„Obrana by nemala byť priestorom pre politický zápas o to, kto si ukrojí väčší diel voličskej popularity,“ hovorí v Rozhovore pre Slovensko náčelník generálneho štábu generál Daniel Zmeko.

„Na bezpečnosť sa na Slovensku pozeráme buď cez prizmu „nám sa to nemôže stať“, alebo si nahovárame, že diplomaciou na všetky štyri strany dokážeme odvrátiť každý konflikt,“ hovorí generál Zmeko. Tvrdí, že hoci NATO ani Rusko nechcú vojnu, vysoké napätie a ľudská chyba môžu rýchlo viesť k čiernemu scenáru. „Naozaj si myslíme, že keď dôjde k veľkému napätiu, pomyselné červené šípky obídu Slovensko ako akvárium? Vzhľadom na našu polohu a spojenecké záväzky je to úplný nezmysel,“ vraví vo veľkom rozhovore pre DEKK Inštitút. 

So šéfom Ozbrojených síl SR sme sa rozprávali na prelome starého a nového roka. Hovorili sme o budovaní kultúry obrany v krajine, kde ochota obyvateľstva brániť vlastný štát patrí k najnižším v Európe. Pýtali sme sa, čo Slovensko potrebuje, aby dokázalo efektívne reagovať na zmenu bezpečnostnej situácie vo svete; čo by pre nás znamenalo prípadné vojenské poníženie Ukrajiny a prečo si myslí, že politické elity na Slovensku nevedia používať ozbrojené sily.

Jeho mandát sa po ôsmich rokoch vo vedení armády končí v máji 2026. V rozsiahlom nadčasovom rozhovore rozpráva aj o tom, ako by dnes inak riešil situáciu okolo odovzdania systémov protivzdušnej obrany Ukrajine a čo ho služba náčelníka generálneho štábu naučila o vlastnej krajine.

V rozhovore sa dočítate:

• aké sú dnes najväčšie bezpečnostné hrozby pre Slovensko
• prečo ich nie sme ochotní jasne pomenovať
• ako by sa mala na Slovensku budovať kultúra obrany krajiny
• kde vníma najväčšie chyby armády počas svojho pôsobenia

Sme svedkami meniacej sa geopolitickej a bezpečnostnej situácie vo svete. Ako by sme v reakcii na tieto zmeny mali na Slovensku začať skutočne budovať kultúru obrany krajiny?

V prvom rade by sme mali čo najrýchlejšie začať budovať komunitu bezpečnostných expertov na vysokých pozíciách v štátnej správe. Potrebujeme systematicky vzdelávať štátnych úradníkov a vytvoriť akúsi profesnú „kastu“ ľudí, ktorí nie sú závislí od politických výmen.

Naši dôstojníci sa v rámci prípravy na dosiahnutie generálskej hodnosti zúčastňujú rôznych kurzov na prestížnych vzdelávacích inštitúciách v zahraničí. Tam je úplne bežné, že na týchto kurzoch sa zároveň vzdelávajú aj civilní zamestnanci štátnej správy. To je príklad systémového prístupu.

Aká je v tomto smere situácia u nás?

Na Slovensku fungujeme „ad hoc“: buď nám niečo ukáže prax, alebo to niekde odpozorujeme. No metóda pokus-omyl trvá dlho a je pre krajinu často veľmi drahá.

Preto na Slovensku potrebujeme skupinu expertov, ktorí sa bezpečnosťou štátu celoživotne zaoberajú a dokážu systematicky pripravovať návrhy na zvyšovanie jeho odolnosti. Práve oni by mali vytvárať strategické dokumenty podľa ktorých sa organizuje systém, budujú inštitúcie, nastavujú organizačné štruktúry a v konečnom dôsledku sa rozhoduje aj o nákupe výzbroje a ďalších kľúčových veciach.

Čo nám o odolnosti Slovenska prezradili doterajšie krízy?

Pandémia covidu nám ukázala, že štát nemá jednotné plánovacie postupy pre krízové situácie, každý rezort si tieto veci rieši po svojom.

Práve tie sú však mimoriadne dôležité. Niektoré subjekty však považujú za vrchol metodiky v krízovom riadení obyčajný brainstorming. Dnes ku každej kríze pristupujeme akoby bola úplne nová. Keď si napokon všetci sadnú k jednému stolu a začnú uplatňovať svoje postupy, stráca sa obrovské množstvo času na dovysvetľovanie základných vecí.

Zároveň, nedisponujeme ani jednotným informačným systémom na vzájomné zdieľanie dát a v praxi sa často spoliehame len na e-maily, nie na systematickú dátovú infraštruktúru.

Jednotné postupy a informačné systémy by mali byť naším druhým krokom. Ako tretiu rovinu v budovaní kultúry obrany považujem prípravu občanov.

Máte na mysli Prípravu obyvateľstva na obranu štátu, teda PONOŠ, realizovanú v rezorte obrany?

Bohužiaľ, túto formu považujem za absolútne neefektívnu vzhľadom na to, že Ozbrojené sily SR dokážu pokryť len veľmi malé percento základných a stredných škôl.

Na Slovensku potrebujeme nanovo zaviesť brannú výchovu ako štandardný predmet. Deti by sa mali učiť všetko – od poskytovania vzájomnej pomoci a svojpomoci až po znalosť signálov či bezpečné zaobchádzanie s ručnou zbraňou, či sa to niekomu páči alebo nie. Menej by sme mali moralizovať o tom, do akej miery ide alebo nejde o militarizáciu mládeže a viac premýšľať o tom, čo im v skutočnosti pomôže.

Naviac existuje i množstvo iných nástrojov. Napríklad, ak chce niekto v odvodovom veku získať zbrojný preukaz, malo by byť úplnou samozrejmosťou, že bude príslušníkom aktívnych záloh. S právom vlastniť zbraň musí ísť ruka v ruke aj povinnosť.

Akoby na to dohliadal štát?

Ozbrojené sily už teraz poskytujú každoročný dvadsaťdňový výcvik, počas ktorého sa príslušník aktívnych záloh neustále zdokonaľuje v obsluhe zbrane a upevňuje si základné bezpečnostné návyky. Zároveň sa priebežne overuje, či sa zásadne nezmenil jeho zdravotný alebo psychický stav, ktorý by mohol ovplyvniť prípadné použitie zbrane.

Samozrejme nejde o to, aby sedemdesiatročný poľovník musel byť príslušníkom Národných obranných síl. Hovoríme o mladých „faganoch“, ktorí si kúpia pištoľ a potom ju demonštratívne vykladajú na stôl v reštaurácii.

Avšak na to, aby sme tieto tri zmeny mohli zaviesť do praxe potrebujeme niečo, čo nazývam „dohoda o obrane“.

Čo tým myslíte?

Potrebujeme politický konsenzus, že obrana je podstatnou, esenciálnou súčasťou fungovania štátu. Slovensku by nesmierne prospelo, keby sme v oblasti obrany a ozbrojených síl nezačínali každé štyri roky odznova.

Obrana by tiež nemala byť priestorom na politický zápas o to, kto si ukrojí väčší diel voličskej popularity. A už vôbec nie priestorom na uplatňovanie hospodárskych záujmov.

Musíme si tiež uvedomiť, aké nebezpečné je práve v oblasti obrany ponúkať ľuďom to, čo chcú počuť a nie to, čo krajina reálne potrebuje. Lavírujeme tak medzi extrémami.

Akými extrémami?

Na jednej strane sú tí, ktorí sú absolútni pacifisti a veria, že všetky armády sveta možno zrušiť v priebehu dvadsaťštyri hodín a nastane mier. A na druhej strane sú tí, pre ktorých je ideálom po zuby ozbrojená armáda, ktorá rozširuje územie Slovenska. Medzi týmito extrémami si potom politik hľadá svoj postoj – často bez ohľadu na realitu.

Ako môžeme na Slovensku vytvoriť takúto „dohodu o obrane“ v prostredí, kde o obrane nedokážeme diskutovať pokojne ani apoliticky?

V prvom rade musíme vedieť jasne pomenovať hrozby, ktorým čelíme. A potom nástroje, ktorými ich chceme odvrátiť a dlhodobo ich rozvíjať.

Vybudovanie niektorých schopností ozbrojených síl trvá desaťročia, kormidlo preto nemožno neustále otáčať a všetko znova a znova spochybňovať. Dnes sme svedkami toho, že keď jeden minister príde s modernizačným projektom, opozícia ho skritizuje; keď sa role vymenia, deje sa to isté, len v opačnom garde.

Dobrým príkladom sú však Národné obranné sily, nová dobrovoľná zložka armády, ktorá má nahradiť doterajšie aktívne zálohy a zapojiť civilistov do obrany štátu: na politickej úrovni pri ich podpore taký ostrý konflikt nevidno.

Áno, ak sme sa dokázali zhodnúť tam, mali by sme vedieť nájsť spoločnú reč aj pri viacerých podobných otázkach.

Aké sú podľa vás v súčasnosti najväčšie bezpečnostné hrozby pre Slovensko?

V roku 2021 sme prijali vojenskú stratégiu a za ňou si stále stojím. Pomerne presne pomenovala hrozbu, ktorú sme definovali ako „nechcenú vojnu“. Je to situácia, v ktorej sa, žiaľ, už nachádzame.

Severoatlantická aliancia nemá záujem začať vojnu proti komukoľvek a ani Ruská federácia aktuálne nechce zaútočiť na niektorú z členských krajín. Pnutie je však také veľké, že nesprávne vyhodnotenie situácie, ľudská chyba s dominovým efektom alebo iná súhra okolností môže zrazu eskalovať situáciu až k čiernemu scenáru. Platí tu ono staré známe, že nie je rozhodujúce, čo jeden hovorí, ale čo ten druhý počuje a ako to vníma.

Môžete uviesť príklad, ktorý môže spustiť takýto dominový efekt?

Napríklad zlé vyhodnotenie situácie zo strany elít: nesprávne prečítajú druhú stranu, nemajú dobre nastavené komunikačné kanály a nerozumejú, čo chce jedna strana demonštrovať tej druhej. Na konci dňa všetky rozhodnutia robia ľudia – obyčajní, so svojimi kvalitami aj slabosťami.

Dnes sa však v ére globalizácie, sociálnych sietí, erózie demokracie a oslabovania štandardných hodnôt západnej civilizácie črtá ešte možno väčšia hrozba. Tou je vnútorný kolaps jednotlivých štátov, zmena politického režimu či zahraničnopolitickej orientácie a následné konflikty – buď vo vnútri štátu alebo s najbližšími susedmi. Toto sa dnes javí oveľa reálnejšie než predstava jedného veľkého celosvetového konfliktu.

Máte na mysli vnútornú polarizáciu a súvisiacu zraniteľnosť štátu?

Áno. Ukážte mi dnes v Európe štát, ktorý nie je vnútorne polarizovaný. Azda s výnimkou krajín, ktoré postavili spoločenskú súdržnosť na jednoznačnej téme, s ktorou sa stotožňuje prevažná časť obyvateľstva. Tou je zvyčajne obrana.

Hovoríme o Poľsku?

Áno, no nielen o ňom. Hovoríme o krajinách, ktoré majú hlbokú historickú pamäť či dlhodobo zažité demokratické nástroje riadenia štátu. Aj tam existujú spory o tom, koľko migrantov prijať, koľko prostriedkov dať na sociálnu pomoc či koľko medveďov odstreliť, no v otázke obrany a celistvosti štátu panuje zhoda.

Na to, aby mohla vzniknúť aj u nás, si najprv musíme jasne pomenovať hrozby a následne ciele našej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

Prečo teda nie sme ochotní ich jasne pomenovať?

Jadrom problému je politická rovina. Naše politické elity za ostatných dvadsať rokov nedokázali vytvoriť kultúru zodpovedného a premysleného používania Ozbrojených síl ako legitímneho nástroja štátnej politiky.

To je silné tvrdenie.

Stojím si za ním, veď som osem rokov stál na ich čele. Na fungovanie ozbrojených síl potrebujem jasný a zrozumiteľný politický pokyn s ktorým sa viem stotožniť ja aj celé vedenie armády. A ktorý dokážeme pretaviť až do konkrétnej činnosti posledného vojaka.

Čo je teda úlohou Ozbrojených síl okrem formálnych deklarácií? Na akého nepriateľa sa máme pripraviť a aké ciele máme dosiahnuť? Vojaci si na tieto otázky nemôžu odpovedať sami bez politickej, respektíve spoločenskej objednávky a trvalej podpory.

Čo to presne znamená?

Úloha Ozbrojených síl Slovenskej republiky samozrejme vyplýva zo zákona, ktorý hovorí o ich použití na zabezpečenie územnej celistvosti Slovenska či nedotknuteľnosti štátnej hranice. To je však len formálna deklarácia.

Vôbec nie je jasné, čo presne znamená „nedotknuteľnosť štátnej hranice“. Postavíme v prípade potreby na hranicu celé vojsko? A čo tam bude robiť? Má zabrániť tomu, aby akýkoľvek cudzí vojak položil nohu na štátnu hranicu, strieľal cez ňu alebo aby ju preletel vojenský objekt?

Nenašiel som uspokojivý výklad tohto pojmu ani odpoveď na to, či sa to vôbec dá zabezpečiť.  A pritom jasne definovaná úloha je základom úspechu.

Bezpečnostné hrozby sa dnes navyše menia a ochrana štátnej hranice je popri hybridných hrozbách sekundárna.

Samozrejme, najmä ak vychádzame z tézy, že vojna v istom zmysle prebieha neustále. Napríklad generál Gerasimov (šéf Generálneho štábu Ozbrojených síl Ruskej federácie, pozn. autorky), otvorene hovorí o permanentnej vojne medzi štátmi, ktorá je vedená aj inými nástrojmi než ozbrojenými silami a o hovorí tiež o potrebe ich harmonizácie. Tieto aktivity označujeme ako hybridné pôsobenie, destabilizačné kampane a podobne. Nie je podstatné aký termín použijeme. Dôležité je, že tento stav je súčasťou našej reality a musíme naň reagovať.

A reagujeme naň?

V základných dokumentoch síce máme formulácie o tom, že Slovenská republika bude pripravená čeliť hybridným hrozbám a zabezpečí si svoju obranu. No keď sa vrátim  k Ozbrojeným silám,  aktuálna situácia má ďaleko k tomu, aby sme mohli hovoriť o konkrétnych úlohách, potrebnom legislatívnom prostredí a vecných zdrojoch.

Napríklad, odkedy som náčelníkom Generálneho štábu, vedieme spor o vojenských operáciách v stave bezpečnosti, keď armáda potrebuje väčšie právomoci. Niektorí sú presvedčení, že sú absolútne nevyhnutné, iní tvrdia, že ich zavedením stratíme demokratickú kontrolu nad armádou a otvoríme dvere vojenským pučom. Výsledkom je, že permanentne diskutujeme a svet sa medzitým dynamicky mení. 

Problém je aj v tom, že na Slovensku stále nevieme armádu efektívne používať.

Efektívne používať?

Buď sa na bezpečnosť pozeráme cez prizmu „nám sa to nemôže stať“ alebo si nahovárame, že dokážeme diplomaciou na 360 stupňov odvrátiť každý potenciálny konflikt.

Nechceme si ani pripustiť predstavu reálnej vojny. Naozaj si myslíme, že keď dôjde k veľkému napätiu, pomyselné červené šípky vojnových plánov obídu Slovensko ako akvárium. Vzhľadom na našu polohu a spojenecké záväzky je to, samozrejme, úplný nezmysel. Nemali by sme skôr uvažovať presne opačne, že budovaním Ozbrojených síl s premysleným využitím podpory celej spoločnosti a našej geografie dokážeme potenciálneho nepriateľa odradiť alebo v prípadnom konflikte uspieť?

Okrem toho, na Slovensku veľa dôvery v schopnosti našich ozbrojených síl nemáme…

Áno, toto ma až bytostne uráža. S takýmito názormi sa stretávam prakticky od čias, keď som bol poručík. Stále počúvam, že sme malý štát s malou armádou, ktorú vraj v prípade konfliktu za dva dni zničia, takže ju vlastne ani nepotrebujeme. Armádu potom vnímame len ako symbol štátnosti – ako pár ľudí v zelených uniformách, ktorí nosia vlajku. A preto neuvažujeme reálne o jej úlohe.

V praxi ju potom používame len ako strategickú rezervu štátu v prípade kríz. Paradoxne, čokoľvek sa v krajine stane, reflex je jednoduchý: „pošlite tam vojakov“. Stále máme viac policajtov než vojakov, ale pri takmer každom probléme siahneme po armáde.

Ozbrojené sily sa však našťastie stále držia na vrchole rebríčka dôveryhodnosti inštitúcií na Slovensku…

V každej krajine, ktorá to so svojou štátnosťou myslí vážne, vidíte u lídrov – premiéra, prezidenta aj ministrov – trvalý záujem o ľudí v uniformách, prítomnosť armády v ich prejavoch aj v symbolických gestách.

Som rád, že súčasný prezident Pellegrini sa zúčastňuje na množstve vojenských aktivít a že spolu s podpredsedom vlády a ministrom obrany prišli aj na prípravnú rotáciu Národných obranných síl, ktoré majú zapojiť civilistov do obrany štátu. Aj vďaka kritickým reakciám to prinieslo mimoriadnu pozornosť – výsledkom je, že približne osemdesiat percent ľudí na Slovensku dnes vie, čo sú Národné obranné sily.

Celková odolnosť štátu však stojí na omnoho širšom základe.

Geopolitická situácia vo svete sa mení. Ako Slovenka, ktorá zažíva aj konfliktný svet Sýrie či Iraku, by som si priala, aby s nami armáda na Slovensku ako s občanmi pomyselne trochu „hrkla“ - vstupovala do verejného priestoru viac a posilňovala tak odolnosť spoločnosti mimo priamej politickej hry.

Keďže sa poznáme už niekoľko rokov, tejto téme sme sa venovali viackrát a moja odpoveď je stále rovnaká. Ak nemáme na Slovensku dohodu o obrane a ak na obranu existujú protichodné politické názory, potom každý verejný postoj, ktorý niekoho podporuje alebo s niekým polemizuje, vtiahne armádu do politickej diskusie – a tá sa potom stáva nástrojom, s ktorým sa politicky manévruje.

Armáda môže „hrknúť“ spoločnosťou tak, že vojenské povolanie bude patriť v rebríčku spoločenského rešpektu do prvej tretiny a všetci ústavní činitelia to budú podporovať. Vojaci musia mať prísne etické štandardy a byť dôveryhodnými poslami smerom k zvyšku spoločnosti. Vtedy môžu ozbrojené sily „zatriasť stolom“ a rozcinkať tie pomyselné latte v kaviarňach na Slovensku tým, že idú príkladom a nie tým, že budú veľkohubo komentovať politické dianie.

Určite existujú možnosti, ako môže byť armáda v súčasnosti viditeľnejšie prítomná v spoločnosti.

Samozrejme. Ozbrojené sily by mali byť prirodzenou súčasťou vzdelávacieho systému. Ľudia z armády s rozsiahlym vzdelaním a skúsenosťami sú však len minimálne pozývaní do výučby na školách či univerzitách a chýbajú im platformy na odbornú diskusiu.

Zároveň armáda nevstupuje do debát s politicky exponovanými analytikmi a populárne formáty o obrane, hoci priťahujú mladých, nie sú vhodné na náročnú odbornú diskusiu.

Na Slovensku nám veľmi chýba fórum, kde by sa na odbornej úrovni debatovalo o organizácii obrany, modernizačných projektoch či o tom, ako má armáda malého štátu rozvíjať svoje spôsobilosti tak, aby dokázala vyvažovať prirodzenú disproporciu medzi kvalitou a kvantitou.

Nie je možné vytvoriť takéto fórum vo vlastnej réžii, na ministerstve obrany alebo priamo v rámci ozbrojených síl? Napríklad formou podcastov po vzore českého ministerstva obrany Do armády! či podcastu Kamufláž z prostredia českej armády?

Iste, všade je priestor na zamyslenie sa a zlepšenie. Verím, že v budúcnosti sa nám aj v spolupráci s Akadémiou ozbrojených síl podarí takúto platformu vytvoriť. A verím aj tomu, že nový náčelník Generálneho štábu sa s touto úlohou pobije.

Poďme ešte na moment do nášho susedstva: čo by pre Slovensko znamenala prehra Ukrajiny?

Čo si vy predstavujete pod slovom prehra?

Mám na mysli ten najčiernejší scenár – úplné vojenské obsadenie Ukrajiny a naše priame susedstvo s Ruskom.

Úplné vojenské obsadenie Ukrajiny by bola totálna katastrofa. Nechcem si to predstavovať ani uveriť, že by sa niečo také mohlo stať v dohľadnej dobe, prinajmenšom počas môjho života.

Ak by k tomu predsa len došlo, Rusko by skôr či neskôr skoncovalo s akoukoľvek formou odporu na území Ukrajiny, hoci aj v horizonte celých desaťročí.

Po druhej svetovej vojne trval ozbrojený odpor ukrajinských nacionalistických formácií ešte dlho, posledné prestrelky v okolí Kyjeva sa spomínajú ešte v polovici päťdesiatych rokov. Povojnový stalinizmus sa s odporom nepáral a Rusko si dodnes zachovalo celý arzenál nástrojov brutálneho potláčania vnútorného odporu. Vrátane toho, že nedávno zrušilo aj zákonný zákaz mučenia.

Som prekvapená, že Rusi takýto zákaz vôbec mali, keď vidíme, v akom stave sa domov vracia mnoho ukrajinských vojnových zajatcov…

Šokuje ma to ako vojaka. To je predsa armáda, v ktorej vysokí dôstojníci z Ruska a Ukrajiny boli spolužiaci. Títo ľudia spolu slúžili, žili, študovali a možno sa poznajú aj rodinne.

Napriek tomu sa Rusi dopúšťajú brutálneho zaobchádzania s vojnovými zajatcami. Na Ukrajine proti sebe bojujú dve kresťanské civilizácie, a predsa dochádza k takýmto zverstvám.

Dve civilizácie či dva národy?

Ak niekto tvrdí, že Ukrajinci vlastne nie sú národom lebo nemali vlastnú štátnosť, hovoria príbuzným jazykom a ide len o dva „varianty“ toho istého národa, tak sa hlboko mýli. Zároveň však platí, že aj národ dokáže sám sebe spôsobiť obrovské traumy. Stačí si pripomenúť, že Slováci hádzali v Nemeckej do vápenky Slovákov, vrátane malých detí.

Ak sa však vrátime k pôvodnej otázke, víziu úplnej vojenskej porážky Ukrajiny nepovažujem za pravdepodobnú. Oveľa realistickejšie je, že okyptená Ukrajina, ako obeť nespravodlivého mieru sa stane cieľom dlhodobého zasahovania do svojho politického a ekonomického života. Premení sa na akýsi „tumor“ tohto regiónu vrátane Európskej únie, o ktorý sa budú mocnosti neustále sporiť a cez ktorý si budú presadzovať svoje národné záujmy.

Akási nárazníková zóna?

Niečo také. Už to, že by Ukrajine vnútili taký nespravodlivý mier, by bola dostatočne veľká katastrofa.

Čo sme pre Ukrajincov vlastne urobili my ako Západ?

Dobrá otázka. Áno, poslali sme tam niekoľko inštruktorov, ktorí pomáhali s reorganizáciou vojenských štruktúr. Na konci dňa to však bolo často zneužité v dezinformačných kampaniach ako dôkaz, že tam pôsobia jednotky NATO. Z času na čas sme sa zapájali do spoločných medzinárodných cvičení, pozývali sme ich na tie naše. No keď prišlo na lámanie chleba, čo sme vlastne urobili v tom februári 2022? V podstate nič.

Možno to označiť za zradu?

Ja byť Ukrajincom, ktorý je obeťou toho vnúteného mieru či ovládnutia cudzou mocou, tak by som to ako zradu bral.

Čo to hovorí o nás ako o Európe či Západe celkovo?
Že v skutočnosti často uprednostňujeme vlastný blahobyt pred hodnotovým nastavením. Navonok máme plné ústa hodnôt, ale v praxi si zvykneme vybrať radšej plné brucho.

Osobitne ma trápi, že sme ako Západ nekonali ani v roku 2014 ani v roku 2022. Keď mali spojenci kvalitné spravodajské informácie, prečo sme už v januári 2022 nevyhlásili na Ukrajine veľké medzinárodné cvičenie a nenatiahli tam desať či pätnásťtisíc aliančných vojakov, ktorí by sa tam „úplnou náhodou“ ocitli a spoločne cvičili?

Mohli sme tak Rusku prinajmenšom pripraviť dilemu. Zatiaľ sme však obeťami strategických dilem predovšetkým my a Ruská federácia je v ich vytváraní expert.

Čo ďalej čaká našich priamych susedov?

Nuž ako sa bude rozvíjať krajina, ktorá príde o časť svojho ekonomického potenciálu a podstatnú časť národného a prírodného bohatstva? Krajina, ktorá je frustrovaná vojnou a desať až pätnásť percent občanov zapojených do bojových operácií trpím posttraumatickým stresom, ktorý si prenesú do bežného života?

Ukrajina bude čeliť tlaku hybridných vplyvov, ktoré prídu z dvoch, troch, štyroch strán, nielen z Ruska. Na Ukrajine sa budú chcieť etablovať všetci – Západ vrátane nás, ale aj Čína, ktorá sa bude chcieť podieľať na „developingu“, respektíve rekonštrukcii Ukrajiny. To je mimochodom pekné slovo, lebo sa zaň dá schovať čokoľvek.

Budú sa tam miešať vonkajšie vplyvy, vnútorné problémy, strata časti populácie a inteligencie. Do toho ešte vstúpi aj otázka postavenia bezpečnostných zborov, ktoré počas vojny získali veľký význam a v budúcnosti budú nepochybne súčasťou politického zápasu.

Čo by tento vývoj znamenal pre našu krajinu?

Je to ako keby sme si Slovensko predstavili vedľa súčasnej Sýrie, ktorú vy dôverne poznáte: všetko, čo sa tam teraz deje, by sa nejakým spôsobom prelievalo aj k nám. Na otázku, čo máme spoločné s Ukrajinou, sa dá trochu ironicky odpovedať, že minimálne štátnu hranicu. Slovensko je malý štát s jasnými limitmi a nemôžeme sa tváriť, že sa nás dianie na Ukrajine netýka. Dotkne sa nás tak či tak.

Preto by bolo dobré, aby sme ako krajina, ktorá je súčasťou západnej civilizácie, pomohli našim susedom k takej budúcnosti, v ktorej bude mať Ukrajina perspektívu byť rovnocenným partnerom pre kohokoľvek, dokáže si sama zabezpečiť vlastnú obranu a prispievať k všeobecnému blahobytu, rozvoju ekonomiky a ďalších odvetví.

A ak sa nám to nepodarí?
V takom prípade budeme musieť znášať dôsledky nesprávnych rozhodnutí. Poznáme mnoho príkladov krajín, kde ani ťažký vojnový konflikt a hlboké traumy nezabránili tomu, že sa po určitej dobe názorovo opäť otočili.

Inak povedané, nikto z nás nemá krištáľovú guľu, aby vedel povedať, či budeme s Ukrajincami v dlhodobom horizonte priateľmi, spojencami alebo sa ocitneme na opačných stranách barikády. Posledná možnosť by pre nás mohla byť tragickou skúsenosťou.

Čoskoro končí vaše osemročné pôsobenie na poste náčelníka generálneho štábu. Čo vás táto služba krajine naučila?

V prvom rade to, že som sa musel naučiť robiť množstvo kompromisov. Nik, kto sedí na takejto pozícii, by nemal prekročiť hranicu svojho hodnotového a morálneho nastavenia. Maximálne sa k nej občas, keď to situácia vyžaduje, priblížiť.

Ktorá dilema bola pre vás najťažšia?

Šlo skôr o drobnejšie projekty, personálne rozhodnutia alebo ochotu komunikovať s ľuďmi, s ktorými by človek inak nikdy nezašiel ani na kávu. Bežný človek si sadne za stôl s kým chce a nemusí robiť voľby medzi horším a zlým.

Existuje moment vo vašej kariére, keď ste sa dopustili vážnej chyby?

Najviac ma asi mrzí, že sme v armáde nevyužili potenciál, ktorý sme získali v podobe rešpektu vlády počas covidu a na začiatku vojny na Ukrajine. Myslím si, že chybu som neurobil len ja, ale celé vtedajšie vedenie ozbrojených síl: mali sme ísť za svojimi cieľmi oveľa tvrdšie.

Aký by bol správny krok?

Počas operácie Spoločná zodpovednosť, ktorú sme zvládli bravúrne napriek krátkosti času, sme poslali vojakov do prakticky všetkých odberných miest. Krivka nakazených aj vďaka tejto pomoci následne klesla. Neskôr sme sa však aj kvôli spolitizovaniu celej krízy z akcie stiahli. Testovanie sa presunulo na odberové centrá prevádzkované súkromnými subjektmi alebo miestnou samosprávou a štát do toho začal nalievať desiatky miliónov eur.

Mali sme zostať pri kormidle a presvedčiť vtedajšie politické vedenie, že ozbrojené sily majú ďalej plniť úlohu generálneho koordinátora všetkých aktivít. Práve v tej fáze sa začala polarizácia spoločnosti. V krajine prestal platiť zdravý rozum a my sme už len z boku sledovali, čo sa deje. Som presvedčený, že keby sme zostali, prispeli by sme tým k lepšej súdržnosti spoločnosti.

Tu vidíte svoju osobnú chybu?

Áno. V tej ľudskej malosti, po všetkom strese a bizarnostiach, ktoré to obdobie sprevádzali, sa mi vtedy zdalo ako dobrý nápad stiahnuť sa a povedať si: nech to robia tí, ktorí to majú v popise práce. Toto nie je náš biznis. Dnes, s odstupom času a pri pohľade na dôsledky, predovšetkým na obrovské rozdelenie spoločnosti na Slovensku, si hovorím, že náš ústup bola chyba.

Spomenuli ste aj vypuknutie vojny na Ukrajine. V čom nastala chyba vtedy?

Mal som byť oveľa zásadovejší voči vláde, pani prezidentke aj vtedajšiemu ministrovi obrany a tvrdo žiadať rýchle zmeny legislatívy, a zároveň urýchlene podpísať strategické dokumenty a kontrakty na náhradu techniky, napríklad v oblasti protivzdušnej obrany.

Namiesto štúdií Úradu hodnoty za peniaze bolo treba rýchlo porovnať, čo je na trhu dostupné, ktorá ponuka má najkratšiu dodaciu lehotu, zaplatiť a nakúpiť. Ušetrili by sme si v krajine obrovské množstvo zbytočných politických sporov a spoločensky traumatizujúcich debát. Dnes by tie systémy už stáli na Slovensku a za podstatne lepšiu cenu.

Čo ste sa dozvedeli o Slovensku počas svojej služby na poste šéfa armády?

Dobrá otázka. Myslím si, že Slovensko je v mnohom iné než Česko, Poľsko či Maďarsko, a na túto  svoju jedinečnosť by malo byť hrdé. Slováci dlhodobo „vstrebávajú“ prvky, ktoré k nám prichádzajú zvonka a premieňajú ich po svojom.

Na naše územie prišlo množstvo prisťahovaleckých vĺn, kedysi tu priemyselnú aj spoločenskú elitu tvorili Nemci, inde zas maďarská hornouhorská šľachta. Títo ľudia sa postupne stali Slovákmi: šľachta sa musela naučiť po slovensky, aby sa dorozumela so svojimi poddanými. Ľudia, ktorí dlhodobo žijú na Slovensku, prirodzene preberajú naše zvyklosti – od kuchyne až po spôsob trávenia Vianoc. Veci meníme tichým, nenásilným a veľmi svojským spôsobom.

Môžeme to považovať za silu?

Je úžasné, ako sa dokážeme prispôsobiť a „zapasovať“ do rôznych prostredí. Aj napriek tomu, že u nás žijú relatívne veľké komunity „neslovákov“, nevznikajú tu paralelné uzavreté spoločenstvá, ktoré by fungovali úplne mimo zvyšku spoločnosti. Ako Slováci sme mimoriadne adaptabilní, pripomíname povestnú trstinu, ktorá sa pri prudkom vetre ohne, no po búrke sa znovu vystrie; nie sme dub, ktorý sa pri zlome definitívne zničí.

Zároveň sme aj krajinou premárnených príležitostí. Naše prirodzené prednosti nevieme naplno pretaviť do viditeľných výsledkov. Akoby nám stále niečo chýbalo. Keď porovnáme náš vývoj po zmene režimu so susedmi, vyzerá to akoby sme nevedeli chytiť druhý dych.

Čo konkrétne máte na mysli?

Napríklad, že namiesto využívania výhod Európskej únie skôr frfleme. Podobne aj v NATO a v oblasti ozbrojených síl, kde nás viaceré štáty výrazne predbehli. Nerozumiem, prečo Slovensko, krajina so skvelými ľuďmi, ktorí prekonali ťažké krízy a vedia si v rozhodujúcich chvíľach pomôcť, nedokáže naplno využiť svoje príležitosti. Nie sme sebeckí ani uzavretí, vieme sa rozprávať, a napriek tomu zaostávame.

Slovensko vnímam ako kus krásnej role, ktorú nám zveril Pán Boh. Nechcem žiť nikde inde a verím, že je to dobrá zem pre život. Vidím však množstvo príležitostí, ktoré by sme mali lepšie uchopiť, aby bolo menej premárnených šancí. Máme problém myslieť ďalej než za horizont štyroch rokov; ak začneme uvažovať aspoň v horizonte štyridsiatich, budeme ako krajina oveľa úspešnejší.