„V prípade vojenského útoku by som svoju krajinu bránil.“ Toto sú slová spišského diecézneho biskupa Františka Trstenského.

„Myslím si, že úlohou Cirkvi je vytvárať priestor, v ktorom nestoja proti sebe progresívci a neprogresívci, liberáli a konzervatívci – a zároveň nepotrebujeme ani ďalší ‚tábor Cirkvi‘,“ hovorí pre DEKK Inštitút. „Cirkev je dôležitá preto, že je miestom, kde sa najskôr potrebujeme stretnúť ako ľudia.“

V ďalšom dieli Rozhovorov pre Slovensko sa rozprávame s biskupom Františkom Trstenským o tom, kde vidí hranicu medzi zdravým vlastenectvom a nacionalizmom, ako uvažuje o vojne a obrane krajiny a či dnes na Slovensku potrebujeme hrdinov.

„Najsilnejšia obrana krajiny sa nezačína v kasárňach, ale vo vzťahoch medzi ľuďmi. Ak je spoločnosť rozbitá, chýba si vzájomná dôvera a nevie spolu hovoriť, je zraniteľná – bez ohľadu na to, akú má armádu. Ak však existuje dôvera, spolupráca a vedomie spoločného dobra, vzniká niečo, čo sa nedá ľahko zlomiť. Obrana nie je len reakciou na ohrozenie. Je to spôsob, akým žijeme každý deň,“ hovorí vo veľkom rozhovore.

V rozhovore sa dočítate:

• ako vníma úlohu Cirkvi pri budovaní spoločenskej súdržnosti na Slovensku
• čo ho viedlo k odproseniu za arizáciu počas Slovenského štátu
• keď sa dnes modlí za Slovensko, za čo sa modlí

Určuje podľa vás kresťanstvo aj dnes rytmus života na Slovensku?

Som o tom presvedčený. No treba si ujasniť, o čom sa rozprávame. Ak sa budeme baviť iba v rovine politiky a ekonomiky, tak nie, tam Cirkev nie je prvým hráčom. V rytme života je toho však oveľa viac: ide o spoločnosť, o naše vzťahy, o kultúru, kultúrnosť. A kultúrnosť nie je len o tom, či sme vulgárni alebo nie. Je aj o tom, či vôbec veríme, že národ má „dušu“.

Má podľa vás Slovensko dušu?

Ja verím, že áno. A ak hovoríme o duši národa, už sa dotýkame duchovna. V tomto zmysle je potom odpoveď jasná: áno, Cirkev má v tejto krajine svoje miesto.

Ak sa však rozprávame len v kategóriách politiky a ekonomiky, tak človeka vlastne „odstrihneme“. Je to akoby som sa na vás pozeral len cez otázky „aký máte príjem a koho ste volili“, a tým to pre mňa končí. Lenže vy mi právom poviete: „Počkajte, ja mám svoje hodnoty, záujmy, vzťahy.“ Až keď sa začneme rozprávať aj o tomto, dotýkame sa celého človeka.

Keď hovorím o živej viere, myslím práve toto: na jednej strane je tu kresťanstvo, ktoré je v tejto krajine hlboko prítomné cez stáročia. Slovensko je posiate chrámami, na ktoré sme hrdí. Druhou rovinou a veľkou výzvou je, ako túto zakorenenosť preniesť do hodnôt a života. Ako premeniť „kresťanské pozadie“ krajiny na konkrétne postoje, rozhodnutia a vzťahy, v ktorých sa viera naozaj žije.

Korelujú dnes kresťanské a občianske hodnoty?

Samozrejme. Nedá sa ich úplne oddeliť a ani by sa nemali. Vyprázdniť občiansku spoločnosť od kresťanstva znamená ísť na tenký ľad, lebo mnohé občianske cnosti stoja na rovnakých základoch ako kresťanské: čestnosť, spravodlivosť, úcta k človeku.

Môže zaznieť námietka: „Veď aj bez viery môžem byť dobrý človek.“ Áno, do veľkej miery je to pravda. Ale skôr či neskôr prídu otázky, ktoré presahujú rámec občianskeho života: Čo je večnosť? Má moje konanie zmysel aj po tom, čo sa zavrú dvere za mojím životom? Alebo všetko končí tým, že vybudujem peknú občiansku spoločnosť pre svoje deti a vnúčatá? Práve tam, pri otázkach zmyslu a večnosti, začína priestor náboženstva.

Ako sa vaše kresťanstvo prejavuje vo vašom vlastenectve?

Som presvedčený, že pravé vlastenectvo sa rodí z vďačnosti. Z vedomia, že sú veci, ktoré sme jednoducho dostali darom: krajinu, jazyk, kultúru, rodinu, vieru.

Pre mňa sa vlastenectvo prejavuje v každodennosti. V tom, že každé ráno vstanete a poctivo si urobíte svoju prácu, lebo máte radi túto krajinu a jej obyvateľov – a to nie abstraktne, ale celkom konkrétne. Aj toto je podľa mňa prejav kresťanského vlastenectva: čestnosť voči každému, kto tu žije, bez delenia na „našich“ a „cudzích“.

Kde vidíte hranicu medzi zdravým vlastenectvom a nacionalizmom, teda neúctou k iným národom?

Toto je kľúčové. Patriotizmus, teda vlastenectvo, je láska k vlastnej krajine. Je zdravá vtedy, keď rešpektuje dôstojnosť druhej osoby, či je to Maďar, Sýrčan alebo ktokoľvek iný. Platí to aj recipročne: aj ten „druhý“, nech je to ktokoľvek, je povolaný vidieť dôstojnosť vo mne.

Nacionalizmus je už vylučujúci, stavia sa nad druhých, znižuje ich a v extréme ich odľudšťuje.

Slovensko sa väčšinovo hlási ku kresťanským hodnotám, zároveň je v krajine prítomná nacionalistická línia, ktorá má blízko k vylučovaniu ostatných. Čím to podľa vás je?

Súhlasím s vami. Vidím za tým viacero faktorov. Ako národ, a teraz myslím Slovensko v širokom zmysle, vrátane Maďarov, Rusínov a ďalších menšín, sme v jadre dobrí ľudia. Veľmi ma oslovuje, že v čase nešťastia sa vieme zomknúť. Hovorím to aj z osobnej skúsenosti: keď pred dvoma rokmi na Spiši tragicky zahynuli tri dievčatá, Slovensko prejavilo obrovskú mieru súdržnosti. V tých chvíľach vidno, že tá dobrota v ľuďoch je.

Problémom však je, že my vieme súcitiť a zomknúť sa len na určitý čas. Keď pominie nešťastie, často sa znova rozhádame. Videli sme to aj v politike. Keď sme nechceli byť čiernou dierou Európy a zostať mimo integračných procesov do NATO a Európskej únie, vedeli sa spájať aj veľmi rôzne strany. Keď však hrozba pominula, opäť sme sa rozhádali. Takých príkladov máme viac.

Nie sme dnes znova v zlomovom období, keď sa potrebujeme zomknúť?

Áno. A myslím si aj to, že sa to skôr či neskôr stane. No teraz ide o dlhší a oveľa hlbší proces, než pri jednorazovom nešťastí.

Pre mňa sa tieto zmeny týkali aj nášho členstva v NATO a EÚ. Moja generácia zažila obrovské množstvo zmien bez toho, aby sme sa fyzicky pohli z miesta. Vyrastal som v systéme, kde nás od základnej školy učili, že Varšavská zmluva je náš spojenec a NATO sú naši úhlavní nepriatelia. A o pár rokov sme sa stali súčasťou NATO. To nie je len o tom, že sa podpíše nová zmluva.

Podobne, z komunistického ekonomického zduženia RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, ekonomická organizácia socialistických štátov pod vplyvom ZSSR, pozn. autorky) sme prešli do Európskej únie. Behom niekoľkých rokov sme tri či štyrikrát zmenili platidlo – od socialistickej koruny, cez federálnu a slovenskú menu až po euro. To je obrovská zmena v hlave a v srdci. Mentálna zmena.

Spracovali sme ju ako spoločnosť?

Nespracovali. Takéto hlboké zmeny sa nedajú uskutočniť len politickým rozhodnutím. Dá sa zmeniť smerovanie krajiny, no oveľa ťažšie sa mení vnútorné nastavenie ľudí.

Moja generácia prešla v krátkom čase tým, čo iné spoločnosti spracúvali desaťročia. Nejde len o to, kam patríme geopoliticky. Ale aj o to, či sme sa naučili niekam aj vnútorne patriť – bez strachu, bez potreby hľadať nepriateľa. A to je proces, ktorý sa nedá urýchliť.

Dá sa však začať pravdivým rozhovorom, trpezlivosťou a ochotou rásť. A tu vidím aj veľkú úlohu pre Cirkev – nie politickú, ale ľudskú a duchovnú. Kresťanská identita je postavená na prijatí miesto vylučovania. 

Súhlasíte s pohľadom, že keby sme si boli istejší a sebavedomejší v tom, kým sme, možno by sa naše vlastenectvo častejšie prejavovalo zdravšie?

Vnímam tu aj historický rozmer. My sme nikdy neboli veľký národ. Stále si pripomíname, že sme boli „tisíc rokov pod Maďarskom“, že sme nemali vlastného kráľa ani vlastný štátny útvar. Až rok 1918 a vznik Československa priniesol prvý jasnejší rámec, v ktorom sa Slovensko začalo politicky a kultúrne definovať.

Intuitívne cítime, že sa tieto etapy vtláčajú do duše národa. Nesieme si v sebe veľa zranení, pocitov neprijatia, útlaku a potreby bojovať o svoju identitu.

Na druhej strane je fascinujúce, že napriek tomu všetkému taký malý národ vôbec prežil. Aj z tejto krehkosti podľa mňa vyrastá naše napätie medzi strachom, aby sme nezanikli a túžbou byť sebavedomou, otvorenou krajinou.

Považujete dnes slovenskú štátnosť za krehkú?

Podľa môjho názoru je a vždy bola krehká.

Mali sme málo času zakoreniť sa. Pritom dnes žijeme v „tekutej spoločnosti“ respektíve v „tekutej modernite“, ako ju nazýva Zygmunt Bauman. Nemáme čas takmer na nič, všetko sa mení rýchlo a do toho vstupuje ešte aj geopolitický rozmer.

Dlho sme sa hrdili tým, že žijeme najdlhšie obdobie mieru v dejinách kontinentu. Keď sa však dnes pozriem na Ukrajinu, Irán a ďalšie ohniská napätia, začínam mať obavu, či si znovu nekoledujeme o niečo nové. Nehovorím, že sa to stane zajtra, ale napätie je citeľné.

Keď sa však pozrieme na prieskumy, my Slováci sme jednými z najmenej ochotných brániť svoju vlasť spomedzi európskych krajín. Bojíme sa ceny, ktorú by sme za obranu našich hodnôt a krajiny museli zaplatiť?

Pozrel som si tie čísla, je to tak. Ak by bola krajina napadnutá, významná časť slovenských občanov by jednoducho odišla. Taký je náš reálny vzťah k Slovensku – aspoň podľa dát.

Počas pandémie som si na vlastnej koži uvedomil, ako fungujeme ako spoločnosť. Uskromnili sme sa a prijali sme reštrikcie. Počas lockdownov sme napríklad vedeli zniesť zatvorené obchody v nedeľu, no len čo sa opatrenia skončili, automaticky sme chceli všetko naspäť. Úplný komfort, všetky práva a privilégiá.

Keď sa teda pýtame, prečo by časť ľudí a radšej odišla, než bránila vlastnú krajinu, jedna odpoveď môže byť: nechceme sa vzdať svojho komfortu. Radšej opustím svoj domov a odídem tam, kde si udržím svoj životný štandard.

To je tvrdé vyjadrenie.

Otázka znie, čo s tým?

Nie je to aj priestor pre Cirkev pozývať veriacich k pohľadu, že existuje niečo väčšie, než len prirodzený strach o seba a svojich najbližších? Nemala by schopnosť obety byť u veriacich prítomnejšia?

Áno, no nie je to len úlohou cirkvi, ale nás všetkých. Bavme sa o tom, že sme na jednej lodi. Pokiaľ túto základnú vec neprijmeme – že toto je tvoj aj môj domov – ďalej sa nepohneme.

Možno nejde iba o strach z obety. Ale o to, že sme stratili vnútorný vzťah k tomu, čo máme brániť. Ak sa vlasť redukuje na priestor služieb, ekonomiky a komfortu, potom je logické, že v kríze sa z nej stáva len miesto, ktoré možno vymeniť.

Ak ju však vnímame ako domov, ako spoločenstvo, ako dar a záväzok, vtedy sa mení aj odpoveď srdca. Ak sa dnes mladý človek nevie postaviť za svojho spolužiaka, keď vidí, že sa deje nespravodlivosť, neurobí tak ani keď pôjde o obranu svojej vlasti.

Čo by ste robili vy, ak by našu krajinu napadli?

V prvom momente by som sa snažil nepodľahnúť panike. Je tu však ešte niečo dôležitejšie: nepustiť agresora do vlastného vnútorného priestoru.

Teraz hovorím za seba, nie za celú Cirkev. Našou povinnosťou je urobiť všetko pre to, aby bol mier. Naozaj všetko.

Existujú však situácie, keď to tak nefunguje a ten druhý vaše hranice nerešpektuje. V tej chvíli mám právo brániť sa, a to aj silou. Svoju krajinu, svoj priestor by som v takom prípade bránil.

Je to ešte zložitejšie v tom, že nečelíme len prípadnému klasickému vojenskému konfliktu. Dnes je systematicky rozbíjané to najvzácnejšie, čo máme: pravda. Ako sa môžeme v takomto prostredí brániť nepravde a manipulácii?

Nástroje môžu byť rôzne, ale princípy zostávajú tie isté, ako pri obrane územia pred fyzickým násilím. Máme občianske slobody a zároveň právo kontrolovať, čo sa deje v priestore, kde sa šíria hoaxy, manipulácie a iné hybridné vplyvy – a brániť sa proti nim. Otázkou je, do akej miery je to ešte sloboda a kde už začína kontrola. Aj tu potrebujeme dialóg občianskej spoločnosti.

Ak máme zrelých občanov, netreba toľko príkazov a zákonov.

Naozaj stačí spoliehať sa na našu občiansku zrelosť? Keď sa pozrieme na našu spoločnosť, cítiť, že je už hlboko rozdelená. Aj preto sme takým vďačným cieľom.

Samozrejme, nie je to úplné riešenie. Dôležitá je každodenná disciplína, potrebujeme si overovať informácie a nenechať sa kúpiť ani ovládnuť emóciou. No pre mňa je rovnako podstatná aj druhá časť: nepodľahnúť pokušeniu šíriť nepravdu sám. Lebo brániť sa je jedna vec, ale neupadnúť do rovnakého správania je druhá.

Musíme mať disciplínu v overovaní, ale aj odvahu niesť pravdu ďalej: hovoriť o nej, postaviť sa za ňu, nenechať sa zastrašiť.

Spomenuli ste, že našou povinnosťou je urobiť všetko pre to, aby k ozbrojenému konfliktu na našom území nedošlo. Čo to presne podľa vás znamená?

V prvom rade to neznamená pasivitu ani naivitu. Práve naopak, musíme aktívne budovať pokoj – a to sa začína oveľa skôr než na hraniciach. Napríklad tým, keď chránime pravdu v každodennej komunikácii, lebo lož rozkladá spoločnosť zvnútra.

Ale je tu ešte jedna, možno menej pohodlná rovina: predchádzať konfliktu znamená tiež byť pripravený niesť jeho dôsledky, nevymieňať pravdu a spravodlivosť za krátkodobý pokoj. Lebo pokoj, ktorý stojí na ústupkoch pravde, nebýva trvalý.

Vidíme európske krajiny, ktoré intenzívne posilňujú svoju obranu, aby si potenciálny agresor netrúfol zaútočiť. Fínsko v reakcii na rastúcu prítomnosť ruskej armády pri svojich hraniciach vstúpilo do NATO a systematicky buduje svoju odstrašujúcu kapacitu. Nemecko urobilo zásadný obrat v obrannej politike a výrazne posilňuje Bundeswehr. Na Slovensku však o tejto téme stále nevieme viesť celospoločenskú diskusiu. Máme obavu, že ide o militarizáciu, a tak sa radšej tvárime, akoby sa nás táto meniaca sa bezpečnostná situácia netýkala. Čo si o tom myslíte?

Neviem. (Ticho). Naozaj neviem, ako to správne hodnotiť. Nie som politológ ani politik, aby som vedel povedať, ktorá cesta je tá najlepšia. Som biskup. Moja úloha je iná.

Je obrana naozaj len politická téma?

Politik je ten, kto mnohé z týchto vecí nakoniec realizuje, no poďme sa radšej rozprávať o spojenectve s Čechmi a Poliakmi. O tom, prečo existuje NATO a o našich partneroch.

Buďme realisti: sme krajina s približne 5,4 milióna obyvateľmi. V očiach veľmocí sme ako mucha, ktorú zo stola odstránia jednou ranou. O to dôležitejšie je, ako rozumieme spojenectvám a vlastnej obranyschopnosti.

Súhlasím. Aj preto dnes viaceré krajiny posilňujú svoje aktívne zálohy. Odporúčali by ste svojim farníkom zapojiť sa do takejto formy služby?

Kým odpoviem, chcem pomenovať, čo sme zanedbali: že sme sa dostali až do stavu, keď musíme znova vytvárať rôzne formy „záložnej“ obrany. Uvažuje sa aj o návrate povinnej vojenskej služby a táto téma bude v spoločnosti vyvolávať napätie.

Ja som generácia, ktorá už na základnú vojenskú službu nenastúpila a vtedy som bol za to rád. Mnohí z mojich rovesníkov, takzvané Husákove deti, si spájajú „nástup na cvičenia“ najmä s ideológiou a šikanou. Okamžite si vybavia deformované prostredie, nie profesionálnu obranu štátu. Preto prirodzene budú odporovať a s tým musíme pri nových formách obrany počítať.

Tu sa trochu generačne míňame, no ako reportérka som z blízka videla vojnu na Blízkom východe aj na Ukrajine. Z tejto skúsenosti sa u mňa zrodilo odhodlanie, aby sa niečo podobné nikdy nestalo na Slovensku. Aj preto túto tému spolu s kolegami z DEKK Inštitútu otvárame…

Osobne som nikdy nebol vo vojne. Dnes často vôbec nemáme predstavu, čo vojna znamená. To nie je o tom, že „prídu figúrky“, pár ľudí zomrie a život ide ďalej. Vojna znamená zničenie celej spoločnosti – hodnotovo, vzťahovo, psychicky.

Ako spoločnosť sa bojíme tejto predstavy v našich úvahách čo i len dotknúť, a tak prichádzame o možnosť pracovať na tom, aby takáto situácia nenastala. Trápi to aj vás?

Áno. Moja starká nám ako malým deťom rozprávala svoje zážitky z druhej svetovej vojny. Ako sa fronty presúvali tam a späť, chvíľu u nás doma bývali Nemci a potom Rusi. Starká nebola nijako vzdelaná ani politicky angažovaná, no opakovala nám: „Deti moje, vojna je hrozná. Len nech Boh je s nami.“

A ja si kladiem otázku, prečo v nej tie zážitky vojny zostali aj po päťdesiatich rokoch? Prečo to v sebe stále niesla? Aj vďaka starkej viem, že vojna nie je počítačová hra.

Tu sa dostávame k našej téze: čím viac ako spoločnosť budujeme kultúru súdržnosti a obrany – nielen cez zbrane a vojenský výcvik, ale najmä cez dôveru, schopnosť spolupracovať a spoločne premýšľať – tým menej sme zraniteľní voči akémukoľvek agresorovi. A preto som tu, s vami: aby som aj prostredníctvom tohto rozhovoru pozvala Cirkev do celospoločenského dialógu, ktorý na Slovensku potrebujeme viesť.

Najsilnejšia obrana krajiny sa nezačína v kasárňach, ale vo vzťahoch medzi ľuďmi. Ak je spoločnosť rozbitá, nedôveruje si a nevie spolu hovoriť, je zraniteľná – bez ohľadu na to, akú má armádu. Ale ak existuje dôvera, spolupráca a vedomie spoločného dobra, vzniká niečo, čo sa nedá ľahko zlomiť.

Preto táto téza nie je len sociologická. Je hlboko ľudská – ba až duchovná. Súdržnosť je forma sily. A obrana nie je len reakcia na ohrozenie. Je to spôsob, ako žijeme každý deň. A práve tu má Cirkev svoje nezastupiteľné miesto.

Nie ako inštitúcia, ktorá stojí bokom a hodnotí, ale ako spoločenstvo, ktoré učí dialógu tam, kde nastupuje krik. Aktoré prináša horizont presahujúci okamžitý záujem či strach. Ak sa verejný priestor zaplní emóciami, konfliktom a rýchlym súdom, stratíme schopnosť spolu premýšľať – a tým aj schopnosť spolu obstáť.

Budovanie kultúry súdržnosti je dnes formou obrany. A dialóg je jej najdôležitejším nástrojom. Ak chceme byť ako krajina silní, nestačí mať hranice. Potrebujeme mať mosty medzi sebou.

Ako vnímate kresťanský pacifizmus?

Nie ani tak kresťanský, ale skôr slovenský pacifizmus sa často chápe v zmysle: čo ma nepáli, to neriešim. A to je ten negatívny rozmer.

Nevolá sa to skôr ignorácia?

Alebo indiferentizmus, teda postoj, že to nie je náš problém. Myslieť si, že ako pacifistu sa ma to netýka, je omyl a pohodlná výhovorka. Skutočný pacifizmus je aktívny postoj – byť tvorcom pokoja. Pacifizmus je vedomé a angažované úsilie o pokoj.

A v tomto zmysle s vami súhlasím, poďme sa o tom rozprávať a urobiť z pacifizmu reálny nástroj zmeny.

Viete si predstaviť, že by Cirkev na Slovensku bola takýmto aktívnym tvorcom mieru?

Viem. Avšak pod podmienkou, že naša spoločnosť tomu bude otvorená. Lebo v mnohých diskusiách nielen s novinármi cítim, že sa na Cirkev pozerajú ako na ďalší politický subjekt. A to nie sme.

Ľudia sa ma často pýtajú: prečo sa nevyjadrujete tvrdšie, prečo to a ono nepoviete? A ja im hovorím: ja nie som parlamentná strana zvolená vo voľbách.

Máte však obrovský dosah na určitý segment spoločnosti.
To je pravda. Ale ten dosah som nedostal v žiadnom hlasovaní. Minule som bol v Šaštíne ako kazateľ, bolo to vyslovene náboženské podujatie, sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Po skončení mi prišli niektoré kritické maily k tej kázni: „Vy sa nehanbíte? Mali ste tam prezidenta, ministrov a nič ste im nepovedali!“

A ja som im odpísal: oltár, na ktorom sa slúži svätá omša, nie je politické pódium. Ja nie som vaším politickým hovorcom, nebol som vami volený. Ak máte niečo proti pánovi ministrovi, napíšte to jemu.

Vidíte však priestor na to, aby sa biskupi a kňazi viac zapájali do verejnej debaty o obrane krajiny a boli tými aktívnymi tvorcami pokoja – napríklad na univerzitách, v rozhovoroch s armádou či v médiách – bez toho, aby sa Cirkev stala politickým hráčom?

Áno. Je to veľmi dôležité a zároveň otázkou je, či to dokážeme ustrážiť. A tu zohrávate veľkú úlohu aj vy, novinári, lebo nás často vťahujete do čisto politického rámca.

Často si tiež predstavujeme, že Cirkev rovná sa biskup alebo pán farár. V skutočnosti je však Cirkev spoločenstvom všetkých pokrstených ľudí, kde každý jeden nesie spoluzodpovednosť. Podobne aj zodpovednosť za stav krajiny nenesú len „tí hore“, politici či biskupi. Sme spoločenstvo bratov a sestier, nie pyramída, na ktorej vrchu stoja vybraní a ostatní ich iba nasledujú.

Ako však ľudí viesť k tomu, aby v prvom rade prehlbovali vlastnú zrelosť a osobný vzťah s Bohom a neprenášali zodpovednosť za svoje konanie na duchovné a iné autority?

Viete, aká je v Cirkvi najvyššia „norma“? Vlastné svedomie. Nie to, čo povie pápež. Samozrejme, existujú normy a učenie Cirkvi, ale moje svedomie s nimi musí vstúpiť do dialógu. Ja si ich musím takpovediac odpracovať, vydiskutovať v sebe.

Na jednej strane radi hovoríme: „Som slobodný, môžem si robiť, čo chcem.“ No zároveň je množstvo situácií, v ktorých by sme najradšej povedali: „Rozhodni ty za mňa.“ Lenže nie, ty sa musíš rozhodnúť sám. V tom je naša ľudská bieda aj naša veľkosť.

Osobne od Cirkvi nečakám, že mi dá odpovede na všetko, nakoľko ich ani ona sama nemá. Svet sa mení, rýchlo a zásadne. Keby sme toto viac počuli aj od Cirkvi, možno by ľudia ľahšie prijímali, že neistota, akokoľvek stresujúca, je dnes prirodzenou súčasťou života.

To, že nemáme odpovede na všetko, je v poriadku. Zároveň sa dnes dostávame oveľa ďalej od toho „patriarchálneho vlastníctva pravdy“ a skôr sa vraciame k existenciálnym otázkam: Stojí ľudský život na tejto planéte za to? Má zmysel moja existencia? A tam Cirkev stále musí vedieť povedať niečo úplne konkrétne.

Vy ste mileniálka, po vás prichádza generácia Z a ešte ďalej generácia alfa. A ja túžim, aby Cirkev vedela týmto ľuďom povedať jednu vetu: „Tvoj život má zmysel.“

Práve na toto kresťanstvo potrebujem – aby vedelo znova artikulovať tie úplne základné východiská: odkiaľ prichádzam, prečo som tu a kam idem. Kedysi to robila filozofia a teológia, univerzity stredoveku. Dnes nám tieto najkľúčovejšie odpovede chýbajú, na úrovni jednotlivca aj na úrovni štátu.

Súvisí hľadanie zmyslu pre jednotlivca a pre štát?

Je to hlboko prepojené. Štát predsa nie je abstraktná definícia v učebnici, ale spoločenstvo konkrétnych ľudí. Ak je toto ľudské spoločenstvo rozbité a rozorvané, tak je prirodzené, že máme problém aj s identitou štátu: kto vlastne sme. Keď miesto služba štátu povieme služba ľudskému spoločenstvu, znie to úplne inak.

Mnohí dnes povedia, že majú množstvo kontaktov, ale takmer žiadne vzťahy. Tu vzniká paradox: navonok deklarujeme kresťanské korene, ale vo vnútri nám chýbajú živé vzťahy a základná skúsenosť prijatia.

Kde má teda dnes Cirkev v spoločnosti svoje miesto a čo je jej úlohou? Obnoviť naše vzťahy? Dať nám vedomie zmyslu?

V deväťdesiatych rokoch Cirkev zažila veľký boom, po prenasledovaní, krivdách a väznení mala kredit mučenice. Boli tu kňazi a mnohí veriaci, ktorí trpeli nespravodlivosť, a to právom vzbudzovalo úctu.

Potom prišli roky 2000 až 2020 a slová: „Cirkev ako ideológiu už nepotrebujeme, obídeme sa bez nej.“ A teraz prichádzate vy, generácia, ktorá znovu hľadá, aké miesto má Cirkev v občianskej spoločnosti. A to ma teší.

Odpoveďou pre mňa je, keď Cirkev naozaj žije to, čo hovorí: že je spoločenstvom bratov a sestier. A aj nástrojom pokoja. Sem patrí aj to, že nebudem doma kričať pri obede na televízne správy a potom sa v komentároch vyjadrovať plný nenávisti. Znamená to dokázať prísť a povedať: „Poďme sa udobriť.“

Viem, že tieto obrazy znejú možno pateticky, ale vojna aj mier sa vždy začínajú v ľudskom srdci a v malých vzťahoch, nie na medzinárodných rokovaniach a na fronte.

Viedol vás práve tento postoj k iniciovaniu Dňa odprosenia, kde sa Katolícka cirkev ospravedlnila aj za arizáciu a prenasledovanie Židov počas vojnového Slovenského štátu?

Áno. Aj keď môžem povedať, že ja som nikoho neodvádzal do koncentračných táborov, stále nesiem zodpovednosť, lebo som súčasťou tohto spoločenstva. Cítil som, že teraz je čas to urobiť.

Je to viac, než len gesto typu: „Konečne to Cirkev urobila.“ Cirkev to urobila aj preto, aby dala príklad, že sme sa toho nebáli. Keď sa budú ľudia pýtať: Prečo by som sa ja mal ospravedlňovať Maďarom, Židom či komukoľvek inému za niečo, čo som osobne neurobil?, môžu si odpovedať: Preto, že patrím do toho istého príbehu, do toho istého spoločenstva. Nejde len o individuálnu vinu, ide aj o spoločnú zodpovednosť. Toto potrebujeme urobiť my všetci.

Prečo som to teda urobil? V tomto máte pravdu: aj vy ste symbolom niečoho a biskup tiež. Spoločnosť potrebuje osobnosti, hrdinov. Nie preto, aby z ľudí robili ovečky, ale aby boli nositeľmi určitého gesta, určitého úkonu, ktorý núti rozmýšľať: Prečo to urobil práve on, biskup či politik? Keď to dokázal on, možno to dokážem aj ja.

Mali by teda biskupi a politici byť hrdinami?

Hrdinov nepotrebujeme, aby rozhodovali za nás, ale aby boli výčitkou aj inšpiráciou.

Ja som biblista a v Starom zákone existuje zvláštna skupina ľudí, ktorých voláme proroci. Prorok nebol ten, kto veštil budúcnosť, ale ten, kto národu hovoril, čo je potrebné teraz urobiť. Robil to niekedy slovami, inokedy gestami. Urobil gesto, ktoré provokovalo ľudí pýtať sa otázku: Prečo to robí?

Ako vnímate úlohu Cirkvi pri udržiavaní spoločenskej súdržnosti v našej krajine v čase, keď sú témy ako vojna, NATO, migrácia či Rusko u nás zdrojom hlbokej polarizácie, a to aj medzi veriacimi?

Cirkev je dôležitá, lebo je priestorom, kde sa najskôr potrebujeme stretnúť ľudsky, nemusíme sa stretávať politicky. Hlasisti sa stretávajú so svojimi, smeráci so svojimi, republikáni so svojimi. Cirkev toto robiť nemá a nemá byť ďalším politickým táborom.

A tu niekde začína aj problém polarizácie: krajinu rozdeľuje to, keď sa prestávame stretávať najprv ako ľudia a začíname sa vnímať len ako príslušníci táborov. Preto si myslím, že úlohou Cirkvi je vytvárať priestor, kde nestoja na jednej strane progresívci a na druhej neprogresívci, liberáli a konzervatívci, pacifisti a nepacifisti – a nepotrebujeme ani ďalší „tábor Cirkvi“.

Úlohou Cirkvi je vytvárať miesto, kde pravda a láska nie sú „rozvedené“, kde dobro a pravda budú patriť k sebe.

Keď sa dnes modlíte za Slovensko, za čo sa modlíte?

Za dar múdrosti, ktorá ide ďalej než iba vzdelanosť. Vzdelanie môže k múdrosti pomôcť, no samo o sebe nestačí. Mnohí z nás povedia, že mali starú mamu či starého otca, ktorí boli veľmi múdri, hoci nemali žiadne školy. To je tá múdrosť, o ktorú mi ide.

Múdry človek je ten, kto vníma život v súvislostiach. A to je ťažké.

Ako dnes, vo svete informačného pretlaku, hľadať múdrosť?

Ako veriaci človek poviem: v Bohu. Keď to povieme viac svetsky, tak v ľudskom svedomí, v našom vnútri, v schopnosti stíšiť sa. Múdrosť začína schopnosťou zastaviť sa, byť chvíľu sám so sebou a so svojím svedomím. Aj preto sú dnešné vojny, vrátane tých informačných, postavené na tom, aby nám nedali priestor premýšľať: jedna správa prekrýva druhú, prichádzajú stále nové podnety. Preto sa bojím spoločnosti, ktorá sa nepýta a nerozlišuje.

A tu sa dotýkame aj kresťanstva  – najväčší svätci boli často hlboko vzdelaní, premýšľajúci a múdri ľudia.

Mnohí mladí dnes hovoria: „My tej Cirkvi nerozumieme. Možno hovorí múdro, ale ide to úplne mimo mňa.“ Čo s tým?

Potrebujeme sa aktualizovať. Keď hovoríme iba so svojou generáciou, uzatvárame sa a strácame šírku. Radikálne sa zmenili rýchlosť aj spôsoby komunikácie. Vnímam to ako výzvu pre Cirkev, aj sám pre seba: Poďme do toho. Buďme partnermi v dialógu.

Cirkev nemá byť moderná za každú cenu, ale musí byť zrozumiteľná. Evanjelium sa nemení, ale jazyk áno. A ak aj my nezmeníme jazyk, riskujeme, že to najkrajšie posolstvo zostane nevypočuté.

Mladí nehľadajú dokonalosť, hľadajú pravdivosť, blízkosť a svedectvo. Nechcú len počúvať odpovede. Chcú vidieť, či sa niekto odváži počúvať ich otázky. Ak sa naďalej budeme rozprávať iba medzi sebou, možno si budeme rozumieť – ale stratíme svet, do ktorého sme boli poslaní.