„Daniel, neuverím tomu, kým sa to nestane: bola by to vojna na dlhé obdobie, stála by desaťtisíce životov a ani Rusi si podľa mňa nedovolia riskovať také straty. Pozri sa na Afganistan či iné konflikty,“ povedal náčelník ukrajinskej armády, generál Valerij Zalužnyj, svojmu slovenskému náprotivku ešte začiatkom januára 2022, mesiac pred ruskou inváziou na Ukrajinu.

V poslednom rozhovore projektu Rozhovory pre Slovensko – nového mediálneho priestoru DEKK Inštitútu – sa Iva Mrvová rozprávala s náčelníkom Generálneho štábu Ozbrojených síl SR, generálom Danielom Zmekom. Diskusia priniesla viacero cenných vhľadov: ako na Slovensku budovať kultúru obrany, či politické elity rozumejú tomu, ako armádu efektívne využívať, aj otázku, čo by sa stalo, ak by Ukrajina vojnu prehrala.

Každý rozhovor dopĺňame Insightom – článkom, ktorý ponúka hlbší analytický pohľad na témy spomenuté v interview. Tentoraz sa pokúšame pochopiť, kde sa už v decembri 2021 zrodilo presvedčenie Ozbrojených síl SR, že Rusko Ukrajinu skutočne napadne. Zo všetkých inštitúcií, ktoré vtedy sedeli za stolom pri briefingu prezidentky Zuzany Čaputovej a premiéra Eduarda Hegera, bola práve armáda jediná, ktorá tento vývoj predpokladala správne.

Ani ministerstvá obrany či zahraničných vecí, ani spravodajské služby, teda organizácie s prístupom k širšiemu množstvu informácií situáciu neodhadli presne. A neboli výnimkou; podobne sa mýlila aj väčšina európskych vlád. O to zaujímavejšia je úspešná predikcia slovenskej armády. Podľa čoho sa Ozbrojené sily rozhodovali? Ako vyzerá situácia, keď veľmoc príde o dôveru, a čo sa deje, keď štát falšuje vlastné dáta?

Keď USA koncom roku 2021 varovali pred ruskou inváziou na Ukrajinu, viaceré európske krajiny – najmä Francúzsko a Nemecko – zostávali skeptické. Spomienky na nesprávne americké tvrdenia o chemických zbraniach v Iraku v roku 2003 oslabili vzájomnú dôveru, a európski predstavitelia preto nechceli prijať americké hodnotenia bez jasnejších dôkazov.

Podľa denníka The Guardian jeden z európskych ministrov zahraničia, ktorý si želal zostať v anonymite, spomenul, že mal prudkú diskusiu so svojím americkým náprotivkom Antonym Blinkenom:„Som dosť starý na to, aby som si pamätal rok 2003, a vtedy som patril k tým, ktorí vám verili.“ Hoci Briti a Američania zdieľali medzi sebou viac informácií než zvyčajne, tie najcitlivejšie prichádzali často bez uvedenia pôvodu, aby ochránili svoje zdroje. „Varovali nás, naozaj varovali,“ opísal anonymný minister. „Ale dodali: ‚Musíte nám veriť.‘“

Veľkou psychologickou prekážkou pre európskych analytikov bolo aj presvedčenie, že ruský prezident Vladimir Putin je prevažne racionálny aktér, a preto hlboko pochybovali, že by sa pustil do plánu, ktorý považovali za odsúdený na neúspech.

Rusi predpokladali, že len približne 10 percent Ukrajincov bude aktívne bojovať proti invázii, zatiaľ čo zvyšok ju buď podporí, alebo neochotne akceptuje. Tento odhad bol z ruskej strany beznádejne optimistický, no aj spomínaná desatina ukrajinskej populácie predstavuje približne štyri milióny ľudí. Podľa viacerých európskych pozorovateľov preto sily, ktoré Rusko zhromaždilo, ani zďaleka nestačili na potlačenie tak rozsiahleho odporu.

Američanom sa navyše nepodarilo naplno presvedčiť ani samotných Ukrajincov, ktorých sa hrozba bezprostredne týkala. Koncom roka 2021 ukrajinské politické vedenie  (Zelenskyj, Jermak a ďalší) prevažne pochybovalo o plnohodnotnej konvenčnej invázii. Zo strany Ruska očakávalo skôr pokračovanie „hybridnej“ vojny a obávalo sa, že reči o mobilizácii vyvolajú v krajine paniku a ekonomický kolaps.

Jediní, koho Američania presvedčili natoľko, aby začali s reálnymi prípravami, bolo ukrajinské vojenské vedenie – najmä generáli Valerij Zalužnyj a Kyrylo Budanov, ktorí už v novembri 2021 modelovali podrobné scenáre invázie. Ako však ukazuje aj v úvode citovaný rozhovor ukrajinského generála Valerija Zalužného so slovenským generálom Danielom Zmekom, napriek započatým prípravám sa Ukrajincom ešte začiatkom januára plnoformátová invázia stále javila ako iracionálne rozhodnutie.

Dva týždne pred vypuknutím vojny cestovala vicepremiérka pre investície a informatizáciu Veronika Remišová do Kyjeva na rokovanie so svojím ukrajinským náprotivkom. Ako pre DEKK Inštitút dnes spomína vtedajší šéf jej kancelárie Ján Magušin, z rozhovoru s vojenským pridelencom na slovenskej ambasáde v Kyjeve vtedy vyplynulo, že pravdepodobnosť vypuknutia vojny vnímali „tak päťdesiat na päťdesiat“.

Slovenská delegácia nebola pred cestou informovaná o potrebe zvýšených bezpečnostných opatrení – ani zo slovenskej, ani z ukrajinskej strany. V Kyjeve sa pohybovala voľne, bez doprovodu či akýchkoľvek ochranných prostriedkov. Išlo o zahraničnú pracovnú návštevu v režime business as usual. 

Tento príklad jasne ukazuje, ako málo slovenské inštitúcie brali varovania pred vojnou vážne. Okrem jednej výnimky inváziu neočakával prakticky nikto.

Prezidentka Zuzana Čaputová spomína, že ako hlavná veliteľka Ozbrojených síl SR absolvovala prvé stretnutia s predstaviteľmi armády už v novembri 2021. V knihe rozhovorov s Erikom Taberym uvádza, že koncom decembra sa dokonca začali zaoberať scenárom, podľa ktorého by Rusko mohlo obsadiť celú Ukrajinu. Takýto vývoj by podľa nej znamenal nielen masívnu utečeneckú krízu, ale aj to, že Slovensko sa stane hranicou medzi NATO a Ruskom.

Napriek narastajúcemu napätiu však nebol vyhlásený žiadny zo štyroch krízových stavov, ktoré umožňujú prezidentke či Ozbrojeným silám konať. Vyhlásenie vojnového stavu – jediného mechanizmu, ktorý by vláde a armáde umožnil reálne zabezpečiť východnú hranicu – môže prezidentke navrhnúť len vláda.

Premiérovi Eduardovi Hegerovi sa dnes často vyčíta, že situáciu pred vojnou nebral dostatočne vážne. Ešte dva dni pred vypuknutím konfliktu vláda neprijala žiadne zásadné opatrenia – ani na posilnenie hranice, ani na prípravu na utečeneckú vlnu, ktorá bola prakticky istá, ak by Rusko postupovalo tak rýchlo, ako predpokladali USA a Veľká Británia.

Z rozhovoru s osobou z prostredia bývalého premiéra však vyplýva, že Eduard Heger nemal na pravdepodobnosť vojny vyhranený názor. Spoľahol sa na hodnotenia odborníkov a ministrov, ktorí sa téme venovali detailnejšie.

V prostredí slovenskej vlády prevládala atmosféra podobná tej v mnohých iných európskych kabinetoch, teda silná neochota pripustiť, že by na európskom kontinente mohla opäť vypuknúť veľká konvenčná vojna. Myslieť „geopoliticky“ a konať v duchu „realpolitik“ sa ukázalo ako niečo, čo mnohí európski lídri nechceli ani nevedeli.

Napriek tomu, že slovenská vláda bola opakovane briefovaná o prípravách ruskej armády a z ambasády vo Washingtone prichádzali depeše varujúce, že vojna je prakticky nevyhnutná, slovenský kabinet si takýto scenár jednoducho nedokázal predstaviť.

Celkovú atmosféru dopĺňal aj postoj vtedajšej opozície na čele s Robertom Ficom, ktorá v decembri 2021 zorganizovala masívne protesty proti podpisu obrannej dohody s USA. Tá v tom čase silno rezonovala vo verejnom priestore. Výroky Roberta Fica, že „Rusko nikoho neohrozuje“, a skandovanie poslanca Ľuboša Blahu „Nikdy proti Rusku!“ dnes prakticky zľudoveli.

Treba však zdôrazniť, že invázia šokovala nielen opozíciu, ale aj vládnu koalíciu. Už 25. februára 2022, teda deň po vypuknutí vojny, hlasovali lídri oboch táborov spoločne za uznesenie Národnej rady, ktoré „čo najdôraznejšie odsudzuje nevyprovokovanú, neodôvodnenú a neoprávnenú vojenskú agresiu Ruskej federácie proti Ukrajine“.

Postoj Ozbrojených síl zhrnul pre DEKK Inštitút náčelník Generálneho štábu Daniel Zmeko: „Myslím, že to bol 7. December 2021, na zasadnutí Bezpečnostnej rady. Po našom brífingu u pani prezidentky nasledovalo zasadnutie, na ktorom Ozbrojené sily predstavili myšlienku, že Ukrajina sa stane nevyhnutnou obeťou pripravovanej agresie Ruskej federácie. Mnohí s tým nesúhlasili, no netreba to vnímať ako zlyhanie – v tom čase sa v Európe s takýmto scenárom nestotožňoval prakticky nikto.“

Ako šéf slovenskej armády ďalej vraví, oporu v tom čase nemal vždy ani medzi vlastnými kolegami. „V januári 2022 som sa na zasadnutí vojenského výboru stretol aj s vtedajším náčelníkom generálneho štábu Ukrajiny, generálom Zalužným, ktorý mi povedal približne toto: ‚Daniel, neuverím tomu, kým sa to nestane. Bola by to vojna na dlhé obdobie, stála by desaťtisíce životov a ani Rusi si podľa mňa nedovolia riskovať také straty – pozri sa na Afganistan a podobné konflikty.‘“

„Samozrejme, prichádzali aj signály z našich spravodajských kanálov a od strategických partnerov, ktorí majú omnoho väčšie možnosti a senzoriku,“ pokračuje generál Zmeko. Vysvetľuje, že jeho osobné presvedčenie – zdieľané úzkym okruhom kolegov – vychádzalo najmä z analýz odborníkov v Ozbrojených silách, ktorí dlhodobo sledujú nielen pohyby vojsk a ich kapacity, ale aj históriu a vnútornú politiku Ruskej federácie. Podľa Zmeka kombinácia historickej skúsenosti, typického správania režimu a aktuálneho nastavenia ruskej spoločnosti naznačovala, že stret je v podstate nevyhnutný.

Ozbrojené sily SR tak boli na bezpečnostných brífingoch pre najvyšších ústavných činiteľov prakticky jediným hlasom, ktorý konzistentne tvrdil, že ruská invázia na Ukrajinu je reálna a treba sa na ňu pripraviť.

Jedným z vysvetlení môže byť, že spravodajské služby či analytici na ministerstvách pracujú so širokým spektrom ukazovateľov, cez ktoré vyhodnocujú pravdepodobnosť, že nastane určitý scenár.

Mnohí analytici pred inváziou identifikovali celý rad dôvodov, prečo by sa vojna Rusku nemusela „vyplatiť“ – z politického, spoločenského aj ekonomického hľadiska. Boli menej ponorení do „hard security“ logiky a skôr hľadali racionálne kalkulácie nákladov a ziskov. Ak však Ozbrojené sily SR kládli väčší dôraz na historickú skúsenosť a vzorce správania starnúcich autoritatívnych lídrov, mohli – aj pri prístupe k rovnakým informáciám – dospieť k odlišnému záveru: že konflikt je v skutočnosti veľmi pravdepodobný.

Podľa viacerých pozorovateľov, s ktorými analytici DEKK Inštitútu hovorili, možno tvrdiť, že stanovisko Ozbrojených síl SR bolo brané vážne, no napokon bolo jednoducho prehlasované. Väčšiu váhu mali názory ministerstiev zahraničných vecí a obrany či tiež spravodajských služieb. Ústavným činiteľom v tom čase dávali väčší zmysel výhrady európskych analytikov.

Invázia preto Slovensko zaskočila podobne ako väčšinu ostatných európskych krajín. Na východnej hranici sa zopakoval scenár z migračnej krízy v rokoch 2015 a 2016. Kým na situáciu zareagoval štát, na mieste pomáhali dobrovoľníci z občianskej spoločnosti. Tí na hraniciach celé dni neúnavne pomáhali ukrajinským ženám a deťom, ktoré utekali pred vojnou, mrzli vo februárovej zime, podávali teplý čaj, deky a zabezpečovali im odvoz do vnútrozemia, Prahy či Poľska.

Analýza výpovedí respondentov, s ktorými sa rozprával DEKK Inštitút, aj materiálov z vydaných pamätí a interview umožňuje analyzovať, ako slovenská armáda prišla k záveru, že vojna bude. Identifikovaných bolo 5 analytických kategórií, do ktorých možno rozdeliť argumenty respondentov:

Možno predpokladať, že Ozbrojené sily mali k dispozícii aj ďalšie informácie, ktoré nezverejnili alebo ktoré sme prehliadli. Uvedené kategórie však ponúkajú pomerne podrobný obraz o tom, ako analytici OSSR uvažovali pri hodnotení pravdepodobnosti ruského útoku. Zaujímavé je, že vojenské a logistické indikátory považovali len za doplnkové, pričom najvýznamnejšiu úlohu zohrávala vnútropolitická situácia.

Ako konštatuje denník The Guardian, zatiaľ čo americké a britské spravodajské služby správne predpokladali ruské plány na inváziu, zásadne podcenili odhodlanie Ukrajincov a precenili silu ruskej armády - rovnako ako samotný Putin. Londýn aj Washington vychádzali z predstavy, že po rýchlom páde Kyjeva bude ich úlohou podpora partizánskeho odporu proti ruským okupantom, pričom ukrajinská vláda bude pôsobiť z exilu alebo ovládať len zvyšok krajiny na západe.

Európske tajné služby, ktoré dovtedy odmietali možnosť invázie, svoj omyl spätne vysvetľovali práve týmito faktormi. „Neverili sme, že sa to stane, pretože predstava, že Moskva len tak vojde do Kyjeva a nainštaluje bábkovú vládu, sa nám zdala úplne šialená. A ukázalo sa, že naozaj bola,“ uviedol pre The Guardian nemenovaný európsky spravodajský dôstojník.

Jedným z dôvodov pochybenia západných služieb bola aj nadmerná dôvera v dáta pochádzajúce z Ruska – a táto slepá viera napokon dobehla aj samotný Kremeľ. Ako poznamenal pod podmienkou anonymity americký dôstojník, „ruský systém podporuje predstieranie, že veci sú lepšie, než v skutočnosti sú. Nemali sme generála na výplatnej páske, ktorý by priznal, že nikdy nenapísal jediné úprimné hlásenie.“

Ide o širší jav v ruskej štátnej správe: systematické falšovanie dát a sebaklam, ktorý sa vracia späť do systému. Kvôli absencii spoľahlivých informácií ruský štát často vyvodzuje nesprávne závery. To môže viesť až k fatálnym zlyhaniam, ako ukázala samotná invázia na Ukrajinu. Je to učebnicový príklad problému známeho ako GIGO („garbage in – garbage out“).

Európanom aj slovenskej vláde ruský útok na Ukrajinu pôvodne nedával zmysel. Zdalo sa, že Rusku spôsobí škody, ktoré by žiaden európsky politik nebol ochotný znášať. Európske krajiny preto predpokladali, že také riziko nebude ochotný podstúpiť ani Vladimír Putin.

No podľa známeho princípu „čo je pre jedného poklad, pre druhého odpad“ platí, že moja racionalita nemusí byť tvojou racionalitou. Skutočnosť, že žiadna európska vláda by neobetovala toľko zdrojov a životov, ešte neznamená, že sa k tomu nerozhodnú v Moskve – jednoducho preto, že uvažujú úplne inak.

Nedôvera v USA bola po mnohých príkladoch ich zlyhania oprávnená. Ale európske štáty mali byť schopné vyhodnotiť získané informácie aj samostatne.

Nesprávny odhad situácie ukázal, ako veľmi Európa nerozumie Rusku. Zároveň ale ukázali aj to, ako veľmi Rusko nerozumie Európe. A nakoniec – ako veľmi ani jedna strana nerozumela modernej Ukrajine.

Realitu veľkej vojny v Európe sme si nevedeli, nechceli predstaviť. Pozerali sme sa na svet tak, aký sme chceli aby bol. Tak ale svet nefunguje. Keby mala Európa, Ukrajina aj Rusko lepšie pochopenie reality – možno by veľká vojna v Európe ostala iba v snoch ruského vodcu.

• Rozhovor s náčelníkom generálneho štábu OS SR gen. Danielom Zmekom. December 2025.
• Rozhovor s bývalou prezidentkou SR Zuzanou Čaputovou. Marec 2026.
• Rozhovor s bývalým poradcom prezidentsky Michalom Novotom. Marec 2026.
• Rozhovor s bývalým riaditeľom kancelárie ministerky informatizácie Jánom Magušinom. Marec 2026.
• Rozhovor s respondentom z okolia bývalého premiéra Eduarda Hegera, ktorý si nepraje byť menovaný. Marec 2026.
• Schuster, S. 2024. Showman: Inside the Invasion That Shook the World and Made a Leader of Volodymyr Zelensky. William Morrow.
• Korotunenko, S., Gusiev, G. 13.9.2024. How did Ukraine prepare for war with Russia? Babel. Viz: https://babel.ua/en/texts/110793-how-did-ukraine-prepare-for-war-with-russia-how-did-politicians-interfere-with-the-army-plans-why-did-the-military-not-retreat-from-bakhmut-tells-valery-zaluzhnyi-s-adviser-in-the-book-the-iron-genera.
• Tabery, E. 2024. Zuzana Čaputová: Nestratiť sa sama sebe. N Press.
• Putin, V. 12.6.2021. On the Historical Unity of Russians and Ukrainians. Kremeľ. Viz: http://en.kremlin.ru/events/president/news/66181.
• Walker, S. 20.2.2026. A war foretold: How the CIA and MI6 got hold of Putin’s Ukraine plans and why nobody believed them. The Guardian. Viz: https://www.theguardian.com/world/ng-interactive/2026/feb/20/a-war-foretold-cia-mi6-putin-ukraine-plans-russia.
• TASR TV, 26.1.2022. BRATISLAVA: Protestné zhromaždenie opozičných strán pred Prezidentským palácom. Viz: https://www.youtube.com/watch?v=wUR60eB_0H8.
• Ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. Ústavný zákon o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. Viz: https://www.zakonypreludi.sk/zz/2002-227.
• Národná rada Slovenskej republiky. 25.2.2022. Vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k vojenskej agresii Ruskej federácie proti Ukrajine (uznesenie č. 1288). Viz: https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=507913