Pýtajme si od našich elít na Slovensku menej divadla a viac výsledkov.

V prvej časti projektu Rozhovory pre Slovensko – novom mediálnom projekte DEKK Inštitútu – sa v diskusii s bezpečnostným analytikom Matejom Kandríkom rozoberajú silné témy: od neschopnosti Slovákov artikulovať víziu svojej krajiny, správania sa elít krátko po pokuse o atentát na premiéra až po ich vlastné slabiny. Autori prvého Insightu – hlbšieho analytického vhľadu, ktorý bude vždy dopĺňať rozhovor – sa rozhodli preskúmať práve tento kľúčový fenomén: elity.

„Spoločenské elity sú skupina ľudí s výrazne nadpriemerným kapitálom – nie nutne finančným, ale aj symbolickým, morálnym, odborným či politickým", vysvetľuje Kandrík. „Zodpovednosť elít spočíva v tom, ako s týmto kapitálom narábajú."

V nasledujúcom texte tak rozoberáme fenomén elít hlbšie a kladieme si tieto otázky: Kto sú spoločenské elity a aké formy moci ich tvoria? Ako elity vznikajú a boli v minulosti na Slovensku už schopné zhodnúť sa na smerovaní krajiny?

Definícií, čo znamená byť „spoločenskou elitou“ sú desiatky. A sporov o to, kto si také označenie zaslúži, ešte viac. Autori v tomto texte používajú tzv. „funkčnú“ definíciu – sústredíme sa viac na výsledky a funkciu elity a menej na to, aké kvality by mal človek mať, aby si označenie za elitu „zaslúžil“.

Medzi „spoločenskú elitu“ teda patria ľudia, ktorí majú veľkú moc nad tým, ako vyzerá naša spoločnosť a jej inštitúcie. Niektorí z nich sa do tejto pozície dostali vďaka vlastným kvalitám, a iní nie. Niektorí získajú významnú pozíciu v kľúčovej inštitúcií, zatiaľ čo moc a vplyv iných súvisí skôr s ich popularitou či bohatstvom. A niektorí sa k moci dostali náhodou, alebo ju získali dedením. Cesty, ktoré vedú medzi elitu sú rôzne. Jedno je však isté – elitou sa človek nestane, ak nemá moc. Čo to však v skutočnosti znamená?

Mocou disponuje človek, ktorý dokáže ovplyvniť správanie ostatných ľudí podľa svojich predstáv. Moc sa tak prejavuje na všetkých úrovniach spoločenskej interakcie – od rodiny až po susedstvá. Tento text sa zameriava primárne na úroveň celospoločenskú.

Porozumieť moci je nevyhnutné pre efektívne vládnutie, ale aj pre to byť dobrým občanom. V demokraciách máme totiž všetci právo rozhodovať o moci. Značnou mierou si môžeme vybrať, čo budeme robiť a koho budeme voliť – a čo je v digitálnom veku stále dôležitejšie – komu dáme našu pozornosť a komu budeme veriť.

Moc si často predstavujeme ako hrubú silu alebo moc štátu. Realita je však odlišná. Moc má mnoho podôb, z ktorých mnohé sú oveľa subtílnejšie. Eric Liu identifikuje šesť zdrojov občianskej moci: fyzickú silu, bohatstvo, štátnu moc, spoločenské normy, idey a silu v číslach (teda hromadné hnutia). Ako tieto typy moci fungujú v realite?

• Fyzická sila je najstarší a najľahšie predstaviteľný typ moci: je to kapacita používať násilie. Vo väčšine štátov sveta platí tzv. „štátny monopol na násilie“, ktorý je kontrolovaný systémom spravodlivosti. Aj preto štátne zložky, ktoré túto kapacitu majú a rozvíjajú, voláme „silové rezorty“. Príkladom spoločenských elít z tohto prostredia sú vysokí vojenskí dôstojníci, šéfovia polície, riaditelia tajných služieb, v kriminálnom prostredí mafiánski „bossi“ a v prostredí zlyhaných štátov tzv.„warlordi“.
• Bohatstvo, najčastejšie peniaze, vytvárajú schopnosť kupovať si výsledky a prístup takmer k akejkoľvek inej forme moci. Peniaze vám sprostredkujú záujem politikov, služby špecialistov aj dosah na masu ľudí. Príkladom elít z tohto prostredia sú šéfovia korporácií, miliardári, oligarchovia, veľkí zamestnávatelia či významní bankári ainvestori.
• Štátna moc je niečo, s čím je našinec oboznámený najlepšie. Vláda sa snaží cez zákony a štátny byrokratický aparát povzbudzovať alebo potláčať určité typy správania. Naposledy sme moc štátu naplno zažili počas obdobia pandémie, kedy nariadenia vlády hlboko zasiahli do našich každodenných životov. Elity pochádzajúce z prostredia štátu sú ústavní činitelia ako premiér či prezident, vládni predstavitelia a politici, vysokí úradníci, diplomati, sudcovia či prokurátori.

• Spoločenské normy sú jedným zo subtílnejších typov moci. Spoločenská norma je to, čo si ľudia kolektívne myslia, že je prijateľné správanie, čo je „normálne“ alebo „správne“, bez toho aby tieto normy niekto priamo riadil či vynucoval. To zvyčajne nie je potrebné - tlak okolia na „normálne správanie“ zvyčajne stačí. Za porušovanie noriem sa nejde do väzenia, trestom býva hanba či výsmech. Elity, ktoré čerpajú svoju moc zo spoločenských noriem sú vplyvné osobnosti v kultúre a médiách, cirkevní predstavitelia, celebrity, verejní intelektuáli alebo influenceri.
• Idey a nápady majú moc tiež. Pojmy ako „individuálne slobody“, „spravodlivosť“, „pravda“ či „rovnosť“ môžu motivovať ľudí meniť svoje myslenie a konanie. Príkladom elít, ktorým dáva spoločenskú moc špecializácia na idey sú napr. vedci a akademici, filozofi, riaditelia think-tankov, reprezentanti rôznych ideológií či zakladatelia
  spoločenských hnutí.
• Hromadné hnutia sú zdrojom moci prostredníctvom masy ľudí, ktorí majú spoločný záujem, a zároveň sú zdrojom legitimity daného záujmu („ľud si to praje!“). Príkladmi ľudí, ktorí sa stali spoločenskými elitami týmto spôsobom sú vedúci odborov, komunitní organizátori, koordinátori protestov, aktivisti, ale aj vedúce osobnosti politických strán.

Ako je možné vidieť, typy moci sa neraz prekrývajú a je bežné, že spoločenské elity majú viac ako iba jeden zdroj moci.

V užšom zmysle sa spoločenskou elitou stáva ten, kto má moc. Niekedy sa to môže udiať zo dňa na deň – napríklad vtedy, keď je človek zvolený do významnej politickej funkcie. Zvyčajne však ide o dlhší proces, počas ktorého moc kumulujú tí, ktorí na to majú potrebné predpoklady.

Tieto predpoklady majú ľudia s vysokým spoločenským, kultúrnym a finančným kapitálom. V jednoduchosti to znamená, že disponujú kontaktmi, vzdelaním, a peniazmi. Takéto zázemie im poskytuje lepšie šance dostať sa k mocenským pozíciám.

Ich zabezpečené postavenie ich zároveň stavia do výhodnej situácie: nemusia sa obávať straty zamestnania, pretože vďaka vzdelaniu a sieťam kontaktov si novú prácu nájdu ľahšie – a vďaka finančným rezervám ju ani bezprostredne nepotrebujú. Nie sú teda pod existenčným tlakom a môžu sa naplno sústrediť na udržiavanie a posilňovanie svojho postavenia.

Otázkou zostáva, koľko ľudí v krajine má tieto zvýšené predispozície moc získať. Podľa britského prieskumu spoločenských vrstiev má Veľká Británia aj tzv. „elitnú vrstvu“, ktorú tvorí približne tri percentá obyvateľstva. Keď sa podobný výskum uskutočnil v susednom Česku, elitná vrstva sa v ňom nevyčlenila. Elity tam samozrejme existujú, no nie je ich toľko, aby vytvorili samostatnú spoločenskú triedu – teda aspoň jedno percento populácie. Dá sa preto predpokladať, že Slovensko takúto vrstvu takisto nemá. Tí, ktorí už moc získali, si ju preto dokážu udržať jednoduchšie – čelia totiž oveľa menšej konkurencii.

Situáciu elít na Slovensku – hlavne tých politických – charakterizuje politologická literatúra ako „fragmentovane rozštiepená elita“. Nejde pritom iba o nekompatibilné vízie o tom, ako má naša spoločnosť vyzerať. Medzi politikmi sú bežné osobné animozity, a aj výskumy projektu V-Dem ukazujú vysokú mieru tzv. „nenávistných rečí politických strán“, ktorá meria mieru negatívneho vyjadrovania voči politickým oponentom zo strany politikov. Slovensko je v tomto zmysle na 2. najhoršom mieste v Európe, horšia situácia je iba v Maďarsku.

Zhodou okolností je rebríček rovnaký aj pri spoločenskej polarizácii. Polarizácia totiž so správaním elít – a zvlášť tých politických – úzko súvisí. Politická kultúra na Slovensku sa zhoršuje, od vulgarizmov po pohŕdanie realitou, no alarmujúci je posledné roky aj začiatok používania takpovediac „vojnového jazyka“ – teda dehumanizácia oponentov a obviňovanie z vlastizrady z opozičného aj koaličného prostredia.

Obvinenie z vlastizrady vylučuje obvineného zo spoločnej komunity a primeraný trest za zradu vlastnej komunity je tradične – smrť. Treba s ním narábať veľmi opatrne a jeho bezdôvodné používanie je odsúdeniahodné. Situácia je teda vážna. No môže to byť na Slovensku vôbec inak?

V skratke: môže. Opak „fragmentovane roztrieštenej“ elity je „konsenzuálne zjednotená“ elita. Tento stav sa nám v dejinách Slovenska podarilo dosiahnuť len raz – v čase, keď sme mali jasný spoločný cieľ: vstup do Európskej únie. Spájal nás aj spoločný strach – že ako jediní na periférii strednej Európy zostaneme „vymknutí“ z európskych inštitúcií.

Formulovať tzv. spoločné dobro – jeden zo základných pilierov sociálnej kohézie – patrí k hlavným úlohám spoločenských elít. Znie to takmer teologicky, no v praxi to znamená schopnosť zhodnúť sa na základných cieľoch a rešpektovať dohodnuté pravidlá.

Príkladom môže byť Poľsko, kde je polarizácia elít rovnako silná ako na Slovensku, ale sociálna kohézia je výrazne vyššia.  Poliaci sa vedia pohádať takmer o všetkom – no vedia, že civilizačne patria na Západ, že chcú zostať demokraciou a že bez ohľadu na to, kto je práve pri moci, treba zachovávať kontinuitu v kľúčových oblastiach, ako sú obrana, ekonomika a vzdelávanie.

Ako to výstižne pre DEKK Inštitút zhrnul poľský historik Paweł Ukielski: „Problém Slovákov je v tom, že sa musia rozhodnúť a dohodnúť, kto vlastne sú.“ Súdržnosť spoločnosti nakoniec vždy závisí od toho, či jej elity dokážu takúto diskusiu viesť a udržať.

Hosť nášho prvého intervia, bezpečnostný analytik Matej Kandrík, to v rozhovore vystihol presne – zodpovednosť elít spočíva v tom, ako so svojou mocou narábajú. A práve podľa toho by sme ich mali hodnotiť. Na to však potrebujeme dve jasné kritériá.

Prvým je úmysel. Aj majster tesár sa niekedy utne, no ak vidíme, že konal v dobrej vôli a k chybe došlo nechtiac, nemáme dôvod sa hnevať. Všetci sme omylní. Od elít by sme mali očakávať, že konajú v záujme celku a s dobrým úmyslom, a ich slová sú v zhode s ich činmi. Inými slovami, že majú charakter.

Druhým kritériom je výsledok. Ten je pri hodnotení elít ešte dôležitejší než úmysel. Výsledky vidíme všetci, zatiaľ čo úmysly sa posudzujú ťažšie – najmä v politike, kde mnohí ľudia nezastávajú autentické presvedčenia, ale svoje postoje prispôsobujú politickému kalkulu. Preto by sme od elít mali očakávať kompetenciu.

Ideálna kombinácia je teda charakter aj kompetencia. Jedno bez druhého síce môže istý čas fungovať, no prináša to riziko. Charakterné, no nekompetentné elity to síce myslia dobre a nekorumpujú systém, ale nedokážu efektívne využívať moc. Naopak, kompetentné, no bezcharakterné elity využívajú moc vo svoj prospech – nie v prospech spoločného dobra.

Najhoršia kombinácia pre spoločnosť sú napokon elity neschopné a bezcharakterné. Tie predstavujú hrozbu nielen pre seba, ale aj pre celok – a spoločnosti, ktoré chcú prežiť, musia mať mechanizmy, ako takýchto jednotlivcov obmedziť alebo ich moci zbaviť.

Ak elity neprinášajú výsledky a zároveň nie je jasné, či konajú v dobrej viere, je na mieste sa pýtať: chceme takého politika znova zvoliť, takého influencera počúvať, také médium čítať či také produkty kupovať?

Keď sa nejaká spoločnosť rozpadne, historici sa často pýtajú, prečo k tomu došlo. Niekedy je odpoveďou vojna či prírodné katastrofy, no jednou z častých príčin býva aj tzv. morálne zlyhanie elít.

K nemu dochádza vtedy, keď elity nezvládnu svoju moc – a tá ich začne postupne deformovať. Typickým prejavom je jej zneužívanie na osobné obohatenie, napríklad prostredníctvom korupcie či rodinkárstva. Takéto správanie vedie k neefektivite celého systému, pretože namiesto kompetencie sa odmeňuje lojalita.

Ďalším bežným dôvodom je odtrhnutie elít od reality. Deje sa to, keď žijú v skreslenom svete, neschopné realisticky posudzovať situáciu a primerane na ňu reagovať. Typicky ide o elity, ktoré sa uzavreli v luxuse, stratili sebareflexiu a obklopujú sa len ľuďmi, ktorí zmýšľajú rovnako ako oni.

Historik Martin Guttman tvrdí, že si často vyberáme nesprávnych lídrov, pretože sa pozeráme na nesprávne veci.

Predstavme si dvoch plavcov, ktorí sa pokúšajú preplávať divokú rieku. Prvý sa do nej vrhne bez prípravy, takmer sa utopí, zmieta sa v prúde a len o vlások prežije. Pozorovatelia nadšene tlieskajú a hovoria: „To je chlap! Šiel do toho naplno!“ Druhý plavec roky študuje prúdy rieky, vstúpi do nej v správny moment a pomocou jemných, presných pohybov sa nechá bezpečne preniesť na druhý breh. Jeho cesta vyzerá nenápadne, a ak ho niekto sleduje, povie si len: „To bolo jednoduché.“

Táto metafora ilustruje tzv. action fallacy - teda omyl, keď si zamieňame aktivitu za efektivitu. Inými slovami, často hľadáme dobrý príbeh. Dobrí lídri však často poskytujú pravý opak – nudný príbeh. Sú pokojní, dôkladne plánujú, študujú, a práve preto krízam predchádzajú alebo ich zvládajú nenápadne. Naopak, hluční lídri zvládajú krízu hlučne a premieňajú ju na divadlo.

Pýtajme si preto od našich elít menej divadla a viac výsledkov. Spoločnosť, ktorá chce nielen prežiť, ale aj prosperovať, musí spájať moc – so všetkými jej benefitmi – so zodpovednosťou. Ak sa toto spojenie rozpadne, elity môžu nadobudnúť pocit, že im spoločnosť slúži „na hranie“.

Elity sú však napokon tiež len ľudia, formuje ich prostredie a kultúra, v ktorej žijú. A spoločnosť má v tomto vzťahu významnú moc. Ak budeme obdivovať tých, ktorí si kupujú piate Ferrari, pribudne elít investujúcich do luxusu. Ak však budeme oceňovať tých, ktorí peniaze venujú na opravu nemocníc či podporu výskumu, pribudne elít zameraných na verejný prospech.

Elity majú veľký vplyv na spoločnosť. No v demokracii je tento vzťah obojstranný – na našej spätnej väzbe záleží. Využívajme ju.

• Baylis, T. A., 2012. Elite Consensus and Political Polarization: Cases from Central Europe. Historical Social Research, 37(1), pp. 90-106.
• Gould, J. A. & Szomolányi, S., 2000. Slovakia: Elite Disunity and Convergence. In: J. Higley & G. Lengyel, ed. Elites After State Socialism. Lanham: Rowman & Littlefield Publishers, Inc., pp. 47-70.
• Gutmann, M., 2024. Are we celebrating the wrong leaders? TEDxBerlin. See: https://www.ted.com/talks/martin_gutmann_are_we_celebrating_the_wrong_leaders
• Klobučníková, L., 2024. Mečiar, Schuster a Dzurinda v centre Bratislavy odštartovali prelom. Aká bola
  cesta Slovenska do EÚ. TA3. See: https://www.ta3.com/clanok/936769/meciar-schuster-a-dzurinda-v-centre-bratislavy-odstartovali-prelom-aka-bola-cesta-slovenska-do-eu-grafika
• Kosnáč, P., Gloss, H.,Cigáneková, V., 2025. Polarizácia a antisystém 2025: Slovensko. Bratislava:
  DEKK Inštitút. See: https://www.dekk.institute/wp-content/uploads/2025/11/Polarizacia-a-antisystem-2025-Slovensko.pdf
• Liu, E., 2014. How to understand power. TED-Ed.
  See: https://www.ted.com/talks/eric_liu_how_to_understand_power
•  Liu, E., 2017. You're More Powerful than You Think: A Citizen’s Guide to Making Change Happen. New York: PublicAffairs.
• Szomolányi, S., 2023. Elity a sociálna kohézia na Slovensku. In: P. Kosnáč & H. Gloss, eds., Súdržnosť
  na Slovensku. Bratislava: DEKK Inštitút, pp. 194-217.
• Szomolányi, S., Gyárfášová, O. & Orth, M., 2005. Národná elita: od polarizácie ku konsenzu. In: S. Szomolányi, ed. Spoločnosť a Politika na Slovensku. Bratislava: Univerzita Komenského Bratislava, pp. 199-246.
• V-DEM (Varieties of Democracy Project), n.d. Country Graph: Slovakia / Political parties hate speech.
  See: https://v-dem.net/data_analysis/CountryGraph/