„Absencia vízie má vždy negatívne dopady na fungovanie krajiny,“ hovorí v rozhovore pre DEKK Inštitút bezpečnostný analytik Matej Kandrík.

V prvej časti Rozhovorov pre Slovensko – novom mediálnom projekte DEKK Inštitútu – sa rozprávame s riaditeľom bezpečnostného think tanku Adapt Institute Matejom Kandríkom. „Spoločnosť aj politika na Slovensku prešli obrovskou turbulenciou, mnohé problémy nemáme ako krajina doposiaľ vôbec spracované. Ale jedno sa dá, myslím, povedať celkom jasne: pribudol hnev, agresivita a polarizácia. Politická súťaž na Slovensku sa posunula od debaty k nepriateľstvu.“

V rozhovore sa dočítate:

• v čom vidí paralely medzi atentátom na Roberta Fica a vraždou komentátora Charlieho Kirka
• prečo na Slovensku nevieme zadefinovať víziu krajiny a aké to má následky
• čo považuje za veľkú slabinu súčasnej politickej kultúry nielen na Slovensku
• ako vníma pojem spoločenské elity a čo je zodpovednosť, ktorá im prináleží

Vo februári 2024 ste publikovali článok „Analytikovo pokánie a druhý rok rusko-ukrajinskej vojny“, kde reflektujete európske vnímanie situácie na Ukrajine. Otvorene v ňom priznávate aj vlastné omyly. Čo vás motivovalo k tomuto článku?

Keď sa človek spätne pozrie na svoje predpovede či hodnotenia, musí si občas priznať, že realita bola napokon výrazne iná, než očakával. Presne to som pociťoval aj ja. Jednoducho nebolo možné obísť otázku: Kde sme ako bezpečnostní analytici urobili chybu? Je fér pomenovať tieto odchýlky a zamyslieť sa, či sa vieme v budúcnosti podobným omylom vyhnúť.

V mediálnej záplave, kde rýchly informačný cyklus odplaví každé vyhlásenie za pár dní a zodpovednosť za vlastné slová mizne, sa málokto k svojim výrokom vracia a koriguje ich. Pre mňa je však oveľa dôveryhodnejší ten, kto si prizná omyl, než ten, kto sa hrá na neomylného experta. Práve schopnosť reflektovať vlastné zlyhania je základom dôveryhodnosti a kultúrnosti v našej analytickej, ale možno aj širšej spoločenskej debate na Slovensku.

Oceňujú tento váš prístup aj vaši čitatelia?

Myslím, že áno. Bola to pre mňa nielen vnútorná potreba, ale aj snaha vysvetliť tento proces širšiemu publiku. Ak ľudia porozumejú procesu prijatia vlastného omylu a následnej reflexie, budú možno voči analytickým textom zhovievavejší a budú ich vnímať s potrebným odstupom, čo je podľa mňa zdravé.

Nepíšeme sväté písma, ani dogmatické pravdy. Ak sa pritom aj zmýlime, neznamená to, že celá naša práca stráca hodnotu. Práve naopak, otvorená komunikácia omylov by mala byť prirodzenou súčasťou odborného i verejného diskurzu. Aj keď je dnes o nuansy v komunikácii často malý záujem, som presvedčený, že má zmysel sa o takýto prístup usilovať.

Nášmu verejnému diskurzu dnes dominujú emócie. Keď sledujem vaše verejné vystúpenia, prekvapuje ma umiernenosť, s akou vystupujete. Je za tým vedomé rozhodnutie?

Je to určite aj o vlastnej sebadisciplíne. Myslím si, že ide o dôležitý predpoklad pre kvalitnú analýzu. Ak začínam komunikovať či formulovať svoj názor z nahnevaného, vystrašeného alebo smutného rozpoloženia, táto emócia formuje aj moje myslenie. To analytike škodí.

Ak to, čo verejne komunikujem, nemá mať aktivistickú ambíciu, teda môj názor nemá byť burcujúci či zastrašujúci, potom má byť vecný. Vecnosť a umiernenosť sú v mojich očiach ctnosti, o ktoré by sa mal analytik usilovať. Vo verejných vystúpeniach mnohých ľudí sa objavujú aj výrazné emócie a môžu tam byť oprávnene. Ale to je iný typ výpovede, než tá, o ktorú sa snažím ja. Mne ide o štruktúrovanú analýzu.

Aj mnohí odborníci – ľudia, ktorých si vážim, niekedy podľahnú mechanizmu sociálnych sietí a v emotívnej reakcii dokonca prekročia hranice slušnosti. Vidíte to podobne?

Z vlastnej skúsenosti viem, že predstava akéhosi osobného „uvoľnenia“ cez status či komentár je klamlivá. Napíšete status na Facebook, získate päťsto lajkov a chvíľu sa to môže javiť ako úľava. Možno to pošteklí naše dopamínové centrá, no nemyslím si, že si tým človek naozaj pomôže. Tá negatívna emócia sa mu totiž takmer vždy vráti. A človek sa zacyklí v spätnej väzbe a zosilňuje svoju vlastnú podráždenosť.

Status na Facebooku nenahradí skutočné spracovanie emócií, preto neverím, že verejné ventilovanie frustrácie prospieva mne alebo môjmu okoliu. Ak už nemôžem niečomu prispieť pozitívne, snažím sa aspoň nešíriť negativizmus. Držím sa jednoduchej zásady: ak nevieš pomôcť, neuškoď.

Máte svoje vysvetlenie, prečo túto zásadu mnohí vo verejnom priestore ignorujú?

Okrem túžby vyventilovať sa niekedy ide o čisto inštrumentálny a cieľavedomý prístup. Konflikt sa predáva mimoriadne dobre, čo vidieť aj na správaní algoritmov sociálnych sietí. Jednotlivci aj skupiny si na ňom budujú vlastnú značku v online priestore, túžia ovplyvňovať iných, získať uznanie alebo si tak pripravujú pôdu pre budúce politické či iné osobné ambície.

Takéto využívanie digitálnej komunikácie vyslovene škodí celej spoločnosti, pretože osobné agendy a stratégie stavané na konflikte a neraz aj agresivite výrazne vychyľujú verejný diskurz a napokon prehlbujú našu polarizáciu.

Jednou z tém, ktorým sa venujete, je identita krajiny. Ako ju definujete a prečo je dôležitá?

V jadre akejkoľvek identity je najmä emočný vzťah. V prípade národnej identity ide o vzťah k jazyku, ku kultúre, k ľuďom, k jedlu či k samotnej krajine. Najpresnejšie to asi vystihuje pojem spolupatričnosť. Ak tento pocit existuje a je pozitívny, formuje celý náš postoj ku krajine. Je to v podstate spôsob, akým na svoju domovinu nazeráme a vyjadruje mieru našej občianskej angažovanosti.

Identita krajiny úzko súvisí s jej víziou. Prečo podľa vás na Slovensku stále nedokážeme jasne určiť, kam chceme smerovať?

Naša spoločnosť je dnes taká rozdelená do názorových táborov, že nedokáže nájsť základný konsenzus ani spoločnú predstavu o budúcnosti.

Svoje zohrávajú sociálne siete, ktoré do verejného priestoru priniesli množstvo hluku a chaosu. Nemenej dôležitá je aj „tekutá modernita“, ktorú výstižne popísal sociológ Zygmunt Bauman: žijeme vo svete, ktorý sa neustále mení, kde sa rozpadávajú staré štruktúry a istoty. To nám prináša viac slobody, ale aj úzkosť, rozdrobenie a pocit roztrieštenosti.

Čo myslíte pod hlukom a chaosom?

Možno to znie neobľúbene, ale široká „demokratizácia“ verejnej diskusie spôsobuje, že do nej vstupuje prakticky každý, čo ešte viac komplikuje a predlžuje cestu ku konsenzu. Bez spoločného základu však bude naďalej rásť frustrácia a klesať dôvera. Tento vývoj preto nemožno vnímať ako výlučne pozitívny jav.

Na jednej strane je vítané, že ľudia môžu slobodne prispieť do verejnej debaty, ak je však hlasov priveľa a mnohé z nich sú nezlučiteľné, vytráca sa spoločný jazyk a oslabuje sa schopnosť komunikácie v rámci väčších kolektívnych identít. V konečnom dôsledku sa spoločenský diskurz rozpadá na mozaiku úlomkov, z ktorých len ťažko poskladáme ucelený obraz.

Vráťme sa k vízii. Ako to vyzerá, ak ju krajina nemá jasne zadefinovanú?

Je to pomerne jednoduché: keď neviete, čo chcete alebo kam smerujete, motkáte sa na mieste. Človek môže byť akokoľvek pracovitý, ale ak jeho úsiliu chýba jasný cieľ, stagnuje.

Na úrovni štátu je to podobné, len oveľa zložitejšie, pretože je tu veľa ľudí a množstvo názorov. Absencia vízie má vždy negatívne dopady na fungovanie krajiny. Svet je čoraz chaotickejší a je dôležité, aby Slovensko vedelo, kým chce byť a kam sa vo svete chce zaradiť.

Ako túto víziu vôbec zadefinovať? Kto by mal sedieť pri „spoločnom stole“ a byť súčasťou jej tvorby?

To je ťažká otázka. Slovensko má vyše tridsať rokov, takže skutočne nastal čas pokúsiť sa o to. No obávam sa, že bez nejakého silného vnútorného alebo vonkajšieho otrasu – bez nejakého spoločného zážitku, ktorý by nás spojil – sa k tej spoločnej vízii len tak ľahko nedopracujeme.

Nie je to príliš pesimistické vyjadrenie?

To by bol ešte ten najlepší scenár. Predpokladá totiž, že aktuálnu krízu zvládneme vedome a so sebareflexiou. A to vôbec nie je isté.

V dejinách takýto veľký zlom často prichádza buď zvonka, napríklad v podobe vojenskej agresie, či v podobe vnútorného štátneho konfliktu, kolapsu či bankrotu. Žiaľ, to všetko sú nepekné možnosti. Obávam sa, že niečo také nás pravdepodobne neminie.

Predpokladala by som, že vojna v našom bezprostrednom susedstve bude pre Slovensko dostatočným otrasom…

Dnes vidíme, že to nestačilo. Vidím tri možné scenáre ďalšieho vývoja. Prvý je práve ten, že príde veľká zlomová udalosť, ktorá síce nebude príjemná, ale dá spoločnosti nový impulz, aby sa pohla iným smerom.

Druhý scenár je, že žiadny silný impulz nepríde. Situácia sa nebude dramaticky zhoršovať, ale ani zlepšovať, jednoducho budeme ďalej stagnovať. Svet pôjde ďalej a rozdiel medzi nami a tými, čo sa hýbu, sa bude zväčšovať. Hovorím tomu scenár „vyhnívania“... Budú sa u nás meniť vlády, raz trochu demokratickejšie, inokedy menej, budú menšie drámy aj väčšie kauzy, ale inak sa na Slovensku nikam výraznejšie nepohneme.

A ten tretí scenár?

Ten je najoptimistickejší a zároveň najmenej pravdepodobný. Predpokladá totiž zlepšenie svetovej atmosféry, zmiernenie napätia a hospodársky rast, čo by napokon prinieslo stabilizáciu aj Slovensku.

Sme súčasťou širších medzinárodnopolitických súvislostí a naše dejiny to potvrdzujú: vždy, keď prišli veľké geopolitické zlomy, menili sa na Slovensku režimy, hranice aj štátnosť. Ani tentokrát sa tomu s najväčšou pravdepodobnosťou nevyhneme. Rozhodujúcim faktorom pre nás bude aj to, kedy a akým spôsobom skončí agresia Ruska na Ukrajine.

Myslela som si, že atentát na premiéra v máji 2024 by mohol byť impulzom, kedy si ako spoločnosť povieme, že toto je príliš , že už musíme začať skutočne spolupracovať…

Asi som prechovával podobnú nádej, no môj rozum tomu veľmi neveril. Prvotný šok, keď si človek povie „Čo sa to vlastne stalo?“ niekto prekonal v priebehu pár hodín, iný za niekoľko dní, maximálne pár týždňov. No potom sme sa ako spoločnosť vrátili do ešte silnejšej polarizácie.

Táto polarizácia akoby vystihuje podstatu dnešnej doby. Keď som sa po vražde amerického komentátora Charlieho Kirka pozeral na to, aká debata sa v USA následne rozbehla, až zvrátene ma fascinovalo, že ide o úplne rovnaký scenár ako u nás. Akurát v oveľa väčšom rozsahu.

V čom presne vidíte podobnosti?

Po atentáte na Roberta Fica sa u nás okamžite začalo hľadať, komu to máme „pripísať“. Debatovalo sa, či bol atentátnik progresívec, nacionalista, či patrí k Slovenským brancom. Každý sa ponáhľal na niekoho ukázať prstom. A presne to isté sa dialo v Amerike, len to bolo celé zrýchlené a nafúknuté sociálnymi sieťami a tiež špecifikom ich politickej kultúry.

V oboch prípadoch však ide o to isté – strácame schopnosť vnímať nuansy. A možno túto schopnosť už vlastne ani nechceme, pretože túžime po čiernobielom a hlavne jednoznačnom príbehu: že útočník konal ako extrémista z opačného spektra. Máme tendenciu vyberať si vysvetlenia, ktoré nám potvrdzujú náš vlastný svetonázor. A tie si vieme vždy nejako podložiť, pretože dnes na internete vždy nájdeme interpretáciu, ktorá zapadá do nášho videnia sveta.

A čo je zradnejšie, dnes túto interpretáciu už ani nemusíme sami hľadať…

Je to tak. Algoritmy sociálnych sietí nám ju automaticky naservírujú a človek si povie: Aha, mal som pravdu. Je to veľmi opojný pocit, no zároveň veľmi nebezpečný. Takto sa totiž nedá hovoriť o realite, iba o jej pohodlnej ilúzii.

Ako vnímate pojem spoločenské elity a čo je zodpovednosť, ktorá im z tohto statusu prináleží?

Spoločenské elity sú skupina ľudí s výrazne nadpriemerným kapitálom:. nie nutne finančný kapitál, ale aj ten symbolický – morálny, odborný či politický. Takýto kapitál je spravidla výsledkom ich charizmy, prostredia či vlastného úsilia a poskytuje im autoritu a vplyv aj mimo ich odbornej oblasti.

Zodpovednosť elít spočíva v tom, ako so svojím kapitálom narábajú. Ak ho používajú len na posilňovanie vlastnej pozície, ide len o akúsi sebastrednosť, egoizmus. Prejavom zodpovednosti je podľa mňa dlhodobé myslenie: schopnosť nielen reagovať na aktuálne výzvy, ale aj vidieť vzdialený horizont a smerovať k nemu. V časoch, keď žijeme pod tlakom okamihu, je tento nadhľad ešte dôležitejší.

Polarizácia spoločnosti a zvýšené emocionálne napätie nie sú výlučne slovenským problémom, trpia nimi viaceré demokracie. Inde však funguje inštitucionálna kontinuita, zatiaľ čo u nás naďalej zápasíme o stabilitu a dôveru vo vlastné inštitúcie. Myslíte si, že na Slovensku sme schopní samosprávy?

Spravovať sa vieme, otázka je, ako kvalitne a efektívne. V priaznivých podmienkach to zvládame relatívne dobre alebo to tak aspoň vnímame. Ak sa však vrátime do roku 2018, keď sa udiala vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, tu sa podľa mňa začala zlomová etapa.

Dovtedy sme korupciu či nefunkčný systém skôr ticho tolerovali ako bežnú súčasť reality. Bol tu akýsi nepísaný spoločenský kontrakt – nie je to ideálne, ale „tak to tu chodí“. Niektorí z toho mali úžitok, iní sa len prispôsobili. Vražda zrazu všetko zmenila. Osvietila miesta, kde bola dlhé roky tma a ukázala, aké hlboké sú deformácie systému. Spustila naliehavé požiadavky na očistu, vyšetrenie korupčných káuz a zneužívania moci. Pre mnohých občanov to bol tvrdý reality check a šok z toho, pred akými vážnymi systémovými zlyhaniami sme celé roky zatvárali oči.

To však nebola jediná zlomová udalosť toho obdobia…

Nie. Prišli dva ďalšie externé šoky: pandémia a vojna na Ukrajine. Tento súbeh troch vecí – vnútorného otrasu spoločnosti, Covidu a vojny priamo za našimi hranicami –, by zrejme nezvládla ani podstatne skúsenejšia vláda. Bol to mix vonkajších tlakov a vnútorných šokov, ktorý by pravdepodobne položil aj omnoho silnejšie krajiny. V rokoch 2018 až 2023 sme ako spoločnosť prešli extrémne ťažkým obdobím. A za týchto päť rokov sa Robert Fico dokázal zo svojho núteného odstúpenia vrátiť späť k moci – a to samotné o čomsi vypovedá.

Naša spoločnosť aj politika prešli obrovskou turbulenciou, mnohé problémy nemáme dosiaľ vôbec spracované. Ale jedno sa dá povedať celkom jasne: v našej krajine pribudol hnev, agresivita a polarizácia. Politická súťaž na Slovensku sa posunula od debaty k nepriateľstvu.

Čo to presne znamená?

V súčasnosti už nejde len o nesúhlas s oponentom. Dnes už iný názorový „tábor“ či „kmeň“ predstavuje nepriateľa, ktorý nám chce ublížiť. A voči nepriateľom sa pristupuje inak ako k názorovým oponentom.

Takýto spôsob komunikácie je mimoriadne nebezpečný pre spoločnosť aj pre štát. Žiaľ, nejde len o slovenský problém. Podobnú polarizáciu a rozdelenie vidíme naprieč celou Európou, v USA a v mnohých ďalších demokratických krajinách.

Dokážeme túto rozkolísanú „loď“ spoločnosti upokojiť bez zásadného negatívneho zlomu?

Nepovažujem to za nemožné, hoci to nie je pravdepodobné. Najúčinnejšou cestou by podľa mňa bolo, keby kľúčoví politickí aktéri prijali zodpovednosť, zmiernili svoju rétoriku a prestali v krajine eskalovať ďalšie napätie. To by mohlo priniesť potrebný pokoj. V skutočnosti je však takýto scenár málo pravdepodobný. Dnešná dynamika politikom vyhovuje, pretože ostrá komunikácia a polarizácia im prinášajú politické body. Ak by aj niektorý z lídrov ustúpil, rýchlo by sa našiel ďalší, ktorý by jeho miesto zaplnil a prevzal úlohu hlavného „agitátora“.

Táto dynamika je natoľko silná, že podporuje súťaž o čo najvýraznejšie vystupovanie na úkor zmierovania. Systém je nastavený spôsobom, že extrémnejšie postoje sa vyplácajú viac než snaha upokojiť situáciu. To je, žiaľ, veľká slabina súčasnej politickej kultúry nielen na Slovensku.

Nie je to napokon aj o nás, voličoch, že od politikov opakovane akceptujeme konfrontačný štýl komunikácie? Stojí za tým atmosféra strachu po sérii kríz, kvôli ktorým sme začali v druhých vidieť skôr nepriateľov než spoluobčanov?

Myslím, že áno. Na Slovensku vyhrali voľby len Vladimír Mečiar, Robert Fico a Igor Matovič. Všetkých troch možno označiť za mužov konfliktu.

Vo všeobecnosti sa politici snažia formovať nálady verejnosti, no zároveň na ne aj reagujú. Vzniká takzvaný „positive feedback loop“, čo znamená, že politici podporujú správanie, ktoré je v ich prospech. A frustráciu voličov potom zrkadlia v ostrej rétorike, ktorá voličov ešte viac podnecuje. Tým sa vytvára cyklus napätia, ktorý postupne upevňuje vzťah medzi konkrétnym politikom a jeho podporovateľmi.

Ideálne by zrejme bolo, ak by sme sa z tejto situácie dostali bez toho, aby sme museli čeliť ďalšiemu veľkému šoku. Dokázali by to elity a odborníci, ktorí vedia komunikovať vecne a zdržanlivo, nie výlučne emotívne?

Myslím, že je to trochu naivné očakávanie. Aj ja by som bol rád, keby sa naša krajina posúvala týmto smerom, no zodpovednosť za celkovú atmosféru v spoločnosti leží na každom z nás –  aj keď náš individuálny vplyv je prirodzene menší než vplyv politikov či osobností so státisícami sledovateľov na sociálnych sieťach.

Čo teda potrebujeme?

Musíme pracovať na formovaní spoločenského dopytu, čiže odmeňovať práve tých, ktorí komunikujú vecne, pokojne a umiernene – a tak podporovať lídrov, ktorí pristupujú k veciam konštruktívne.

V podstate sme to už zažili pri predchádzajúcej prezidentke a do istej miery aj pri súčasnom prezidentovi, hoci ten je niekedy skôr rezervovaný. Na konci dňa platí, že politici budú konať podľa toho, aké správanie im spoločnosť akceptuje a „odmení“. Ak dávame hlas tým, ktorí kričia a búchajú do stola, budú to robiť aj naďalej. Ak budeme ako spoločnosť cielene podporovať umiernenosť politikov, zmierni sa aj spôsob ich komunikácie.

Stratili sme istoty, ktoré kedysi štát ponúkal a mnohí občania sa dnes v nestabilnom svete cítia ohrození. Preto veľa ľudí na Slovensku stále očakáva, že štát ich ochráni. Je to dedičstvo minulého režimu a opatrovníckeho modelu, v ktorom jednotlivec preberal len malú mieru zodpovednosti?

To sedí presne. Podľa nedávneho prieskumu NMS je najväčší segment slovenskej spoločnosti, asi 44%, tvorený ľavicovými tradicionalistami. To sú ľudia, ktorí chcú silný štát nielen v ekonomickej oblasti, čo sa prejavuje v postoji voči migrácii, pochybnosťami o európskej integrácii či v posilnenej úlohe autorít.

Tento fenomén opäť výstižne opisuje Baumanov pojem „tekutej modernity.“ Spoločnosť stratila mnohé pevné oporné body a ocitla sa vo svete neistoty. Rozpadajú sa tradičné vzťahy, pracovná a rodinná istota i dôvera v inštitúcie. V takomto prostredí ľudia podvedome túžia po ukotvení a stabilite, pričom každá generácia sa s tým vyrovnáva inak – podľa životnej situácie, v ktorej ju tieto zmeny zastihli.

Množstvo ľudí našej generácie vo veku medzi 30tkou a 40tkou má skôr rozporuplný vzťah k vlastenectvu. Ako svoj vzťah ku krajine vnímate vy?

Ani neviem prečo, ale nikdy mi nebolo sympatické, keď sa vlastenectvo alebo nacionalizmus príliš zatracovali. Zároveň som nadšenec histórie, takže veľmi dobre viem, koľko krvavých udalostí je spojených práve s osobami či hnutiami, ktoré sa oháňali národom...

Spolu s tým však vidím, že nacionalizmus bol v dejinách aj pozitívnou silou. Priniesol emancipáciu, podporil rozvoj ľudských a politických práv, často spolu s liberalizmom kráčal od feudálnych režimov k republikám a myšlienkam demokracie. Formoval našu identitu a dodnes ovplyvňuje naše uvažovanie. Je to legitímny politický prúd, samozrejme, pokiaľ nezachádza do extrému v podobe nenávisti a nadradenosti.

Prekáža mi, keď sa vlastenectvo chápe len negatívne, no rovnako mi je vzdialené okázalé „bitie sa do hrude“ v mene národa.

Na čom podľa vás stojí zdravé vlastenectvo?

To je predovšetkým osobný vzťah k slovenskej identite. Pre niekoho je intenzívny, pre iného vzdialený či negatívny. Tento pocit sa nedá nijako vynútiť. Jednoducho ho máme alebo nie. Navyše, jeho intenzita sa v čase môže meniť. Niekedy nás naša krajina nadchýna, inokedy frustruje, alebo je pre nás dokonca bremenom.

Ak k vlastenectvu pristupujeme len racionálne, stáva sa transakciou: uvažujeme, čo dostávame za svoje dane a porovnávame, či by nám inde nebolo lepšie. Zdravé vlastenectvo podľa mňa vzniká kombináciou citu aj rozumu v správnej rovnováhe.

Bránili by ste krajinu, ak by bolo Slovensko napadnuté?
V prípade útoku by som urobil všetko pre to, aby som ten obrovský tlak ustál a krajinu bránil. Vyžaduje si to však veľkú vnútornú silu. No obrana krajiny môže mať rôzne podoby a nemusí vždy znamenať iba vziať do rúk zbraň.

V kritickej situácii sa často rozhodujeme skôr na základe emócií než rozumu. Aj výskumy ukazujú, že to, čo ľudia deklarujú pred krízou, sa môže líšiť od ich skutočného správania. Teda niekto, kto bol vždy presvedčený, že by utiekol, môže v rozhodujúcom momente nájsť odvahu, a naopak. Sám si želám, aby som v čase takejto krízy na Slovensku zostal a krajinu napriek všetkému bránil.