“Som presvedčený, že pravé vlastenectvo sa rodí z vďačnosti. Z vedomia, že sú veci, ktoré sme jednoducho dostali darom: krajinu, jazyk, kultúru, rodinu, vieru,” hovorí spišský biskup František Trstenský. 

V poslednom Rozhovore pre Slovensko sme sa s ním rozprávali o úlohe cirkvi v našej spoločnosti, jej príspevku pre budovanie súdržnosti či vzťahu ľudí na Slovensku k svojmu štátu. 

“Pre mňa sa vlastenectvo prejavuje v každodennosti. V tom, že každé ráno vstanete a poctivo si urobíte svoju prácu, lebo máte radi túto krajinu a jej obyvateľov,” približuje biskup Trstenský. 

Každý rozhovor dopĺňame Insightom. Ide o článok s hlbším analytickým pohľadom na témy, ktoré odzneli v interview. Po druhý raz nadväzujeme na tému patriotizmu, ktorú otvorila predošlá respondentka, a pozrieme sa na to, či sa oplatí investovať energiu do vlastného štátu, ako nad tým rozmýšľali naši susedia pred 200 rokmi, na čom sa dá vlastne vlastenectvo postaviť a čo si z toho vieme odniesť na Slovensku my, dnes.

“Vlastenectvo nie je sentimentálny luxus. Je to predpoklad efektívneho štátu.” Toto je veta z nášho predošlého Insightu, na ktorý tento článok nadväzuje.

Stojí za to, aby najtalentovanejší ľudia malej krajiny venovali veľkú časť svojej energie budovaniu jej kultúry, inštitúcií a identity, alebo by bolo efektívnejšie túto energiu investovať inde — do ekonomiky, školstva, vlastného individuálneho úspechu? Inak povedané: oplatí sa nám „luxus“ mať svoj štát, ak je tak náročné udržať ho funkčný?

To je fér otázka.

A neznamená nutne slabý vzťah k vlasti – signalizuje, že si uvedomujeme cenu, ktorú budeme musieť za vlastný štát zaplatiť.

Rovnakú otázku sa pred 200 rokmi pýtali českí národní buditelia.

V 19. storočí stálo české národné hnutie pred otázkou, ktorá nám dnes znie na prvý pohľad absurdne: oplatí sa vôbec investovať energiu do budovania vlastnej kultúry, ak je k dispozícii oveľa silnejšia hosťujúca kultúra a jazyk — tá nemecká?

Nebola to cynická otázka, ale pragmatická. Vzdelaná vrstva v Čechách hovorila a písala nemecky, úrady fungovali v nemčine, česky hovorili prevažne sedliaci na vidieku.

Túto dilemu personifikujú dvaja muži, ktorí stáli na opačných stranách tej istej debaty. Josef Dobrovský (1753–1829), zakladateľ modernej slavistiky, češtinu vedecky opísal a bránil — no sám takmer celé dielo napísal po nemecky alebo latinsky. Neveril, že česky písaná vysoká kultúra má budúcnosť: čitateľské publikum neexistovalo a on důkazy žádal, nikoli možnosti.

Jeho žiak Josef Jungmann (1773–1847) skepticizmus svojho učiteľa Dobrovského odmietol: ak česká kultúra neexistuje, treba ju vytvoriť. Vo svojom texte Dvojí rozmlouvání o jazyku českém (1806) to dramatizoval dialógom dvoch postáv — Slavomila, obrancu češtiny, a Protivu, pragmatického kozmopolitu. Protiva sa pýta: „Prečo vytvárať vysokú českú kultúru, keď nie je kto by ju čítal a písal?" Slavomil odpovedá: „Kultúra sa nemôže opierať len o najnižšie vrstvy, musíme mať plnohodnotnú národnú kultúru."

Jungmann sa nakoniec priklonil k Slavomilovi — a vytvoril päťzväzkový Slovník česko-nemecký so 120 000 heslami, ktorý svojou existenciou poprel Dobrovského pesimizmus a demonštroval, že všetko, čo sa dá povedať nemecky, sa dá vyjadriť aj v češtine. Do tohto diela investoval 30 rokov svojho života. Jeho generácia si nakoniec vybrala češtinu, hoci to stálo obrovské úsilie.

Keď Tomáš Garrigue Masaryk o niekoľko desaťročí neskôr písal svoju Českú otázku (1895), zasadil tento problém do širšieho rámca. „Malý národ dokáže byť politicky samostatný iba uskutočňovaním svojho kultúrneho a mravného programu," napísal. Inak povedané, malý národ nemá na výber - buď do svojej identity investuje, alebo ju stratí. Niet tretej cesty.

Masaryka znepokojoval aj pesimizmus zo samej malosti, ktorý označoval ako „hladového červa sediaceho v samom vnútri českej duše". Vnímal ho ako strach, ktorý paralyzuje skôr, než sa vôbec ukáže nepriateľ. Inými slovami - malý národ môže vo svojich snahách neuspieť a zaniknúť aj ak sa snaží. Stalo sa to mnohým. Ale kto sa vzdá vopred, prehrá určite. Aké je v tom celom poučenie pre nás, Slovákov?

Český historik Pavel Kosatík túto tému rozvíja vo svojich knihách České snění (2010) a Slovenské století (2021). V Slovenskom století ukazuje, že Slováci začínali z ešte ťažšej pozície než Česi —„ich verejný a politický život nielenže nemal štruktúru, ale takmer neexistoval". Napriek tomu dokázali za sto rokov ujsť obrovský kus cesty a na konci 20. storočia stáli ako samostatný, demokratický štát. Kosatík to číta ako dôkaz, že investícia do vlastnej identity sa oplatila: „prvá ČSR dala vzniknúť dnešnému, samostatnému a demokratickému Slovensku," píše, a Slováci tento dar premenili na reálny štát.

Ako sme ale videli z prieskumov v prvom dieli insightu o patriotizme na Slovensku, tento proces zjavne nie je ukončený.

Mať vlastný štát znamená možnosť žiť vlastný príbeh — a nie len epizódu v cudzom príbehu. Slovenské 20. storočie ukazuje, že keď Slovensko investovalo energiu do budovania vlastných inštitúcií, kultúry a politickej reprezentácie, dokázalo sa z objektu dejín (“o nás bez nás”) stať subjektom, ktorý má vplyv na vlastnú budúcnosť. Z krajiny, o ktorej sa rozhodovalo inde, sa stala krajina, ktorá rozhoduje o sebe.

Pre Slovensko to má veľmi praktický rozmer. Sme malá krajina s približne 5,4 miliónmi obyvateľov, s vlastnou rečou, vlastnou historickou skúsenosťou a veľmi špecifickou polohou medzi Východom a Západom. Ak prestaneme investovať energiu do „slovenského projektu“, nikto iný to za nás neurobí — a výsledkom nebude neutrálny priestor, ale priestor, ktorý zaplní niekto silnejší.

Ak chceme vlastný príbeh, a má byť pozitívny, potrebujeme vzťah k svojej krajine.  Inými slovami, potrebujeme vlastenectvo.

Vlastenectvo má viacero tvárí, a nie všetky sú rovnako prospešné pre malú a zraniteľnú krajinu. V záujme každého malého štátu je, aby (1) vlastencom mohol byť každý, kto tu žije, a aby láska ku krajine automaticky neznamenala (2) negatívny vzťah k susedným národom, či niekomu ďalšiemu.

Prvá podmienka vylučuje etnické vlastenectvo, ktoré stavia na krvi a pôvode: „Slovensko patrí Slovákom — tým pravým, etnickým." Na prvý pohľad to môže znieť prirodzene, ale je to pre Slovensko pasca. Podľa sčítania obyvateľov 2021 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 83,8 percenta obyvateľov; zvyšok tvoria Maďari (7,75%), Rómovia (takmer 3%), Rusíni, Česi, Ukrajinci a ďalšie menšiny. Vieme ale, že časť menšín v prieskumoch zamlčuje svoju národnosť či etnicitu z pragmatických dôvodov. Keď vezmeme do úvahy demografické odhady, vychádza nám, že približne štvrtina obyvateľstva má iný etnický alebo zmiešaný pôvod — no žije tu, pracuje tu, platí dane a vychováva deti na Slovensku.

Ak týmto ľuďom hovoríme, že Slovensko nie je aj ich projekt, ale sú tu iba hosťami, vedome sa vzdávame štvrtiny vlastného obyvateľstva – potenciálnych spolu-patriotov. Pre krajinu našej veľkosti je to čisté plytvanie. Nie sme veľmoc s prebytkom zdrojov - každá ochotná hlava a ruka sa počíta.

Občianske vlastenectvo funguje inak. Nekladie si otázku, kto tu bol v krajine prvý, ale komu na krajine záleží. Nestavia na krvi, ale na záväzku: „Slovensko je projekt všetkých, ktorí tu žijú a chcú sa na ňom podieľať." To neznamená ignorovanie zásluh tých, ktorí krajinu budujú po generácie. Znamená to, že bariérou pre spolupatričnosť nie je „správna krv", ale praktický záväzok - rešpektovanie zákonov a zvyklostí, na ktorých stojí spoločný život.

Etnicita bola dôležitá, aby národné a patriotické procesy naštartovala. V modernom štáte sa ale kultúrne produkty, ktoré vznikli v “inkubátore” etnicity (jazyk, zvyky a i.) odovzdávajú kultúrou, nie krvou.

Občianske vlastenectvo má aj ďalšiu výhodu: je odolnejšie voči manipulácii. Etnické vlastenectvo ľahšie skĺzne do šovinizmu — stačí vytvoriť obraz „cudzieho" nepriateľa, ktorý ohrozuje „našu krv". Občianske vlastenectvo kladie ťažšie otázky: Fungujú naše inštitúcie? Sú spravodlivé? Chránia slobodu všetkých, nielen väčšiny? Tieto otázky sú nepríjemné pre populistov, ale oveľa zdravšie pre krajinu.

Druhá podmienka sa týka toho, aby sa krajina nevyčerpávala historickými spormi s minimálnym súčasným významom. Sto rokov maďarizácie a systematická snaha vymazať slovenský jazyk a kultúru bol historický zločin — je v našom záujme si to pamätať. Nie je však v našom záujme, aby história 19. storočia dominovala vzťahom s modernou Maďarskou republikou, ktorá je dnes naším partnerom v rámci Európskej únie. Neochota pochovať staré krivdy vedie k regionálnym problémom v štýle Balkánu alebo Blízkeho východu - a to nie je scenár, ku ktorému by sme mali smerovať.

Zakladatelia DEKK Inštitútu strávili roky v prostredí rozpadajúcich sa krajín Blízkeho východu, v spoločnostiach, kde sú identity primárne etnické alebo náboženské a kde ich nič nevyvažuje. V kombinácii s hlbokou nedôverou a udržiavaním historických sporov z toho vzniká región nevhodný na pokojný život.

Aj preto argumentujeme v prospech vlastenectva ako identity, ktorú by mala každá krajina aktívne pestovať - a stavať ju na občianskom, nie etnickom základe. 

V zahraničí najprekladanejší český historik Miroslav Hroch skúmal, prečo niektoré malé národy dokázali vybudovať životaschopný štát a iné nie. Dospel k záveru, že úspech nie je vecou náhody ani veľkých národných géniov, ale závisí od kombinácie konkrétnych predpokladov. Tak vznikla Hrochova známa “ABC teória”.

Prechod medzi fázami však nie je automatický. Závisí od štyroch predpokladov:

1. od historickej pamäte a jazykovej tradície (čím bohatšia, tým silnejší základ);
2. od modernizácie — predovšetkým školy a tlače, ktoré šíria identitu do celej spoločnosti;
3. od národne relevantného záujmového rozporu, teda situácie, keď konkrétne životné záujmy ľudí — prístup k vzdelaniu, pôde, úradom — splývajú s otázkou etnickej príslušnosti;
4. a od politického rámca, ktorý môže národné hnutie buď brzdiť, alebo uvoľniť.

Hrochova analýza histórie vzniku národov nám slúži ako diagnóza stavu slovenskej spoločnosti. Ukazuje, že o úspechu nerozhoduje náhoda: rozhodujú o ňom konkrétne podmienky, ktoré ovplyvňuje politika. Keď tieto podmienky porovnáme so stavom republiky, dostaneme tri nepríjemné zistenia.

Prvé: slovenský národný projekt je nedokončený — nie v tom zmysle, že by Slovensko nemalo štát, ale v tom zmysle, že masové stotožnenie sa s touto štátnosťou stále nie je samozrejmosťou. Hroch by to opísal ako neuzavretý prechod z fázy agitácie (B) do fázy, keď národ nadobúda plnú sociálnu skladbu a keď identita prestáva byť vecou vzdelancov a stáva sa každodennou skúsenosťou väčšiny obyvateľov (fáza C). Dáta z prieskumov v prvom dieli to jasne ukazujú.

Druhé: symbolické a kultúrne investície nie sú luxusom. Hroch empiricky dokumentuje, že práve v nich - v divadlách, školách, tlači, slávnostiach, pomníkoch - sa rozhodovalo o tom, či národný projekt uspeje alebo vyšumí. Moderné štáty to nahrádzajú inými nástrojmi, no logika zostáva rovnaká: kde chýba aktívna kultúrna reprodukcia identity, nastupuje vyprázdnenie. A vyprázdnený priestor zaplní niekto iný, silnejší.

Tretie: vlastenectvo musí mať konkrétny obsah. Ľudia sa mobilizujú vtedy, keď vidia priame spojenie medzi príslušnosťou k národu a vlastným záujmom. V praxi kvalitnými školami, fungujúcim štátom, bezpečnosťou, prosperitou - všetko dôvodmi na pozitívny sebaobraz, kedy sa k štátu oplatí hlásiť prakticky aj psychologicky. Vlastenectvo bez tohto obsahu zostáva len rétorikou, ktorú si každý vykladá po svojom - a ktorú je ľahké zneužiť.

Práve tento tretí komponent nám na Slovensku silne chýba - aj preto napr. vyvesená vlajka, v mnohých európskych krajinách normálna vec, u nás vyvoláva podozrenie z krajne pravicových tendencií, a snaha označovať vlaky nápisom “národný dopravca” (nápis, ktorý české vlaky nosia dve dekády) je vysmievaný. Dôvodom je práve vyprázdnenosť termínu “vlastenec”. Jednoducho to tým, ktorí sa dnes hlásia k láske k vlasti veľká časť spoločnosti neverí. To nám ale škodí všetkým.

Je čas naplniť tento termín opäť pozitívnym obsahom. Dokonca nevadí aj politickým - ale hlavne nadstranníckym. Občianska identita by totiž mala byť spájajúca, a mala by vyvažovať a spájať ostatné kolektívne identity.

Hroch tak nepriamo hovorí to, čo dnes hovoria analytici odolnosti: štát je silný natoľko, nakoľko jeho obyvatelia veria, že stojí za to ho brániť a zveľaďovať.

Myslíme si, že by bolo trestuhodné, ak by naša generácia na svoj štát rezignovala a prišla oň. Zveľaďovať svoju krajinu a snažiť sa, aby sme ju ďalšj generácii odovzdali lepšiu ako sme ju našli je v záujme nás všetkých.

• Blažejovská, A. (20.12.2021) Slovenské století. Pavel Kosatík o smyslu dějin národa, který s námi chtěl žít jako rovný s rovným.  Český rozhlas. https://plus.rozhlas.cz/slovenske-stoleti-pavel-kosatik-o-smyslu-dejin-naroda-ktery-s-nami-chtel-zit-8629578 
• https://forumhistoriae.sk/documents/10180/115357/zavacka.pdf 
• Hroch, M. (1999). Na prahu národní existence: touha a skutečnost. Mladá fronta.
• Hroch, M. (2009/2023). Národy nejsou dílem náhody: příčiny a předpoklady utvářenímoderních evropských národů (2. vyd.). Nakladatelství Karolinum. ISBN 978-80-246-5651-9.
• Dobrovský, J. (1809). Geschichte der böhmischen Sprache und ältern Litteratur. GottliebHaase.
• Jungmann, J. (1806). Dvojí rozmlouvání o jazyku českém. In Sebrané drobné spisy veršem iprózou (zv. 2, s. 1–52). Jaroslav Pospíšil. [Dostupné online: https://www.cesky-jazyk.cz/ctenarsky-denik/josef-jungmann/dvoji-rozmlouvani-o-jazyku-ceskem.html]
• Masaryk, T. G. (1895/1969). Česká otázka. Melantrich. [Pôvodné vydanie 1895.Filozofická reflexia dostupná: Svoboda, J., & Prázný, A. (Eds.). (2016). Návraty českéotázky. Filozofická fakulta Univerzity Karlovy.]
• Pekař, J. (1912). Smysl českých dějin. [Anályza dostupná v: Filosofia FLÚ AV ČR. (2016).Návraty české otázky (s. 13–30). https://filosofia.flu.cas.cz/upload/__files/Ceska-otazka-uvody.pdf]
• Kosatík, P. (2010). České snění (1. vyd., 398 s.). Torst. ISBN 978-80-7215-393-0
• Kosatík, P. (2021). Slovenské století (1. vyd., 408 s.). Torst. ISBN 978-80-7215-686-3
• Bútorová, Z., & Tabery, P. (2012, december). Dvadsať rokov od rozdelenia ČSFR a vzniku samostatnej SR a ČR: výsledky výskumu [Tlačová správa]. Inštitút pre verejné otázky (IVO) & Centrum pro výzkum veřejného mínění (CVVM), Sociologický ústav AV ČR. https://www.ivo.sk/6914/sk/aktuality/dvadsat-rokov-od-rozdelenia-vyskumy-verejnej-mienky-v-ceskej-republike-a-slovensku
• AKO, s.r.o. (2022, december). Prieskum: Rozdelenie Československa — 30 rokov [Prieskum pre TASR; n = 1 000]. Bratislava: AKO. [Výsledky publikované: TA3 (2022, 27. december). Od rozdelenia Československa uplynie 30 rokov. https://www.ta3.com/clanok/255000]
• Hilde, P. S. (1999). Slovak nationalism and the break-up of Czechoslovakia. Europe-Asia Studies, 51(4), 647–665. https://www.jstor.org/stable/153565
• Sharon, S. (1994). The politics of ethnicity in post-communist Czechoslovakia. East European Politics and Society, 8(1), 153–189. [Citované v Hilde, 1999]
• Žatkuliak, J., & Hudek, A. (2017). The dissolution of Czechoslovakia: The Slovak perspective. In The dissolution of Czechoslovakia (s. 1–25). [Dostupné: https://www.academia.edu/32937610]
• Pytlík, A. (2003). Reasons for the break-up of Czechoslovakia: 10 years on, an analysis. Czech Political Science Review / Politologická revue. https://czechpolsci.eu/article/view/34386
• Centrum pre výskum spoločenských problémov. (1990). Aktuálne problémy Česko-Slovenska: október 1990. Bratislava: Centrum pre výskum spoločenských problémov. [Citované v: Hilde, 1999, s. 651, Tabuľka 1]
• Centrum pre sociálnu analýzu. (1992, január). Aktuálne problémy Česko-Slovenska: január 1992. Bratislava. [Citované v: Hilde, 1999; a v: Múčka, M. (2017). Ako to bolo s rozdelením Československa. Denník N. https://dennikn.sk/875084/ako-to-bolo-s-rozdelenim-ceskoslovenska/]
• Bútorová, Z., Dianiška, I., Dobrovodský, M., Gyárfášová, O., Krivý, V., Radičová, I., & Rosová, T. (1994). Aktuálne problémy Slovenska — Máj 1994 [Dátový súbor SASD 1994001]. FOCUS Centrum pre sociálnu a marketingovú analýzu / Sociologický ústav SAV. https://sasd.sav.sk/sk/data_katalog_abs.php?id=sasd_1994001
• Sharon, L. W. (1994). The politics of ethnicity in post-communist Czechoslovakia. East European Politics and Societies, 8(1), 180.