„Kľúčovým problémom Slovenska nie je ruská propaganda, ale naša neschopnosť identifikovať a riešiť vlastné vnútorné problémy,“ hovorí v Rozhovore pre Slovensko zakladateľ DEKK Inštitútu Pavol Kosnáč.

Ako syn obchodného diplomata vyrastal v Angole a Portugalsku, neskôr žil v Británii, Indii a najmä na Blízkom východe. Tam zblízka videl, čo to znamená, keď sa spoločnosť zvnútra rozpadá. Po návrate na Slovensko začal podobné vzorce spoločenského rozpadu pozorovať aj doma.

„Vyrastal som v prostredí, kde sa verilo v systém a v úctu k starším, a v predstave, že tí ‚hore‘ vedia, čo robia – a práve toto presvedčenie sa mi v istom období začalo rúcať,“ hovorí Pavol Kosnáč, ktorý po príchode na Slovensko založil inštitút na výskum spoločenskej súdržnosti.

Podľa čoho predvídal atentát na verejného činiteľa a čo potrebujeme na obnovenie skutočného dialógu v krajine? „Ak organizujete konferenciu a chcete, aby na nej zaznel aj konzervatívny hlas, no ani vám nenapadne pozvať niekoho v uniforme alebo sutane – teda z dvoch najkonzervatívnejších inštitúcií v krajine, je namieste pochybnosť, nakoľko je váš záujem o dialóg skutočný,“ upozorňuje vo veľkom rozhovore Kosnáč.

Pozn. autorky: s respondentom sa osobne poznáme, stála som aj pri zrode samotného inštitútu. Napriek tomu zachovávam v rozhovore vykanie, aby jednotlivé časti Rozhovorov pre Slovensko zostali v jednotnej štruktúre.

V rozhovore sa dočítate:

• na základe čoho predpokladal atentát na vládneho činiteľa a prečo si myslí, že sa niečo podobné zopakuje
• čo je spoločenská súdržnosť a ako ju v krajine budovať
• čo by dnes mali robiť liberálne a čo konzervatívne elity, aby sa situácia na Slovensku upokojila

Krátko pred atentátom na premiéra Roberta Fica v máji 2024 ste varovali, že rastúce napätie v spoločnosti môžu viesť k útoku na politického predstaviteľa. Ako ste k tomuto predpokladu, ktorý sa napokon ukázal ako správny, dospeli?

Keď v spoločnosti dlhodobo rastie tlak a neexistuje žiadny ventil, cez ktorý by sa mohol bezpečne uvoľniť, skôr či neskôr niekde vybuchne. V našich dátach a pozorovaniach sme videli, že polarizácia na Slovensku sa postupne posúva do štvrtej až piatej fázy, teda do stavu afektívnej polarizácie a „kopania zákopov“. Tu už nejde o názorový spor, ale o existenčný zápas medzi tábormi.​

Tento stav veľmi úzko súvisí s rastúcou ochotou tolerovať násilie voči názorovým oponentom, preto bolo jasné, že je len otázkou času, kedy to v krajine „buchne“. No nevedel som, či to bude o mesiac, o rok alebo o tri roky, ani kto presne sa stane terčom a očakával som skôr útok na niekoho ľahšie dostupného. 

Ako napríklad?

Na niekoho ako štátny tajomník na ministerstve životného prostredia, ktorý zároveň veľmi aktívne provokoval konkrétnu skupinu ľudí, napríklad farmárov na východe.

Druhou možnosťou bol niektorý z ústavných činiteľov, no k tým sa dostáva oveľa ťažšie. Vidieť to bolo aj pri strelcovi z Teplárne, ktorý sa najprv pokúšal dostať k premiérovi, potom chcel zasiahnuť židovskú komunitu a napokon si vybral ľahšie dostupný cieľ. V spoločnosti existuje skupina ľudí, často s psychickými problémami, ktorí sú mimoriadne citliví na spoločenskú atmosféru. Môžu mať pocit, že sú hrdinami, ktorí odpovedajú na akési celospoločenské „volanie”, čo často motivuje teroristické útoky takzvaných osamelých vlkov.

To sa stalo aj v prípade dôchodcu, ktorý sa pokúsil spáchať atentát na premiéra: bol presvedčený, že koná správne a robí, čo spoločnosť potrebuje. Našťastie jeho čin napokon odsúdili všetky spoločenské elity, čo znížilo atraktívnosť „martýrstva“ pri podobnom útoku v budúcnosti.

K uvoľneniu spoločenského tlaku na Slovensku však nedošlo. Práve naopak.

Je to tak, jednotlivé skupiny vo svojich postojoch ešte viac pritvrdili. Nedá sa očakávať, že sa situácia sama od seba zlepší. Tlak v spoločnosti narastá a niekde sa bude musieť uvoľniť.

Chcem veriť, že sa nevyvinie do ďalšieho násilia, no zatiaľ pre deeskaláciu situácie na Slovensku nerobíme takmer nič. Polarizáciu skôr ďalej prehlbujeme a stále viac ľudí sa radikalizuje.

Chvíle, keď sa spoločnosť pred vami mení, ste v minulosti zažili. V roku 2014 ste sa ocitli uprostred začínajúceho konfliktu v Odese. Ako k tomu došlo?

Študoval som na univerzite vo Veľkej Británii, kde som vyhral esejistickú súťaž na tému rozdielov medzi Východom a Západom. Ako odmenu som získal štúdium ruštiny a na začiatku roku 2014 som  strávil mesiac v Moskve a takmer dva mesiace v Odese. Neplánovane som tak na vlastné oči videl, ako sa pod hrozbou konfliktu mení atmosféra v meste.

Bolo to obdobie, keď Rusko obsadilo Krym a na východe Ukrajiny sa začali nepokoje...

Áno, zámer Moskvy, ktorá nepokoje aktívne podporovala, bol jasný: uskutočniť scenár z Donecka a Luhanska aj v ďalších mestách a odtrhnúť východ Ukrajiny, kde žilo najviac etnických Rusov. Tento vývoj som mohol sledovať zvnútra, z ruského prostredia, čo bolo pre mňa vzácne.

Nepokoje v Odese spočiatku pôsobili len ako nenápadný „šum v pozadí“, nie ako súčasť začínajúcej vojny. V spoločnosti však postupne prituhovalo, rástli spory o to, „či sú Rusi dobrí alebo zlí“ a či má byť Ukrajina bližšie k Rusku alebo k Západu.

V začiatkoch konfliktu sa ulica zvláštne mení. Viete to popísať?

Postupne z nej mizne pestrosť, najskôr cudzinci, ktorých varujú ambasády. Neskôr sa vytratia ženy s malými deťmi, ktoré sa sťahujú na vidiek alebo k príbuzným. Z verejného priestoru sa následne stiahnu zraniteľnejší ľudia ako sú mladé ženy a pouliční umelci. Ďalší zlom nastáva, keď sa na ulici jednotlivec bojí a ľudia sa začínajú presúvať v skupinách. Skutočný bod zlomu však pocítite až vo chvíli, keď sa pokúsite zavolať hasičov alebo políciu – a na druhej strane sa nikto neozve.

Viem, že ste sa v minulosti venovali výskumu náboženských kultov a polovojenských organizácií. Čo vás priviedlo k návratu domov a k založeniu inštitútu, ktorý skúma spoločenskú súdržnosť?

Boli to najmä dva momenty: rodinný kolaps a vážnejší zdravotný problém. Obe skúsenosti ma veľa naučili a zásadne ovplyvnili moju dôveru v systém.

Čo sa stalo vo vašej rodine?

Otec bol dlhé roky obchodným diplomatom, aj preto som so súrodencami vyrastal v Angole a neskôr v Portugalsku. V jednom momente sa však rozhodol odísť zo štátnej služby a začať podnikať. Spočiatku sa mu darilo, no po sérii zlých finančných rozhodnutí, pri ktorých pracoval s vlastnými aj požičanými peniazmi a zapojil aj rodinné zdroje, sa celý projekt zosypal. Zostali po ňom veľké dlhy a jediným východiskom bol osobný bankrot.

V tradičnej rodine s bezpodielovým spoluvlastníctvom to však neznamená bankrot jedného rodiča, ale oboch. Človek príde o celý majetok okrem zákonom stanoveného minima: zostanú mu len základné osobné veci ako oblečenie či počítač, všetko ostatné sa predá a výťažok sa rozdelí medzi veriteľov. Technicky je to jasne popísaný proces, no v praxi ide o hlbokú rodinnú krízu. Z pohľadu detí sa vám zrúti istota, že rodičia vedia, čo robia.

Ako ste to so súrodencami zvládli?

Sme piati, ako najstarší som mal vtedy 26 rokov a už som bol samostatný, ostatní ešte žili s rodičmi. V tom čase som prevzal starostlivosť o svoju šestnásťročnú sestru, aby mali rodičia priestor riešiť vlastný život. Celá procedúra osobného bankrotu totiž na slovenských súdoch trvá aj desať rokov.

A ten druhý moment, ktorý formoval vašu dôveru v systém?

Ten prišiel o pár rokov neskôr, v roku 2019. V ramene mám už roky nádor veľkosti malej tehly. Prvé vyšetrenia som absolvoval ešte v roku 2017 a z bratislavskej nemocnice som vždy odchádzal so slovom „hematóm“, čo nie je vážna diagnóza. Keďže problémy neustupovali a ruka ma bolela, rozhodol som sa to riešiť v Brne, kde som študoval doktorát.

Tam lekári pomerne rýchlo zistili, že nejde o hematóm ale o nádor, a poslali ma na onkoortopédiu. Ukázalo sa, že ide o pomerne raritný typ s vysokou úmrtnosťou. Najprv okolo mňa veľmi opatrne našľapovali, až kým som na nich nezatlačil, aby mi všetko povedali otvorene. Dozvedel som sa, že ľudia s podobnou diagnózou mávajú pred sebou približne rok života.

Ako reaguje človek na takúto správu?

Neviem ako ostatní, ale ja som rozbil IKEA stolík. Keď som sa upokojil, začal som premýšľať, čo urobím s časom, ktorý mi zostáva. Pri bežnom uvažovaní človek ráta s desiatkami rokov a veci odkladá. Horizont jedného roka je iný. Všetko sa stlačí na úplné základy a mne z toho vyšli dve veci: že sa chcem venovať najdôležitejším vzťahom a prestať odkladať to, čo považujem za svoje poslanie.

Tu niekde sa zrejme začali formovať základy inštitúcie, ktorú ste neskôr založili.

Už po návrate z Iraku, kde som pracoval, som videl, že v slovenskej spoločnosti fungujú vzorce, ktoré môžu byť časom veľmi deštruktívne. Dlho som si myslel, že to má riešiť štát a elity, no postupne som dospel k presvedčeniu, že nie je fér spoliehať sa na iných. Ak vidím problém a nikto ho nerieši, nemám čakať – mám začať.

Vedomie, že môžem mať len rok života, bolo paradoxne oslobodzujúce. Povedal som si, že ak niekto robí seriózny výskum spoločenskej súdržnosti, rád mu budem variť kávu a pripravovať podklady; ak nie, aspoň na túto medzeru upozorním. Nalepil som si na stenu veľký papier a začal kresliť ako funguje jednotlivec aj spoločnosť a prečo je práve súdržnosť kľúčová.

Je rok 2026 a vy aj Inštitút DEKK ste stále tu…

O dva týždne na to mi lekári povedali, že diagnóza je síce správna, ale vzhľadom na umiestnenie nádoru nie je riziko také vysoké – je v ruke, mimo životne dôležitých orgánov. Scenár „o rok zomriem“ sa tak zmenil na „možno prídem o ruku“, čo bolo stále drastické, no v porovnaní s prvou správou to bola vlastne úľava. Tých štrnásť dní s vedomím, že mám rok života, však veľmi rýchlo upratalo moje životné priority.

Čo nasledovalo?

Už som nebol tým istým človekom. Uvedomil som si, že čas je to najvzácnejšie, čo mám. Nie je dôvod meniť plán, akurát nemám pred sebou jeden rok, ale možno 40. A s tým sa už dá pracovať.

Dôležité tiež bolo neísť do toho sám. Oslovil som preto kolegu a priateľa Huga Glossa, s ktorým sme sa poznali ešte z humanitárnych projektov v Iraku. Dôveroval som mu a vďaka skúsenosti s rozpadom spoločnosti na Blízkom východe veľmi dobre chápal, prečo má zmysel venovať sa na prvý pohľad abstraktnej spoločenskej súdržnosti a nie len „viditeľným“ krízam, ako boli migrácia či neskôr COVID. V decembri 2020 sme formálne zaregistrovali DEKK Inštitút a krátko nato som sa vrátil na Slovensko.

Čo ste po rokoch života v Británii, Indii, Iraku a Česku doma, na Slovensku našli?

Našiel som tu hlboko rozdelenú spoločnosť, ktorá si prvý raz naplno uvedomila, že človek nie je ostrov a veľká kríza zasiahne každého. Bolo krátko po covide a ľudia zrazu zažili, že štát im v prípade krízy má právo veľmi výrazne vstúpiť do života. V moderných dejinách to bola pre Slovákov prvá takáto skúsenosť. Mnohých šokovala a traumatizovala natoľko, že prispela k hlbokému rozdeleniu spoločnosti.

Ak totiž občan nemá k štátu žiadny vzťah, tak takýto zásah pôsobí ako cudzí až nepriateľský vstup do jeho slobody a domácnosti. O to horšie, ak ani netušil, že štát má na takýto krok právo. To je traumatizujúce. V krajinách, kde vzťah k štátu existuje a je prirodzene budovaný, sa to v takej miere nedeje.

Ako definujete spoločenskú súdržnosť?

Spoločenská súdržnosť, odborne sociálna kohézia, označuje sily držiace spoločnosť pokope. Pomyselné „lepidlo“, ktoré robí zo skupiny jednotlivcov my, a z obyvateľstva národ, alebo občiansku komunitu.

Súdržná spoločnosť lepšie zvláda svoje konflikty, je stabilnejšia, odolnejšia voči krízam a dokáže sa lepšie dohodnúť na spoločnom smerovaní.

Ako nad ňou dnes v DEKK Inštitúte hlbšie uvažujete?

Zistili sme, že súdržnosť stojí na štyroch pilieroch. Prvým je dôvera – tá medziľudská, aj dôvera v inštitúcie. Ak si neveríme, nespolupracujeme. To ide do peňazí, do vzťahov aj do bezpečnosti krajiny.

Druhým je solidarita, teda ochota deliť sa o zdroje a brániť krajinu.

Tretím je kolektívna identita. To znamená spoločné symboly a príbeh, ktorý ľudí spája. Tie vytvárajú pocit, že máme niečo spoločné; pozitívne emócie ku skupine, o ktoré sa potom opiera solidarita.

A čo je tým štvrtým pilierom?

Spoločné dobro. To znie skoro teologicky, ale je to odborný termín, ktorý popisuje zhodu na základných cieľoch a rešpekt voči dohodnutým pravidlám. Je podkladom pre spoločnú víziu krajiny.

Prvý pilier, dôvera, nám ukazuje, či si veríme, a druhý, solidarita, či sme ochotní pre seba niečo obetovať. Tretí pilier, kolektívna identita, nám hovorí, kto sme, a štvrtý, spoločné dobro a vízia, kam kráčame. Koncept sociálnej kohézie dáva tieto úrovne do jedného rámca a ukazuje, prečo bez nich prestáva spoločnosť ako celok fungovať.

Ako vravíte, po návrate zo zahraničia ste na Slovensku našli hlboko rozdelenú spoločnosť. Čo boli prvé kroky inštitútu?

Zámer bol od začiatku jasný: skúmať sociálnu kohéziu a hľadať praktické spôsoby ako ju posilňovať. Skôr teda aplikovaný než čisto akademický prístup.

Predpokladali sme, že už existuje vybudovaná teória aj dáta, o ktoré sa budeme môcť oprieť... Ukázalo sa však, že teórií kohézie je veľa, ich definície sa často rozchádzajú či zamieňajú príčinu s následkom, a predovšetkým neexistuje jednotná metodika, ktorá by umožnila spoľahlivo merať spoločenskú súdržnosť na úrovni krajiny.

Nakoľko som mala možnosť byť pri týchto diskusiách prítomná, viem, že okrem teoretickej základne na Slovensku chýbajú aj systematické dáta.

Áno, museli sme sa vrátiť na úplný začiatok. Bez kvalitných dát by sme len intuitívne látali problémy a v skutočnosti by sme nevedeli, čo sa v slovenskej spoločnosti deje. Preto sme namiesto rýchlych riešení začali budovať vlastný výskumný základ.

Prvým krokom bolo znovuzapojenie Slovenska do Svetového prieskumu hodnôt (WVS), najrozsiahlejšieho medzinárodného prieskumu hodnôt a postojov, v ktorom Slovensko naposledy figurovalo v deväťdesiatych rokoch. Vďaka tomu sme získali pevný rámec, na ktorom sa dá ďalej stavať.

​V zahraničí tento prieskum zvyčajne riadia konzorciá univerzít so zaslúžilými profesormi. Ja som to mal viesť z doktorandskej izby v Brne, čo mi prišlo absurdné. Napriek pochybnostiam som absolvoval potrebné školenia, spolu s Hugom Glossom sme napísali niekoľko grantov a napokon sa nám podarilo získať dostatok prostriedkov na to, aby sme celý projekt na Slovensku zrealizovali.

Čo nasledovalo?

Prekvapenie. Keď sme dáta zozbierali a sprístupnili ich verejnosti, úprimne som čakal, že o ne bude bitka. Rýchlo sa však ukázalo, že samotné dáta nestačia. Bolo potrebné naučiť sa ich prekladať do jazyka rôznych „kmeňov“ – štátnej správy, neziskového sektora, biznisu či akademikov, ktoré majú často iné priority, hodnoty aj spôsob uvažovania. S ľuďmi z biznisu treba hovoriť inak ako so štátnymi úradníkmi či aktivistami v Bratislave. A tak sme sa to začali postupne učiť.

Pre biznis robíme krátke, úderné prezentácie s jasnými číslami a minimom ideálov. Občianska spoločnosť chce zase vidieť najmä zmysel – čo tieto čísla hovoria o hodnotách a prečo to celé robíme. Úradníci zas potrebujú makrodáta a praktické dopady: ako súdržnosť súvisí s HDP, výberom daní, ochotou brániť krajinu či s polarizáciou spoločnosti. Postupne na tieto otázky odpovedáme.

Napríklad teraz vieme povedať, že nedôvera nás stojí približne miliardu eur ročne, oslabuje bezpečnosť štátu a zhoršuje vzťahy od rodín až po kontakt s cudzincami. Na takéto argumenty už počúva biznis, štát aj tretí sektor.

Tá kľúčová otázka znie, kto by mal niesť hlavnú zodpovednosť za riešenie nízkej súdržnosti v krajine. Je to štát, občianska spoločnosť, médiá, školy, cirkvi alebo všetci spoločne?

Zodpovednosť nesieme všetci, každý podľa svojich schopností, možností a dosahu. Najväčšia časť však leží na spoločenských elitách, jednoducho preto, že majú najväčšiu moc. A spomedzi nich majú najpriamejšiu moc politické elity.

Ako by mala v tomto smere vyzerať ideálna spolupráca politických elít?

Politické strany sú prirodzene špecializované. Niektoré sa zameriavajú na národné témy, iné na podnikateľov, mladých, dôchodcov, liberálov či konzervatívcov. To je v poriadku, pokiaľ platí, že ľudia, ktorí sa napokon stanú premiérmi a prezidentmi neslúžia len svojmu „kmeňu“, ale celej krajine.

Prezident má byť prezidentom pre všetkých, premiér premiérom pre všetkých. Aj keď sa na Slovensku v mnohých témach nezhodneme, musí existovať súbor kľúčových bodov, ktoré sa nemenia s každou vládou, lebo sú rozhodujúce pre dlhodobú stabilitu krajiny. V ideálnom prípade sú zakotvené v širších dohodách medzi koalíciou a opozíciou.

Tie však u nás chýbajú. Môžete dať príklad, kde fungujú?

Poliaci sa vedia tvrdo hádať takmer o všetkom, no základné piliere v obrane, národnom hospodárstve a vzdelávaní nemenia pri každej zmene vlády. Vďaka tomu dnes zbierajú ovocie a sedia v tieni  stromov, ktoré zasadili predchádzajúce generácie.

Na Slovensku však každé štyri roky symbolicky „vytíname celý sad“ a sadíme nový len preto, že jedni chcú slivky a druhí jablká. Aj preto sa o Slovensku hovorí ako o „krajine večných začiatkov“ – prišli sme takto o ohromné množstvo energie, peňazí aj ľudí.

Kde vidíte pôvod tohto problému?

Už pri vzniku Slovenska chcelo samostatnosť iba 10-20% spoločnosti a chýbal pocit, že toto sme si vybojovali, a preto za to nesieme zodpovednosť.

Rozpad Československa bol skôr rozhodnutím úzkej skupiny politických elít, než výsledkom širokého spoločenského konsenzu. Slováci si zároveň nesú dlhodobý pocit menejcennosti – historicky boli skôr „junior partnerom“ vo väčších štátnych celkoch. Ak vôbec to. Nie je to ideálne východisko pre budovanie sebavedomého štátu: málokto ho chcel, málokto ho čakal a len málo ľudí bolo pripravených preň niečo obetovať.

Takže vlastný štát vlastne akosi odmietame?

Keďže osamostatnenie bolo primárne iniciatívou národných konzervatívcov, časť obyvateľov aj elít sa s vlastným štátom nikdy úplne nestotožnila. Nedôverujú tomu, že Slováci dokážu štát sami zodpovedne spravovať.

Rozumiem tomu, príkladov nekompetencie a bezcharakterného správania v politike je viac než dosť. No po 33 rokoch by sa každý, kto chce byť konštruktívny, mal zmieriť s tým, že vlastný štát máme a že v ňom žijú rôzni ľudia, väčšinou sociálne konzervatívnejší. A predovšetkým začať ho spoločne budovať.

Čo by Slovensku v tomto smere pomohlo?

Úprimná verejná diskusia o tom, či vlastný štát naozaj chceme a či sme zaň ochotní niečo obetovať. Sme pripravení krajinu brániť? Správať sa dospelo a nežiť na dlh? Počúvať druhú stranu a sporiť sa kultivovane? Ak nie, tak o štát skôr či neskôr prídeme. A tí, čo od začiatku verili, že Slováci nemajú na vlastný štát a chceli zodpovednosť presunúť na Prahu, Budapešť, Brusel či Moskvu, budú mať napokon pravdu.

Sebadisciplína a ochota obetovať sa sú náročné, ale odmenou je sloboda spravovať si veci doma a po svojom. Na tom, že to je vzácne, sa vedia zhodnúť liberáli aj konzervatívci. Je to na nás – a najmä na našich elitách, ktoré majú najväčší vplyv na to, ktorým smerom sa krajina pohne.

Miesto zhody však stále rastie medzitáborové napätie. Očakávate dnes opätovný pokus o atentát na vládneho činiteľa?

Kiež by sa to napätie uvoľnilo inak, no nejaký typ politického násilia je veľmi reálny. A čím je politik autoritárskejší, tým rastie aj presvedčenie niektorých ľudí, že ak zastavia práve jeho, tak sa niečo zmení.

Čo je potrebné na to, aby sa situácia na Slovensku upokojila?

V krajinách, kde po atentátoch došlo k určitej deeskalácii, udalosť silne otriasla všetkými aktérmi, najmä elitami a prinútila ich veľmi rýchlo a jednoznačne zaujať zmierlivejší postoj.

Kľúčové bolo, že práve v momente najsilnejších emócií zazneli jasné a pre verejnosť ľahko čitateľné signály: spoločné vystúpenie ideálne hneď v deň atentátu, že toto nie je prijateľný spôsob riešenia konfliktov. Bolo to jednoznačné odsúdenie a apel na jednotu – že bez ohľadu na rozdiely patríme k sebe. Takto to zvládli napríklad vo Švédsku či vo Veľkej Británii.

Na Slovensku sa to, žiaľ, nestalo.

Atentát síce odsúdili všetci politici a Národná rada prijala spoločné vyhlásenie, no až po niekoľkých dňoch a veľmi formálne, bez skutočného emočného presahu do verejného priestoru. Najväčšia šanca na deeskaláciu prišla, keď hneď po útoku nastupujúci prezident Pellegrini a odchádzajúca prezidentka Čaputová zvolali okrúhly stôl, kde sa mali stretnúť všetky vedúce osobnosti politických strán. Osobné vzťahy medzi politickými elitami boli ale už tak zlé, že niektorí pozvanie odmietli.

Bola to veľká premárnená príležitosť a ostatné vyjadrenia prišli už neskoro. Negatívny spoločenský sentiment sa tak neuvoľnil, naopak, tlak vzrástol. Kríza ako napríklad pokus o atentát môže viesť k spoločenskej reflexii. Slovensko ju vtedy veľmi potrebovalo.

A nedostalo ju.

Nie. Atentátnika si niektoré médiá aj politici prehadzovali ako horúci zemiak a hľadalo sa, kto za to vlastne môže.

Objavovali sa aj zmätočné signály o tom, že mal byť súčasťou organizovanej skupiny a podobne. Túto krízu sme nezvládli ani z hľadiska spoločenskej deeskalácie a tým aj bezpečnosti vlády a občanov, ani čo sa týka schopnosti politických elít zachovať sa štátnicky a uprednostniť záujem krajiny pred vlastnými emóciami.

Slovensko podľa dát patrí medzi 10 až 15 percent najbohatších krajín sveta. V skutočnosti na tom nie sme tak zle, ako sa nám často zdá. Čo má prosperita spoločné s identitou?

Materiálne sa väčšina Slovákov nikdy nemala lepšie, aj preto nemám rád reči o tom, ako sa na Slovensku „nedá žiť“. Prosperita s identitou súvisí, a to, že je naša identita slabá, nás stojí stále viac.

Dám príklad. Poľsko predbehlo svojich susedov aj vďaka tomu, že malo jasnejšie odpovede na otázky kto je, kam patrí a čo chce dosiahnuť. Aj preto dokázalo dlhodobo držať konzistentné priority, rozumne alokovať zdroje a udržať si vyššiu odolnosť v krízach.

Poľský historik Paweł Ukielski poznamenal, že problém Slovákov tkvie v tom, že sa musia rozhodnúť a dohodnúť, kto vlastne sú. Ako konštatoval bezpečnostný analytik Matej Kandrík v predošlom rozhovore, aby sme vedeli plánovať a spolupracovať s ostatnými, musíme mať v prvom rade jasno v tom, kým sme.

A to ako Slováci nevieme?

Ukazuje sa, že veľmi nie.

Na Slovensku sa momentálne nevieme zhodnúť ani na najzákladnejších otázkach, napríklad či chceme ísť na Východ alebo na Západ. Ako potom máme vedieť, kto je náš partner a kto nie a na čo sa sústrediť? Každá krajina má len obmedzený čas, zdroje a ľudí a musí sa rozhodnúť, kam ich nasmeruje. Ak to nerobí, dopadne to tak ako u nás – každé štyri roky „vyrúbeme stromy“ a zasadíme nové, a tak sa nedočkáme ani ovocia, ani tieňa. Prichádzame o miliardy eur, roky času a desaťtisíce ľudí.

Aká je v tomto smere zodpovednosť elít?

Elity majú slúžiť spoločnému dobru, ktoré závisí od ich zodpovedného správania: od schopnosti formulovať spoločnú víziu krajiny, určovať ciele a dodržiavať dohodnuté pravidlá.

Na Slovensku je táto zodpovednosť ešte naliehavejšia. Elity majú historickú príležitosť ale aj povinnosť jasne pomenovať, čo považujeme za spoločné dobro a usilovať sa o dohodu, pod ktorú sa vie podpísať vláda, opozícia aj kultúrne a ekonomické kruhy. Ak k tomu neprispievajú, menia sa na „vyprázdnené elity“– užívajú si výhody postavenia, ale odmietajú zodpovednosť, ktorá k nemu patrí.

Čo by dnes mohli robiť liberálne elity, aby sa situácia na Slovensku  zlepšila? A čo tie konzervatívne?

Z výskumov vieme, že liberáli a konzervatívci sa nehádajú preto, že jedna strana je hlúpa alebo zlá, ale preto, že majú odlišné priority, od morálnych po politické. Čiže inak vnímajú to, čo je správne, aj to, čo je dôležité.

To znie celkom v poriadku. Kde teda tkvie problém?

Je to otázka vnímania zmeny v spoločnosti. Pre liberálov je to príležitosť, pre konzervatívcov je to ohrozenie. Realita je taká, že každá zmena je jedno aj druhé. Riešením je uvedomiť si, že obe strany sú ako jin a jang. Nemusíme sa mať radi, ale potrebujeme pochopiť, že sa potrebujeme. Tak komplexnú spoločnosť, ako je tá naša, sme vybudovali, lebo ľudia citliví na rôzne veci vzájomne vyvažovali svoje slabiny. Potrebujeme aj dôraz na opatrnosť a stabilitu konzervatívcov, aj apel na zmenu a starostlivosť liberálov.

Ako uvádzate v štúdii Polarizácia a antisystém, miera polarizácie na Slovensku už zašla tak ďaleko, že si to začínajú uvedomovať aj opačné strany politického spektra. Objavuje sa snaha, aby sa v liberálnom prostredí viac rozprávalo s konzervatívcami a v konzervatívnom prostredí s liberálmi, no niekedy z toho vznikajú až komické situácie – napríklad keď konzervatívna konferencia zúfalo hľadá „prijateľného“ liberála, pretože mnohí sú pre nich príliš liberálni, a naopak.

Je prirodzené, že konzervatívna strana chce pozvať niekoho, kto, nerobí karikatúru z ich pozícií a dokáže uznať to dobré, čo konzervatívne postoje prinášajú a až potom ponúkne svoj odlišný názor. Aj preto je v tomto prostredí často vítaný napríklad sociológ Michal Vašečka.

Na konferenciách organizovaných liberálnymi elitami neraz dostávame otázku: „Neviete o nejakom konzervatívcovi, ktorého by sme mohli pozvať?“ Je to paradoxné, keďže väčšina slovenskej spoločnosti je sociálne, hoci nie vždy politicky, konzervatívna.

Liberálne elity zase chcú, aby im boli konzervatívni hostia v niečom podobní – mali podobný jazyk, ovládali intelektuálne koncepty, v ktorých sa cítia doma. Aj preto s nimi dobre fungujú ľudia ako František Mikloško: v mnohých veciach má zásadne iné názory, no je vzdelaný, konzistentný a dlhodobo trénovaný v kultivovanom dialógu.

Čo odpovedáte, keď sa vás pýtajú, koho by mohol jeden alebo druhý politický tábor pozvať?

V DEKK-u používame tzv. „test uniformou“ a „test sutanou“. Ak organizujete konferenciu a chcete konzervatívny hlas, no ani vám nenapadne pozvať niekoho v uniforme alebo sutane – teda z dvoch najkonzervatívnejších inštitúcií v krajine – zrejme ste sa veľmi nesnažili.

Na opačnej strane existuje „test akadémiou“ a „test umením“: ak chcete v diskusii liberálny hlas, no nesiahnete po ľuďoch z médií, akadémie, umenia či kultúry, kde tieto hlasy dominujú, je namieste pochybnosť, nakoľko je váš záujem o dialóg v krajine skutočný.

Podľa štúdií je budovanie spoločenskej súdržnosti beh na dlhú trať, kde výsledky v plnej miere uvidíme až o jednu či dve generácie. Ako presviedčate donorov a politikov, aby podporili niečo, čo prinesie výsledky až o mnoho rokov?

Je to ťažké. Od začiatku sme však vedeli, že to bude maratón, nie šprint. Zároveň platí, že aj štáty si bežne dávajú vízie pre roky 2040 či 2050 – ak je cieľ dostatočne veľký a zároveň realisticky dosiahnuteľný, dokáže sám o sebe dlhodobo držať motiváciu.

Našu víziu o súdržnejšom Slovensku sme si v DEKKu rozložili na menšie ciele a kúsok po kúsku sa k nim posúvame.

Pred piatimi rokmi sa v našom verejnom priestore takmer vôbec nehovorilo o súdržnosti či sociálnej kohézii. Dnes tieto pojmy zaznievajú oveľa častejšie a zakoreňujú sa. Som presvedčený, že je to aj vďaka našej práci.

Čo podľa vás dnes Slovensko potrebuje najviac ?

Potrebuje „tri P“: pokoj, pravdu a príklad. Bez nich nevieme triezvo pomenovať vlastnú situáciu, identifikovať hlavné problémy a skutočne ich riešiť.

Americký viceprezident Vance minulý rok v Mníchove pobúril mnohých Európanov, keď vyhlásil, že primárnou hrozbou pre Európu je samotná Európa a ignoroval Rusko. Čo sa bezpečnosti týka je dnes najväčšou hrozbou nepochybne Rusko, no Rusko by nemalo šancu Európu vážne ohroziť, keby dokázala spolupracovať a riešiť vlastné vnútorné slabiny.

V tomto zmysle mal Vance kus pravdy. Európa má niekoľkonásobne viac obyvateľov, zdrojov, výrobných kapacít aj vojakov než Rusko – len spolupracuje príliš málo, reaguje príliš pomaly a spolieha sa, že jej bezpečnosť vyriešia Spojené štáty.

Platí to aj o Slovensku?

Áno. Kľúčovým problémom našej krajiny nie je ruská aktivita či propaganda, ale naša neschopnosť identifikovať a riešiť vlastné vnútorné problémy. A tiež mať k tomu kvalitné dáta – presne tomu sa dnes v DEKKu venujeme.

Ak je spoločnosť súdržná, pocit spolupatričnosti bráni tomu, aby aj vážne problémy eskalovali do násilia, vojny alebo rozpadu spoločnosti. Kľúčové je, aby si ľudia navzájom dôverovali, spolupracovali a boli ochotní pre spoločné dobro aj niečo obetovať.

Prečo ruská propaganda nemá takú silu v Poľsku, Estónsku či Fínsku, hoci sú pre Moskvu strategicky dôležitejšie? Pretože ide o krajiny s vysokou mierou súdržnosti, ktoré vedia, kým sú a kam smerujú, a dokážu riešiť svoje vnútorné záležitosti. Propaganda má na ich obyvateľstvo menší dosah a vedia na ňu lepšie reagovať. Ak hľadáme inšpiráciu, treba sa pozerať práve tam.

Téme súdržnosti ste sa teda rozhodli venovať zvyšok svojho života? Ide aj o vzťah ku Slovensku?

Áno. To, aká dôležitá je dôvera a súdržnosť – a ako ľahko sa dajú narušiť – sa mi ukazovalo opakovane. Zažil som vlastné sklamanie zo systému pri nesprávnej diagnóze nádoru aj v rodinnej situácii. Na spoločenskej úrovni som to videl v Iraku, kde ľudia postihnutí tým istým nešťastím odmietali stáť spolu v jednej rade na ošetrenie.

Môj patriotizmus sa vyvíjal postupne a naplno sa prejavil, keď som mal pocit, že mám málo času a musím si povedať, čomu ho chcem venovať. Vedome som sa rozhodol slúžiť tejto krajine. Vidím zmysel v snahe riešiť konkrétny problém a niesť aspoň kus bremena, na ktoré stačím. A keď už, tak to chcem robiť tam, kde patrím, čomu rozumiem a kde dokážem svoj čas a schopnosti premeniť na čo najviac spoločného dobra. Som presvedčený, že štát, ktorý nemá patriotov, neprežije.