tom, aká polarizovaná je slovenská spoločnosť a momentálne prakticky neexistuje v našom národe téma, na ktorej by sme sa vedeli zhodnúť. Vrátane vojny na Ukrajine. Tieto problémy tento rok výrazne ovplyvnili aj jednu z hlavných zložiek našej národnej hrdosti – slovenskú hokejovú reprezentáciu.
Prišli ako rivali, odišli ako priatelia
Prekvapilo ma, ako často rozoberali lotyšskí fanúšikovia našu politiku. Na podobné debaty na hokejových majstrovstvách nie som zvyknutá. Mám pocit, že po rozhovoroch prišlo množstvo Lotyšov k domnienke, že Slovensko nie je čierno-biele. Hoci zo začiatku sa na nás možno pozerali ako na tím „nepriateľov“, napokon sa s nami vybrali do podniku s prevahou slovenských fanúšikov. Nasledovali ich ďalší a ďalší ľudia v lotyšských dresoch, Rakúšania či Fíni. Debaty tu išli bokom. Hrali sa slovenské rokmi overené hity, na ktoré napokon tancovali všetci bez ohľadu na farbu dresu.
Fanúšikovia súperov za mnou chodili s počudovaním, ako je možné, že sa takto bavíme po prehratom zápase. Mnohí oceňovali náš temperament a ľubozvučnosť nášho jazyka. V pokročilých nočných hodinách sme zborovo skákali aj na pesničku, v ktorej sa spieva: „Ľudia vôbec nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné!“
...a napokon na konci nášho večera odišlo veľké množstvo lotyšských fanúšikov v slovenských dresoch, ktoré si vymenili so svojimi párhodinovými priateľmi.
Zjednotenie pre spoločný cieľ
Pri zápase Slovenska s Fínskom som už intenzívne interakcie so zahraničnými fanúšikmi nemala. Musím však priznať, že bolo pre mňa veľmi príjemné sedieť v hľadisku s ľuďmi v slovenských dresoch, ktorí fandia jednému spoločnému cieľu. Silný moment. Priznávam, že zrejme aj z dôvodu, že počas iných udalostí to ako Slovenka často nezažívam.
V Štokholme som stretávala fanúšikov z celého Slovenska. Medzi nimi aj podporovateľov klubov z Nitry, Michaloviec, Banskej Bystrice či Košíc. Ja som fanúšička Slovana Bratislava. V extralige sme veľkí rivali, tu sme držali spolu. Ako hovoríme v DEKK Inštitúte - cítili sme spoločnú zastrešujúcu identitu. Tú slovenskú. Vravela som si, že bodaj by toto fungovalo aj mimo športu.
Vypadli sme, dresy a spolupatričnosť sa odkladá
Keď som sedela na letisku a čakala na let domov, uvedomila som si, že Slovákov tam už rozpoznávam iba vďaka spoločnému jazyku. Dresy (a možno aj súdržnosť) sme si už odložili na iné príležitosti.
Neďaleko nás sa čakalo na let do Rigy. Na letisku sa zišlo kopec Lotyšov, ktorí prišli do Švédska na hokej. Ako to viem? Tí svoje dresy neprezliekli - aj keď vypadli rovnako ako my. Môže to byť len náhoda, no v tom momente mi to prišlo symbolické. Väčšmi mi to zvýraznilo otáznik ohľadom našej národnej hrdosti. Úspech v hokeji je jeden z mála momentov, kedy vieme držať spolu. Keď sa však hokej končí, vraciame sa do bežných koľají. Som presvedčená, že na súdržnejšie Slovensko nám len hokej stačiť nebude. Avšak momenty, keď vieme pri napínavom zápase držať spolu, môžu však byť pre nás motiváciou a príkladom, že je to možné.