„Ak niekto prejavuje lásku ku krajine, no zároveň šíri nenávisť voči iným ľuďom či skupinám, vnímam to ako falošné vlastenectvo,“ hovorí vo veľkom rozhovore pre DEKK Inštitút bývalá prezidentka Zuzana Čaputová.

„Našu štátnosť podkopáva, keď o sebe znova a znova počúvame, že sme príliš malí a slabí a že nás z každej strany niekto ohrozuje,“ zdôrazňuje. „Je to presný opak spôsobu, akým sa buduje sebavedomie, spokojnosť a presvedčenie, že sme schopní svoju krajinu spravovať sami – a spravovať ju dobre.“

Čo dnes znamená pestovať vlastenectvo? Ako sa to dá v krajine, kde mnohí ľudia vnímajú svoj vzťah k Slovensku najmä cez optiku politickej reprezentácie?

Projekt Rozhovory pre Slovensko vytvára priestor na odborný, ľudský a rešpektujúci dialóg o súdržnosti, vlastenectve a vzťahu ku krajine. V najnovšom vydaní sa so Zuzanou Čaputovou rozprávame o slovenskej štátnosti, o význame slov „služba vlasti“ aj o tom, čo sa o sebe aj o krajine naučila počas piatich rokov na čele štátu.

„Možno nás dobieha aj to, že Slovenská republika nevznikla úplne konsenzuálnym spôsobom. Dnes však za svoj príbeh nesieme plnú zodpovednosť my sami,“ hovorí bývalá prezidentka vo veľkom rozhovore.

V rozhovore sa dočítate:

• aké je to slúžiť svojej krajine, keď vám časť obyvateľov zároveň hovorí, že ju zrádzate
• na čom by sme mali ako spoločnosť stavať, aby sme zastavili prehlbujúcu sa polarizáciu
• či by bránila Slovensko v čase vojenského útoku

Päť rokov ste boli najvyššia reprezentantka našej krajiny. Kto sedí oproti mne dnes?

Som človek, žena, mama, právnička, tých rolí je viac. Zároveň som, tak ako každý, súčasťou niečoho väčšieho – celku, ktorý nás presahuje.​ Je to pre mňa určitá neviditeľná niť, ktorou cítim prepojenie k iným ľuďom. Role a kulisy sa v čase menia, snažím sa preto neuviaznuť ani v jednej z nich ako vo svojej jedinej identite.

Ani v role matky či prezidentky?

Rola matky je zrejme najdôležitejšou súčasťou môjho života. Samozrejme, aj rola prezidentky pre mňa bola veľmi intenzívnou životnou skúsenosťou. Nepociťujem ju však ako niečo, čo by bolo mojou najhlbšou identitou. Role sú jej súčasťou, ale identita nie je iba súčtom rolí.

Čo pre vás dnes znamená „služba štátu“?

Pre mňa je to esencia politiky a akejkoľvek verejnej pozície. Možno by som skôr použila výraz „služba ľuďom“, čiže občanom, a teda pôvodcom moci. Čokoľvek mimo toho považujem za spreneverenie sa tomuto základnému účelu.

Samozrejme, v praxi je to zložitejšie. Táto služba sa deje cez konkrétne právomoci, moc a kompetencie, ktoré človek vo verejnej funkcii má. No pri všetkej komplexnosti zostáva pre mňa podstatou stále jedno: služba ľuďom.

Pre časť mojej generácie – mileniálov – je tento pojem cudzí. Hoci sme socializmus nezažili, žijeme v predstave, že „štát sa postará“. Ako sa dnes v takomto nastavení môžeme rozprávať o službe vlasti?

Keď hovoríme o službe vlasti, ide myslím hlavne o to, akú životnú „misiu“ si každý z nás vyberie. Jeden z kresťanských mystikov hovorí, že človek nebol stvorený na to, aby ho uspokojovali povrchné a pominuteľné veci – dnes by som to preložila ako život zameraný len na konzum a povrchné potreby.

​Pre mňa je opakom toho práve služba druhým ľuďom, aj mimo politiky.

Zároveň si treba dať pozor, aby sme neprepadli mesiášstvu a ani zo služby si neurobili novú identitu. Aby sa nestala iba nástrojom pre lepší sebaobraz, no zostala skutočne nasmerovaná na druhých. Je teda tiež dôležité držať rovnováhu medzi vlastnými potrebami a službou.

Hoci dnes už nie ste hlavou štátu, množstvo vašich aktivít na seba ďalej viaže záujem ľudí a médií takmer v podobnom rozsahu ako počas výkonu mandátu. Môžete teda vôbec byť „iba“ občianka Zuzana Čaputová?

Som občianka Zuzana Čaputová, hoci „spotlight“ stále súvisí s mojím predchádzajúcim postavením. Aj po skončení mandátu som prezidentkou – bola som poučená, že úradujúca hlava štátu je Prezident SR a my bývalí sa nazývame prezident, prezidentka. S týmto pomenovaním sa spája aj istá miera zodpovednosti, predovšetkým za svoje slová. Tú má každý človek, no o to väčšmi ten, kto zastával takúto funkciu.

Cítim aj zodpovednosť za inštitúciu, ktorú som kedysi reprezentovala; za to, ako vystupujem, ako sa správam, aký dojem zanechávam. Takže áno, ten odtlačok minulej funkcie sa dnes prirodzene premieta do toho, ako ma ľudia na verejnosti vnímajú.

Ako tento potenciál dnes využívate?

Môj život je snahou o verejnú službu bez ohľadu na to, v akej pozícii sa práve nachádzam. Aj teraz sa venujem tomu, čo považujem za dobré a užitočné pre Slovensko.

Sama pre seba som si to pomenovala tak, že som, obrazne povedané, unavená z boja. Dnes je môj pohľad viac obrátený do budúcnosti a zameraný na podporu rastu namiesto státia na barikádach. Teda na podporu všetkého zdravého a životaschopného, čo na Slovensku máme.

Okrem mojej diskusnej a prednáškovej činnosti chceme spolu s kolegami prostredníctvom našich aktivít priniesť vzdelávanie v témach, ktoré na Slovensku nie sú úplne bežné. Zameriame sa najmä na osobnostný rast, vrátane ľudí na líderských pozíciách. Zatiaľ o tom hovorím len v náznakoch, neskôr o tom veľmi rada poviem viac.

Rozhovory pre Slovensko tvoríme preto, že nám chýbal priestor na celospoločenskú debatu o vzťahu k našej krajine. Čo podľa vás znamená vlastenectvo? Cítite ho?

Rozhodne. Niekedy sa vlastenectvo redukuje na lásku ku krajine. Áno, je tu nejaké územie, jeho kultúrny a historický kontext, no pre mňa je to predovšetkým o nastavení alebo o vzťahu k ľuďom, ktorí túto krajinu tvoria.

Často vidím ľudí, ktorí sa oháňajú vlastenectvom a hneď vzápätí útočia na názorových oponentov či celé skupiny. Vlastenectvo však chápem najmä ako snahu vnímať aj tých s iným názorom ako ľudské bytosti, ktorých životný príbeh doviedol k inej skúsenosti a vo výsledku k inej názorovej pozícii. Nemusím k nim cítiť sympatiu, najmä ak sa správajú deštruktívne, ale aspoň na rovine ľudskosti ich akceptujem.

Takýto postoj je predpokladom spolupráce, spolupatričnosti a komunikácie, čo je kľúčové najmä v krajine, kde rozdelenie spoločnosti výrazne oslabuje našu schopnosť riešiť výzvy a robí nás zraniteľnými. Vlastenectvo je pre mňa skôr o pozitívnom vzťahu, alebo aspoň o neprítomnosti nenávisti k ľuďom, nie iba o vzťahu k abstraktnejšiemu pojmu „krajina“.

V roku 2019 ste na pôde OSN vo svojom prejave povedali, že „najväčším prejavom vlastenectva je spolupráca“. Platí to aj dnes?

Áno. Možno by som to dnes vyjadrila inými slovami, ale princíp zostáva rovnaký: základom spolupráce je aspoň akceptovať partnera a byť schopní spolu komunikovať. A práve toto nám na Slovensku veľmi často chýba.

Pre mňa je vlastenectvom schopnosť spájať, nie rozdeľovať. Ak niekto prejavuje lásku ku krajine, no zároveň šíri nenávisť voči iným ľuďom či skupinám, vnímam to ako falošné vlastenectvo.

Vráťme sa k letu 2022, keď sa vtedajšia opozícia na čele s Robertom Ficom snažila vynútiť predčasné voľby referendom a vy ste referendové otázky poslali na Ústavný súd. Tým sa celé hlasovanie posunulo a vznikol dojem „zmareného“ referenda, ktoré bolo napokon neúspešné. V tom čase vás líder opozície nazval americkou agentkou, ktorá slúži záujmom USA. Aké je to veriť, že slúžite vlastnej krajine, keď vám časť jej obyvateľov zároveň hovorí, že ju zrádzate?

Predovšetkým to bol pre mňa šok. Zrazu ma niekto spájal s úplne absurdnými naratívmi. Hovorila som si, že na mňa nenašli nič reálne, tak si niečo vymysleli. A v tejto rovine to v podstate zostalo dodnes.

Stále ma však prekvapí, keď vidím politika, ktorý tomu zjavne uveril. Je zrejmé, že časť politického spektra tieto konšpirácie cielene využívala ako nástroj politického marketingu a zrejme im to prinášalo hlasy. Využili známy vzorec, ktorý dnes vidíme úplne bežne: označili hrozbu, nepriateľa, hoci vymysleného, a seba ponúkli ako záchrancov. Táto tisíckrát opakovaná lož a na nej postavená „misia záchrany“ sa pre niektorých stala súčasťou ich identity. Sú ľudia, ktorí tomu dodnes naozaj úprimne veria. A to je zvláštny pocit.

O to ťažšie bolo konfrontovať to s vedomím, že do tej práce vkladám maximum energie a úprimnej snahy konať v najlepšom záujme krajiny, napriek všetkým tlakom a diskomfortu, ktoré politika prináša. V takých chvíľach vám ego ponúka sebaľútosť a pocit nespravodlivosti, ale ak týmto pocitom podľahneme, v skutočnosti nám to nijako nepomôže.

O čo ste sa vtedy opierali?

Jediné, čo mi v tých chvíľach pomáhalo, bolo vrátiť sa späť k pointe, prečo som do toho išla. To sa týkalo rovnako situácií, keď som bola objektom chvály a obdivu alebo útokov či poníženia. Ani na jedno, ani na druhé by sa človek nemal napojiť. Motorom konania musí zostať vnútorná motivácia, ten esenciálny dôvod, prečo to robíte. Pre mňa to bolo jednoduché a jasné: išla som do toho, aby som pomohla Slovensku, slúžila demokratickým hodnotám a chránila ústavnosť.

To mi bolo oporou aj v prípade spomínaného referenda. Vtedy som sa obrátila na Ústavný súd so žiadosťou o posúdenie otázky, pretože boli pochybnosti o jej súlade s ústavou. Rozhodnutie súdu potvrdilo, že referendum by bolo neústavné. Napriek tomu sa to okamžite prevrátilo do naratívu, že som referendum „zmarila“. V mysliach mnohých ľudí to tak zostalo dodnes.

Neľutujete spätne tieto kroky?

Vedela som, že pôjde o nepopulárny krok. Existovala masívna petícia, tlak verejnosti aj politických strán. No vzhľadom na pochybnosti, ktoré potvrdzovali aj konzultácie s ústavnými právnikmi, som jednoducho nemala inú možnosť.

Ak som chcela zostať verná hodnotám, ktoré som sľúbila chrániť, musela som to dať na Ústavný súd. Inak by som zradila samu seba. Všetko ostatné by už bolo populizmom, snahou zapáčiť sa miesto toho, aby človek vo svojom konaní ašpiroval konať štátnicky a hodnotovo. Výkon politiky nie je súťaž krásy, má to byť hodnotová služba. 

Vo výsledku je dnes už jasné, že ak by som referendum vtedy bez posúdenia Ústavným súdom vyhlásila, po jeho konaní by bolo na žiadosť iných aj tak preskúmané Ústavným súdom a vyhlásené za neústavné. Prebehlo by teda márne. Mali by sme nahnevaných ľudí, ktorí nič nedosiahli a zbytočne minutých niekoľko miliónov eur. Takto Ústavný súd včas povedal svoje stanovisko a máme jasno v tom, ako treba v tejto oblasti vykladať našu mladú ústavu.

Čo považujete za náš celospoločenský menovateľ, na ktorom by sme mali ako spoločnosť stavať, aby sme zastavili prehlbujúcu sa polarizáciu?

Nedávno som čítala prácu francúzskeho sociológa Géralda Bronnera, ktorý skúma polarizáciu v rôznych krajinách sveta. Tvrdí, že väčšina z týchto spoločností, a týka sa to aj Slovenska, v skutočnosti nie je až tak hlboko odlišná, ako sa môže zdať. Ak by sme sa pozreli na postoje ľudí k zásadným otázkam, zistili by sme, že zhoda medzi nami je často väčšia, než si myslíme.

Polarizácia podľa neho teda nie je založená primárne na rozdieloch v názoroch, ale viac na emóciách. Často máme pocit, že naši názoroví oponenti majú radikálnejšie názory, než v skutočnosti majú. A práve tento predpoklad vytvára ešte hlbšiu priepasť – emocionálnu, nie založenú na realite. Problém je, že naša predstava o rozdieloch vo výsledku spoločnosť skutočne rozdeľuje.

Na čom teda môžeme na Slovensku stavať?

Ako ľudia sme si v skutočnosti veľmi podobní, spôsobujú nám bolesť takmer tie isté skúsenosti a naopak, podobné veci nám prinášajú radosť. Rešpekt k druhým ako k ľudským bytostiam, založený na súcite a empatii, by bol silným základom pre väčšie vzájomné prepojenie a v konečnom dôsledku aj pre väčšiu súdržnosť.

Zároveň sme ľudia žijúci v konkrétnom čase a na konkrétnom území. Väčšina z nás je odkázaná na spoločný život tu, v jednej krajine, v rámci jedného národa, ktorý má za sebou spoločnú líniu príbehov našich predkov, bojov za slobodu a odporu voči totalitám. A teda aj toto – história, kultúra, naše korene –, a táto spoločná skúsenosť človečenstva môžu byť silným putom, ktoré nás spája.

Ako môžeme za opačným názorom vidieť človeka?

Názor často automaticky stotožňujeme s jeho nositeľom. No názor potrebujem odpojiť od identity. Vtedy sa môžeme pozrieť na človeka komplexnejšie, na jeho životné okolnosti, jeho príbeh či traumy, ktoré ho doviedli k určitej názorovej pozícii. Často za ňou stojí potreba pochopiť svet, nájsť v ňom bezpečie a pocit zrozumiteľnosti.

Práve schopnosť vidieť človeka poza jeho názor je to, čo mi osobne najviac pomáha a prináša pokoj a porozumenie. Platí to aj v prípadoch, keď ide o postoje, ktoré sú zásadne odlišné od mojich.

Môžete uviesť príklad?

Najmä vtedy, keď ide o ľudí, ktorí dokážu ubližovať či pôsobia deštruktívne. Moja skúsenosť je, že pokiaľ nejde o vyslovene psychologickú či psychiatrickú patológiu, takéto správanie býva výsledkom veľkej vnútornej bolesti. Často takej, ktorá je prekrytá či potlačená.

A práve to vo mne niekedy vzbudzuje súcit. Možno tento človek teraz kričí a útočí, no ja s ním prichádzam do kontaktu len na pár sekúnd. On s tým vnútorným svetom deštrukcie však musí žiť neustále. A to je mi ľúto.

Prejdime od osobnej roviny k tej štátnickej. Stále častejšie počúvam obavy, že Slovensko by mohlo prísť o svoj štát, svoju nezávislosť, svoj základ. Sú to aj vaše obavy?

Tá hrozba tu, samozrejme, je. Šokovalo ma, keď podľa prieskumu verejnej mienky pri 30. výročí vzniku Slovenskej republiky iba približne 46 percent populácie súhlasilo s tým, že sme samostatnou republikou a že máme vlastnú štátnosť. Približne rovnaký podiel s tým nebol stotožnený a zvyšok odpovedal „neviem“. Je veľmi ťažké budovať štátnosť na takýchto základoch.

Možno nás dobieha aj to, že Slovenská republika nevznikla úplne konsenzuálnym spôsobom. Poznáme okolnosti jej vzniku. Dnes však za svoj príbeh nesieme plnú zodpovednosť. Ak je stotožnenie sa s týmto projektom také krehké, o to krehkejšia je aj naša schopnosť udržať ju. Najmä vtedy, ak ju väčšina neprežíva ako zdroj hrdosti a súdržnosti, ale ak je denne oslabovaná manipuláciou zo strany niektorých politických lídrov.

V akom zmysle?

Našu štátnosť podkopáva zvnútra aj to, keď o sebe počúvame, že sme príliš malí a slabí, že na nás nik nebude brať ohľad a že nás z každej strany niekto ohrozuje. Tento naratív, typický najmä pred voľbami, sa často spája so sľubom: „My vás ochránime.“ A to je presný opak toho, ako sa buduje sebavedomie, spokojnosť a presvedčenie, že sme schopní svoju krajinu spravovať sami – a spravovať ju dobre.

Ako si v tomto celom môžeme pestovať svoj osobný pozitívny vzťah k našej krajine?

Po skončení mandátu, keď môžem svet okolo seba pozorovať s väčším pokojom a pozornosťou, sa mi pri každej veľkej téme vracia tá istá pointa: začať od seba.​

Tak ako v osobnom živote rast začína skúmaním vlastných motívov, podobne je to aj pri demokracii. Môžem o nej veľa rozprávať, ale som ja sama vo svojej mysli naozaj dosť demokratická? Do akej miery vo mne prehovára „autokrat“, ktorý si ľudí a javy okolo seba rýchlo škatuľkuje a súdi?

Čo znamená začať od seba pri vlastenectve?

Ak vlastenectvo chápem cez vzťah k druhým ľuďom v tejto krajine, musím sa pýtať: neskĺzla som už do postoja, v ktorom niektoré skupiny zatracujem, považujem ich za menej hodné spolupráce či spoluzodpovednosti za krajinu? Nemyslím tým nekritický pohľad na realitu, ani prehliadanie faktu, že sme rôzni, máme rôzne východiská. Nehovorím teda o slepote, či naivite pri pohľade na svet. Hovorím o tom, že problém je apriorné zatratenie, rezignácia na časť alebo časti spoločnosti. 

Sme totiž veľmi rýchli a „múdri“ v hodnotení vonkajšieho sveta, ale často sa vyhýbame pohľadu dovnútra, sebareflexii a poctivému skúmaniu vlastných pohnútok. A keď tento krok urobíme, prichádza ďalšia výzva: do akej miery sme ochotní s tým, čo o sebe zistíme, naozaj pracovať tak, aby to menilo naše konanie a naše slová?

Už dlhšie v slovenskej spoločnosti pozorujem silný hlad po hrdinoch, po niekom, kto nás „vyvedie“ z marazmu a frustrácie. V istom zmysle aj k vám niektorí ľudia pristupujú s týmito očakávaniami, niekedy až s bázňou či adoráciou. Ako sa bránite tomu, aby vás to nezačalo meniť?

Vždy je v tom riziko. Dnes možno aj o čosi väčšie než počas mandátu, pretože vtedy bola nenávisť voči mne násobne hlučnejšia.

Teraz sa stretávam s ľuďmi, ktorí ma chcú počúvať a cítim od nich podporu. Každý, komu sa dostáva uznanie a obdiv je ten posledný, kto si uvedomí, že ho to už negatívne zmenilo; že jeho či jej ego sa na tom začalo živiť... Dávno potom, čo to vidí a cíti okolie.

Ako sa teda chránite?

Mám okolo seba ľudí, a to najmä v rodine, ktorí mi vedia povedať „haló“, keby videli, že sa začínam správať inak. Vyslovene ich o to prosím.

Zároveň sa snažím všímať si na sebe, ako veľmi moje ego očakáva reakcie okolia, aký im prikladám význam a či do toho nezačínam padať. Hejt je samozrejme tiež občas prítomný a je to studená sprcha.

Zároveň je pre mňa dôležité mať v živote veľa úplne bežných činností či manuálnej práce. Nechcem mať v hlave kategóriu „toto už pre mňa nie je primerané“. Bežné chvíle v živote vám umožňujú držať si vedomie obyčajného človeka, ktorý len zažil neobyčajnú skúsenosť. A tým som.

Čo ste sa počas svojho prezidentského mandátu naučili o Slovensku?

Prezidentský mandát bol pre mňa obrovskou školou o svete, o Slovensku aj o sebe. Všetky tieto vrstvy boli veľmi intenzívne prítomné.

Mala som možnosť cestovať po krajine, stretávať ľudí, ktorých by som inak asi nikdy nestretla. Táto opakujúca sa skúsenosťmi neustále potvrdzovala, akých skvelých ľudí tu máme – od malých komunít až po veľké mestá, od remeselníkov, cez podnikateľov až po vedcov. Jednoducho: máme úžasný ľudský potenciál.

O to smutnejšie je, keď tento potenciál buď vyháňame z krajiny, alebo mu nedávame priestor naplno sa rozvinúť. Niekedy s ním dokonca nakladáme spôsobom, ktorý ničí reputáciu a dôveru v celú profesiu, napríklad keď útočíme na vedcov či iných odborníkov prostredníctvom dezinformácií. Vedomie tohto obrovského ľudského potenciálu považujem za jednu z najvzácnejších skúseností a správ o Slovensku, ktoré som si z prezidentského obdobia odniesla.

A čo ste sa počas prezidentského mandátu dozvedeli o sebe?

Bez toho špecifického tlaku by som zrejme nikdy nemusela otvoriť niektoré „dvere“ do vlastných komnát sebapoznania. Vďaka tejto skúsenosti, hoci často bolestivej, bolo treba pochopiť nové veci, ktoré mali koreň v detstve a snažiť sa ich v sebe spoznať a postupne harmonizovať. O mnohých z týchto tém som hovorila bližšie v knihe rozhovorov s Erikom Taberym.

Práca na sebe, keď ste držiteľom moci, je dôležitá a podceňovaná oblasť. Znalosti o jednotlivých oblastiach, ako napríklad zahraničná politika, ekonomika, školstvo či obrana sa dajú v potrebnej miere naučiť, preštudovať a obsiahnuť. No to, čo sa často zanedbáva, je vnútorná práca na sebe, zvlášť pod tlakom moci a zodpovednosti, často v priestore plnom nenávisti. To všetko človeka skúša a odhaľuje, čo sa v ňom naozaj skrýva.

A čo sa Slovensko naučilo od vás?

Môžem skôr hovoriť o tom, čo som sa snažila ponúknuť, a to je presvedčenie, že politika sa dá robiť pokojne, slušne a vecne.

Samozrejme, nebola som v politickom spektre jediná, kto sa o takýto prístup usiloval. Post prezidentky je však pod iným drobnohľadom, je viac viditeľný. Možno to mohlo byť pre niekoho inšpiráciou.

Bránili by ste svoju krajinu v čase priameho vojenského útoku? Pýtam sa aj preto, že v istej miere čelíme útokom už dnes. Ako o tom premýšľate?

Ak by taká situácia nastala, určite by som chcela byť súčasťou úsilia, ktoré by našu krajinu bránilo. Samozrejme, nemusí to mať vždy podobu vojenskej obrany. Taká situácia je však veľmi ťažko predstaviteľná: aj podľa toho, čo som videla na Ukrajine, je dopredu nemožné presne vedieť, kde môžu byť vaše ruky a energia najviac užitočné pri obrane v širšom zmysle slova.

Tá konkrétna pozícia alebo forma by preto zrejme skôr vyplynula z toho, čo by bolo v danej chvíli potrebné a na čo by som mala dispozície.

Aké Slovensko dnes pred sebou vidíte?

Zranené. To je prvé slovo, ktoré mi napadne. Vidím krajinu, ktorá aj vďaka týmto zraneniam ľahko podlieha manipulácii prostredníctvom strachu. Súvisí to aj s tým, že patríme medzi krajiny EÚ s najvyššou mierou dôvery voči dezinformáciám a konšpiračným naratívom. Vidím Slovensko, v ktorom mnohí ľudia necítia len obavy, ale sú schopní prežívať až nenávisť voči nositeľom iných názorov, voči inakosti a odlišnosti. To všetko prispieva k tomu, že sme hlboko rozhádaní a málo súdržní.

Zároveň však vidím aj Slovensko s veľkým potenciálom. Vidím krajinu, ktorej väčšina ľudí podľa opakovaných prieskumov chce patriť do EÚ a NATO; kde najväčšia časť ľudí je presvedčená, že patríme na Západ. Krajinu, ktorá je schopná vygenerovať špičkových ľudí svetovej úrovne vo vede aj v biznise. A vidím aj krajinu so stále živou občianskou spoločnosťou a silnou kultúrnou obcou,  ktorá sa dokázala zomknúť v ľudskosti pri každej veľkej kríze, ktorú sme v posledných rokoch zažili. Dokázali sme prejaviť solidaritu a podporu nielen voči vlastným občanom, ale aj voči ľuďom utekajúcim pred vojnou.

A aké Slovensko by ste si želali v blízkej budúcnosti?

Želala by som si Slovensko, v ktorom si významná časť spoločnosti – tá pomyselná kritická masa – viac dôveruje. Kde sú ľudia schopní rozpoznať manipulačné techniky, ktoré sa zámerne používajú s cieľom nás rozdeliť. Kde sa prístup k druhým opiera predovšetkým o ľudskosť, aj napriek odlišnostiam.

Ak to mám zhrnúť jedným slovom, želala by som si, aby sme boli súdržnejší.