„Ak niekto prejavuje lásku ku krajine, no zároveň šíri nenávisť voči iným ľuďom či skupinám, vnímam to ako falošné vlastenectvo,“ hovorí bývalá prezidentka Zuzana Čaputová.

Vo štvrtom rozhovore projektu Rozhovory pre Slovensko — nového mediálneho priestoru DEKK Inštitútu — sme sa rozprávali so Zuzanou Čaputovou o vlastenectve, službe vlasti a o tom, čo sa o sebe a o Slovensku naučila počas piatich rokov vo funkcii prezidentky.

Každý rozhovor dopĺňame Insightom. Ide o článok s hlbším analytickým pohľadom na témy, ktoré odzneli v interview. Tentoraz sa pozrieme na vlastenectvo — čo to vlastne je, prečo je pre demokraciu nevyhnutné. Zaslúži si vlastne naša krajina lojalitu?

Keď poviete v miestnosti plnej ľudí slovo „vlastenec“, mnoho prítomných dvihne obočie, prípadne na vás pozrie s podozrením. Toto slovo nesie značnú historickú záťaž.

Naposledy ho s veľkou pompou používal normalizačný komunistický režim, v podobe „socialistického vlastenectva”. Na rozdiel od tradičného chápania lásky k vlastnej krajine ho prepojil s vernosťou Komunistickej strane a Sovietskemu zväzu. Komunistický režim od občanov pýtal obete, ale zriedkakedy ponúkal spravodlivosť. Vlastenectvo bolo povinným refrénom na oslavách a v školských básničkách, a obsahovo sa vyprázdnilo natoľko, až sa stalo prázdnou floskulou.

V našich moderných dejinách ho často nadužívali politické strany, ktoré ho silne polioticky zafarbili, a v súčasnosti je často vnímané takmer pejoratívne, a spájané s krajnou pravicou. 

A predsa. Zavrhnúť vlastenectvo len preto, že ho zneužívali totalitné režimy, lebo sa zneužívala na propagandu. Pojem - aj cit, ktorý opisuje - patrí nám všetkým. A je načase si ho vziať späť.

Vlastenectvo — alebo patriotizmus — je emocionálny vzťah k miestu, kde žijeme. Ak je pozitívny, má veľké množstvo prospešných efektov. O miesto, ktoré má človek rád a považuje ho za svoje sa automaticky viac zaujíma, viac stará, aj ho viac chráni.

V praxi je to pocit, že keď vidíme vlajku, nepociťujeme ľahostajnosť, ale „zapne“ sa nám to, čo cítime k širšiemu, spoločnému domovu. Sme hrdí na to dobré, a hanbíme sa za to zlé.

Pre väčšinu z nás to znamená krajinu, kde žije naša rodina a priatelia. Miesto, kde si bežne kúpite čapovanú vineu a kofolu a odkiaľ je to len kúsok do Tatier. Ak žijeme v zahraničí, spomenieme si aj na korupciu, ktorá nám nechýba, ale aj na bezpečné ulice, ktoré v Londýne či Paríži často nezažijeme. Väčšina z nás má svoje asociácie – dobré aj zlé. Nemusia byť výnimočné, ale sú naše.

A to robí v ľudskej psychike všetok rozdiel.

Vlastenectvo znamená prijať zodpovednosť za svoju krajinu a spoločnosť, v ktorej žijeme. Symbolicky tak rozširujeme svoju osobnú identitu o identitu kolektívnu, ktorá – ak je dostatočne pozitívna – podnecuje záujem a ochotu niečo pre krajinu a spoločnosť obetovať. Dodržiavať zákony. Platiť dane. Pomôcť ľuďom zasiahnutým povodňami. Brániť krajinu. A to všetko nie zo strachu z trestu, ale preto, že nám na krajine záleží.

Táto kolektívna identita – v našom prípade „Slovák“ – sa nemusí biť so žiadnou inou kolektívnou identitou. Byť Slovákom sa dá byť úplne autenticky popri iných kolektívnych identitách - dá sa byť aj plnohodnotným Košičanom či plnohodnotným Európanom.

Vlastenectvo má teda citový rozmer, hoci ten sa nevylučuje s pragmatickým. Naopak, podporujú sa – krajiny, ktoré budujú vlastenectvo, majú lepšie predpoklady prosperovať, keďže ľudia dodržiavajú zákony a investujú do krajiny z pragmatických dôvodov (aby fungovala, treba sa o ňu starať), ale aj citových (lebo ju majú radi). 

Vlastenectvo teda nie je sentimentálny luxus. Je to predpoklad efektívneho štátu.

Zvážme jednoduché situácie:

• Úradník, ktorému je krajina ľahostajná, vás pošle k ďalšej priehradke — nie preto, že vám chce škodiť, ale preto, že ho výsledok nezaujíma.
• Vojak, ktorý necíti k štátu nič, v kríze objaví výhradu vo svedomí, ktorú predtým nemal. Ak ku krajine nemá dostatočný vzťah, nebude pre ňu riskovať.
• Podnikateľ, pre ktorého je Slovensko len náhodné IČO na faktúre, ukryje zisk v daňovom raji. Ak nemá vzťah k ostatným spoluobčanom, prečo by sa delil?
• Občan, ktorý štát nevníma ako „náš spoločný projekt“, bude krátiť dane aj vtedy, keď by nemusel, a bude voliť podľa toho, aký prospech bude mať on, nie my všetci.

Ak neexistuje pocit vzťahu k celej krajine a spoločnosti, tak starať sa iba o seba alebo svojich najbližších je úplne racionálne. Kolektívny výsledok je však štát, ktorý pomaly chradne.

Ako povedal John F. Kennedy vo svojom inauguračnom prejave: „Nepýtaj sa, čo môže urobiť krajina pre teba — pýtaj sa, čo môžeš urobiť ty pre krajinu.“

Pre USA to v čase Studenej vojny bola výzva na obety v globálnom súperení s komunistickou totalitou. Pre Slovensko je to dnes výzva na obety v prospech budovania funkčnej a spravodlivej ústavnej demokracie vo veľmi mladej republike.

Otázka, ktorú si dnes mnohí kladú nahlas aj potichu, znie: Zaslúži si vôbec tento štát moju lojalitu? V krajine, kde zdravotníctvo škrípe, školstvo je chronicky podfinancované a korupčné kauzy pravidelne otriasajú politikou, mnohí oprávnene pochybujú.

Určite platí, že sa ľahšie buduje vzťah k fungujúcemu štátu, ktorý nám dáva množstvo dôvodov na hrdosť. V súčasnej spoločenskej atmosfére je to však skôr vzácnosť.

Ale mnohé štáty, ktoré dnes obdivujeme, začínali z horšej pozície ako my. Keby to ich obyvatelia vzdali, dnes by tieto štáty neexistovali. Fíni sa pred sto rokmi navzájom zabíjali v brutálnej občianskej vojne, kde zatvárali do koncentračných táborov ženy aj deti. Dnes ich obdivujeme za stav demokracie, ľudských práv, školstva, ekonomiky aj bezpečnosti. Ako to je možné? Ak máme my dnes pocit, že si Slovensko nezaslúži našu námahu, ako mohli dôjsť Fíni po tom všetkom k inému záveru?

Parafrázujúc a mierne upravujúc známy výrok M. R. Štefánika: kto si myslí, že štát, v ktorom sa bude cítiť dobre, vybudujú iní, nie je ho hoden.

Štát, na ktorý sa jeho obyvatelia pozerajú iba cez transakčné náklady, neprežije.

Pragmatický prístup je potrebný, pretože vzťah medzi občanom a štátom má byť recipročný – preto sa tento vzťah aj volá „sociálny kontrakt“. My platíme dane a bránime krajinu, zato štát zabezpečí, aby sme mali dôchodky, dôstojnosť a spravodlivosť. Takto fungujú tie najefektívnejšie a najstabilnejšie demokracie. Ich predpokladom je ale aj cit – vzťah k štátu, ktorý ide za štandardný prepočet toho, čo sa oplatí.

Asi najznámejšie vyjadrenie tohto vzťahu je výrok G. K. Chestertona: „Rimania nemilovali Rím, pretože boľ veľký. Bol veľký, pretože ho Rimania milovali.“

Zo skúsenosti aj iných európskych krajín vieme, že cit a vzťah predchádza pragmatickej kalkulácii. Poľsko by dnes nebolo prosperujúcou krajinou, keby k nemu Poliaci nemali tak silný vzťah, aby udržiavali jeho kultúru počas 123 rokov (1795-1918), kedy ako štát neexistovalo. To isté platí o Fínoch, Estóncoch – a tak trochu aj o nás, Slovákoch.

Otázka teda nestojí „zaslúži si štát naše vlastenectvo?“, ale skôr „čo sme preto ochotní urobiť?“ Štát nie je cudzia entita. V demokratických zriadenia sme štát my.

Aj preto sa historici túto otázku pýtajú aj naopak.

Svoj štát si neboli schopné vydobiť ani väčšie národy – ktoré boli navyše ochotné obetovať oveľa viac, ako Slováci. Príkladom je 35-40 miliónov Kurdov, ktorí sa o svoj štát snažia viac ako storočie.

Máme tak svojim spôsobom šťastie. Moderná Slovenská republika totiž nevznikla vyvrcholením stáročnej, jednoznačnej túžby po samostatnosti. Prieskumy verejnej mienky z počiatku 90. rokov ukazovali, že samostatné Slovensko chcelo len približne 10–20 percent obyvateľov.

O vlastný štát sa snažili mnohé slovenské osobnosti a historicky to bola túžba státisícov Slovákov. To je jeden z dôvodov, prečo tu dnes sme, a slovenská kultúra a jazyk nezanikol. To ale nestačí. Náš moderný štát vznikol trochu náhodou, a prvé roky našej existencie, poznačené "mečiarizmom,, nám nedali veľa dôvodov na hrdosť.

Je to problém, pretože ak je predpokladom funkčného štátu aj cit a vzťah – teda láska k vlasti – zatiaľ sa nám ju darí vzbudzovať skôr skromne.

Aj po tridsiatich rokoch je vzťah Slovákov k vlastnej štátnosti krehký. Podľa prieskumu pri 30. výročí vzniku Slovenskej republiky sa iba približne 46 percent populácie stotožňovalo s tým, že sme samostatným štátom; približne rovnaký podiel s tým nesúhlasil alebo odpovedal „neviem“. „Je veľmi ťažké budovať štátnosť na takýchto základoch,“ konštatuje bývalá prezidentka Zuzana Čaputová.

Mať svoj štát nie je samozrejmosť. Mali sme kus šťastia, a svoju rolu zohrala aj náhoda. Aj to sú však dôvody, pre ktoré si svoj štát príliš nevážime.

Otázka teda dnes stojí: sme pripravení znášať náklady a obety, ktoré mať vlastný štát vyžaduje? Pretože ak nie, skôr či neskôr oň v nejakej kríze prídeme.

(Druhá časť čoskoro.)

• Blažejovská, A. (20.12.2021) Slovenské století. Pavel Kosatík o smyslu dějin národa, který s námi chtěl žít jako rovný s rovným.  Český rozhlas. https://plus.rozhlas.cz/slovenske-stoleti-pavel-kosatik-o-smyslu-dejin-naroda-ktery-s-nami-chtel-zit-8629578 
• https://forumhistoriae.sk/documents/10180/115357/zavacka.pdf 
• Hroch, M. (1999). Na prahu národní existence: touha a skutečnost. Mladá fronta.
• Hroch, M. (2009/2023). Národy nejsou dílem náhody: příčiny a předpoklady utvářenímoderních evropských národů (2. vyd.). Nakladatelství Karolinum. ISBN 978-80-246-5651-9.
• Dobrovský, J. (1809). Geschichte der böhmischen Sprache und ältern Litteratur. GottliebHaase.
• Jungmann, J. (1806). Dvojí rozmlouvání o jazyku českém. In Sebrané drobné spisy veršem iprózou (zv. 2, s. 1–52). Jaroslav Pospíšil. [Dostupné online: https://www.cesky-jazyk.cz/ctenarsky-denik/josef-jungmann/dvoji-rozmlouvani-o-jazyku-ceskem.html]
• Masaryk, T. G. (1895/1969). Česká otázka. Melantrich. [Pôvodné vydanie 1895.Filozofická reflexia dostupná: Svoboda, J., & Prázný, A. (Eds.). (2016). Návraty českéotázky. Filozofická fakulta Univerzity Karlovy.]
• Pekař, J. (1912). Smysl českých dějin. [Anályza dostupná v: Filosofia FLÚ AV ČR. (2016).Návraty české otázky (s. 13–30). https://filosofia.flu.cas.cz/upload/__files/Ceska-otazka-uvody.pdf]
• Kosatík, P. (2010). České snění (1. vyd., 398 s.). Torst. ISBN 978-80-7215-393-0
• Kosatík, P. (2021). Slovenské století (1. vyd., 408 s.). Torst. ISBN 978-80-7215-686-3
• Bútorová, Z., & Tabery, P. (2012, december). Dvadsať rokov od rozdelenia ČSFR a vzniku samostatnej SR a ČR: výsledky výskumu [Tlačová správa]. Inštitút pre verejné otázky (IVO) & Centrum pro výzkum veřejného mínění (CVVM), Sociologický ústav AV ČR. https://www.ivo.sk/6914/sk/aktuality/dvadsat-rokov-od-rozdelenia-vyskumy-verejnej-mienky-v-ceskej-republike-a-slovensku
• AKO, s.r.o. (2022, december). Prieskum: Rozdelenie Československa — 30 rokov [Prieskum pre TASR; n = 1 000]. Bratislava: AKO. [Výsledky publikované: TA3 (2022, 27. december). Od rozdelenia Československa uplynie 30 rokov. https://www.ta3.com/clanok/255000]
• Hilde, P. S. (1999). Slovak nationalism and the break-up of Czechoslovakia. Europe-Asia Studies, 51(4), 647–665. https://www.jstor.org/stable/153565
• Sharon, S. (1994). The politics of ethnicity in post-communist Czechoslovakia. East European Politics and Society, 8(1), 153–189. [Citované v Hilde, 1999]
• Žatkuliak, J., & Hudek, A. (2017). The dissolution of Czechoslovakia: The Slovak perspective. In The dissolution of Czechoslovakia (s. 1–25). [Dostupné: https://www.academia.edu/32937610]
• Pytlík, A. (2003). Reasons for the break-up of Czechoslovakia: 10 years on, an analysis. Czech Political Science Review / Politologická revue. https://czechpolsci.eu/article/view/34386
• Centrum pre výskum spoločenských problémov. (1990). Aktuálne problémy Česko-Slovenska: október 1990. Bratislava: Centrum pre výskum spoločenských problémov. [Citované v: Hilde, 1999, s. 651, Tabuľka 1]
• Centrum pre sociálnu analýzu. (1992, január). Aktuálne problémy Česko-Slovenska: január 1992. Bratislava. [Citované v: Hilde, 1999; a v: Múčka, M. (2017). Ako to bolo s rozdelením Československa. Denník N. https://dennikn.sk/875084/ako-to-bolo-s-rozdelenim-ceskoslovenska/]
• Bútorová, Z., Dianiška, I., Dobrovodský, M., Gyárfášová, O., Krivý, V., Radičová, I., & Rosová, T. (1994). Aktuálne problémy Slovenska — Máj 1994 [Dátový súbor SASD 1994001]. FOCUS Centrum pre sociálnu a marketingovú analýzu / Sociologický ústav SAV. https://sasd.sav.sk/sk/data_katalog_abs.php?id=sasd_1994001
• Sharon, L. W. (1994). The politics of ethnicity in post-communist Czechoslovakia. East European Politics and Societies, 8(1), 180.