Približne tri štvrtiny Slovákov sú voči ostatným ľuďom ostražití. Len štvrtina si myslí, že sa ostatným dá dôverovať. Vysoká miera nedôvery v spoločnosti môže viesť k nárastu korupčného správania, vyvolávať nadmernú ostražitosť, komplikovať procesy, prispievať k polarizácii alebo posilňovať túžbu po silnom autoritatívnom vodcovi. 

Pre stabilné fungovanie demokratickej spoločnosti je preto kľúčové vyriešiť problém dlhodobej nedôvery. Na Slovensku dôveruje ostatným len 21 % až takmer 26 % občanov od 90. rokov minulého storočia, čo ukazuje dlhodobé problémy s nízkou úrovňou dôvery.

Zvýšenie dôvery v spoločnosti v podstate znamená zlepšenie sociálnej súdržnosti, čo možno dosiahnuť viacerými spôsobmi. Jedno z možných riešní, o ktorom sa v odbornej literatúre hovorí je aktívna účasť v skupine alebo organizácii mimo pracovného alebo rodinného prostredia. 

Pre 38.41 % Slovákov sú sociálne väzby na jednom z prvých troch miest z desiatich v celkovej spokojnosti v ich živote (WVS, 8. vlna). Sociálne väzby zahŕňajú komunitu, vzťahy, osamelosť, ale aj priateľov a rodinu. Keďže ide o širokú kategóriu, je ťažké určiť, či je tento percentuálny podiel ovplyvnený skôr dôležitosťou rodiny a priateľov, ako príslušnosťou ku komunite. Napriek tomu môžeme konštatovať, že sociálne väzby sa zdajú byť pre významnú časť slovenskej spoločnosti dôležité.

Tento blog narába s dátami Svetového prieskumu hodnôt (WVS) pre Slovensko. Ich zber pre DEKK inštitút, ktorý je oficiálnym partnerom WVS, realizovala agentúra FOCUS.

Príslušnosť k skupine môže mať pozitívny aj negatívny vplyv na dôveru a polarizáciu. Je dôležité nespadnúť do dvoch pascí. Tou prvou je uprednostňovanie vlastnej skupiny, teda mentality „sme lepší ako oni“, kedy vnímame každého mimo našej skupiny ako menej cenného. Druhou pascou je vnímanie vonkajšej skupiny ako homogénnej, teda, že „všetci sú rovnakí“, kedy vnímame ľudí na základe skupiny, do ktorej patria, namiesto toho, aby sme ich brali ako jednotlivcov, ktorí sú súčasťou nejakej skupiny.

Účasť v skupinách mimo svojej rodiny, priateľov a pracovného či školského prostredia umožňuje ľuďom vystúpiť zo svojej bezprostrednej bubliny a privádza  ich do kontaktu s ľuďmi, s ktorými by sa inak nestretli. Vďaka kontaktu s ľuďmi z rôznych častí spoločnosti, naprieč generáciami, sociálnymi triedami, úrovňami vzdelania, povolaniami, politickými názormi a svetonázormi sa môžeme zoznámiť s rôznymi spôsobmi života a pohľadmi na svet. Napríklad, ak má človek už vopred vytvorenú stereotypnú predstavu o starších ľuďoch, už samotný kontakt s nimi môže mať nápravný účinok a ukázať, že žiadna skupina nie je tak jednotvárna, ako tvrdia stereotypy. Naopak, všetci sme individuálne osobnosti so svojimi vlastnými presvedčeniami, sympatiami a antipatiami. Teoreticky by preto takáto interakcia mala znižovať polarizáciu.

Podľa Putnama (1995) je však dôležité rozlišovať medzi premosťujúcimi z angl, „bridging“ a spájajúcimi z angl. „bonding“ skupinami, keďže jedny by mali prispievať k sociálnej súdržnosti a zmierňovaniu polarizácie, zatiaľ čo druhý typ skupiny môže tento problém ešte viac prehĺbiť. (Pojmy pochádzajú z Putnamovej klasifikácie bonding a bridging sociálneho kapitálu, pričom sociálny kapitál je definovaný ako „siete a s nimi spojené normy reciprocity“.)

Pojem bonding opisuje vzťahy vnútri skupiny alebo komunity. Na druhú stranu bridging pomenúva vzťahy medzi skupinami a komunitami, napr. naprieč triedami, náboženskými vierovyznaniami alebo socioekonomickým zázemím. Bonding skupiny vznikajú v rámci komunít alebo už existujúcich skupín a nepomáhajú pri depolarizácii, keďže členovia týchto skupín pri interakcii s inými členmi nevystupujú zo svojej bubliny. Môžu teda posilniť existujúce rozdiely v spoločnosti. Bridging skupiny naopak vytvárajú priestor, kde sa môžu spájať ľudia z rôznych komunít/skupín, čo prispieva k sociálnej súdržnosti.

To však neznamená, že bonding skupiny sú pre spoločnosť škodlivé. Sú veľmi podstatné, pretože poskytujú pocit príslušnosti, uznania a legitímnosti. Byť súčasťou skupiny samo o sebe nevyvoláva nepriateľský postoj voči ľuďom mimo skupiny. Takýto postoj skôr vzniká v dôsledku polarizácie a nízkej medziľudskej dôvery. Skupiny zvyčajne nie sú striktne bonding alebo bridging. Väčšinu skupín možno charakterizovať ako kombináciu oboch. 

Aby členstvo v skupine malo pozitívny vplyv na sociálnu súdržnosť a dôveru v spoločnosti, je dôležité aby bolo aktívne. To znamená, že ide o tých členov, ktorí sa aktívne zúčastňujú na podujatiach a stretávajú sa s ostatnými členmi skupiny. Pasívne alebo neaktívne členstvo môže znamenať len platbu členského príspevku, odber newslettra a zriedkavé stretnutia s ostatnými členmi skupiny. Členstvo musí byť taktiež dobrovoľné.

Na Slovensku takmer polovica obyvateľstva (46,52 %) nie je členom žiadnej skupiny. Neexistuje však žiadny optimálny počet členstva v skupinách, ktorý by viedol k súdržnejšej a menej polarizovanej spoločnosti. Ako už bolo spomenuté vyššie, dôležitá je skôr kvalita účasti v špecifických skupinách, teda aktívne členstvo v bridging skupinách, ktoré spájajú ľudí naprieč socio-ekonomickým rozdielom.

Približne tretina Slovákov sú aktívnymi členmi aspoň jednej skupiny (27,41 %) a celkovo 8,53 % sú aktívnymi členmi viac ako jednej skupiny (WVS, 8. vlna). Údaje WVS pre Slovensko nám však neumožňujú určiť, či členstvo v skupine priamo zvyšuje dôveru, keďže príslušné kategórie obsahujú príliš malý počet údajov na to, aby bolo možné vyvodiť akékoľvek spoľahlivé závery. Existujú však štúdie, ktoré ukazujú súvislosť medzi členstvom v skupine a zvýšenou sociálnou súdržnosťou. Podľa štúdie zameriavajúcej sa na konkrétne skupiny vo Flámsku (v Belgicku), záujmové skupiny, umelecké skupiny, humanitárne organizácie a športové organizácie majú vo svojich radoch heterogénnejších (rozmanitejších) ľudí. To znamená, že by sa dali identifikovať ako bridging. V konkrétnych skupinách, ktoré štúdia skúmala, majú členovia príležitosť nadviazať kontakt s ľuďmi s odlišným pôvodom. Štúdia tvrdí, že existuje súvislosť medzi členstvom v bridging skupinách a občianskymi postojmi. Putnam taktiež zdôrazňuje, že práve tieto typy skupín sú kľúčové. 

 

 

Dobrovoľné aktívne členstvo v skupinách, najmä v záujmových skupinách (umenie, šport...) a humanitárnych skupinách umožňuje ľuďom sa najprv navzájom spoznať, a až potom sa zoznámiť s politickými názormi toho druhého. Podľa slovenskej sociologičky Zuzany Fialovej môže byť prospešné, keď ľudia spolupracujú na spoločnom projekte alebo cieli. To im umožňuje vybudovať medziľudskú dôveru. Až po vybudovaní tejto dôvery sa môžu zapojiť do diskusií o kontroverzných témach, pričom druhú osobu budú naďalej vnímať v prvom rade ako človeka a nie ako jeho/jej nálepku. 

Na základe údajov zo 7. vlny WVS v rôznych krajinách môžeme vidieť zvýšenú dôveru pri aktívnom členstve v týchto skupinách v porovnaní s celkovou medziľudskou dôverou v spoločnosti. Tieto výsledky však treba brať s rezervou, keďže zahŕňajú 66 krajín a kvôli zvolenej deskriptívnej metóde nemožno hovoriť o kauzálnom vplyve členstva v skupine na zvýšenie dôvery. Napriek tomu môžeme pozorovať určitý vzorec. 

Podľa najnovších World Values Survey dát (WVS, 7. vlna) dosahovala celosvetová medziľudská dôvera 24 %. Ostražitosť vyjadrilo 75 % respondentov (WVS, 7. vlna). Aktívni členovia humanitárnych organizácií, športových a predovšetkým umeleckých skupín vykazujú vyšší podiel medziľudskej dôvery v porovnaní s celkovou medziľudskou dôverou, ako je znázornené na grafe.

 

 

Z grafu vyplýva, že vo všetkých troch skúmaných skupinách aktívni členovia vykazujú trvalo vyššiu mieru dôvery než je priemer v bežnej populácii. Členovia humanitárnych a charitatívnych organizácií vykazujú mieru dôvery 28,24 %, členovia športových alebo rekreačných organizácií 29,44 % a členovia umeleckých, hudobných alebo vzdelávacích organizácií 29,94 %. Každá z nich predstavuje významný nárast od všeobecnej dôvery v spoločnosti. Hoci vo všetkých kategóriách prevláda opatrnosť, tento trend naznačuje, že aktívne členstvo v skupine súvisí s miernou, ale konzistentne vyššou dôverou.

Podpora aktívneho členstva v bridging skupinách, najmä v oblasti umenia, športu alebo humanitárnej činnosti, je viacerými autormi považovaná za jeden zo spôsobov, ako zvýšiť dôveru v spoločnosti. Analýza WVS dát to z časti potvrdzuje, no opäť vzhľadom na opisný charakter treba byť opatrný pri vyvodzovaní kauzalnych tvrdení. Napriek tomu sa zdá, že takéto skupiny môžu poskytovať základ pre lepšie pochopenie druhých ľudí tým, že dávajú priestor najprv nadviazať vzťah. Toto vzájomné spoznávanie sa sa považuje za kľúčový bod.

Čím je skupina väčšia, tým je menej pravdepodobné a až nemožné nadviazať vzťah s ostatnými členmi skupiny. Ak podporíme aktívne členstvo v skupinách, existuje bod, v ktorom príliš veľa členov znemožňuje skutočnú interakciu v skupine? Môžeme povedať, že Slovensko je vlastne len jednou veľmi veľkou bridging skupinou, tak ako akákoľvek iná krajina. Čo tu ľudí spája? Prečo sa ľudia rozhodli stať a zostať členmi tejto skupiny? Zvyšuje aktívna participácia dôveru aj v tejto skupine? 

Estónsko je príkladom krajiny, ktorá zo sociálnej súdržnosti urobila zámernú strategickú prioritu, a to najmä prostredníctvom inklúzie, vzdelávania, odstraňovania jazykových bariér a definovania toho, čo znamená byť Estóncom. Ak chceme zblížiť ľudí, ktorí sú súčasťou oveľa väčších skupín, vieme tak spraviť práve cez spoločné príbehy a symboly, cez ktoré identifikujeme druhú osobu ako člena našej skupiny.

Pozrime sa na príklad hokeja na Slovensku: všetci sme členmi jednej veľkej skupiny (Slovenska), zjednotení pod jedným symbolom (pod slovenskou vlajkou) a všetci fandíme jednému tímu (národnému hokejovému tímu). Hoci sa fanúšikovia osobne nepoznajú, fandenie národnému športovému tímu členov tejto skupiny zbližuje. Spája ľudí naprieč demografickými a socioekonomickými ukazovateľmi.

Bohužiaľ, zopár každoročných medzinárodných športových podujatí nemôže vyriešiť dlhodobé problémy s polarizáciou. Navyše, ak tím, ktorému fandíme nevyhráva alebo nehrá tak, ako si myslíme že má, môže to vyvolať pocity hanby a hnevu. Čo nás tak spája okrem fandenia športového tímu? 

Vo Fínsku každý pozná pojem „sisu“, čo je hlboko zakorenená kultúrna viera v odolnosť a schopnosť prekonávať ťažkosti. Je považovaná za kľúčovú súčasť fínskej národnej identity, zohráva významnú úlohu v koncepcii národnej bezpečnosti. Hoci je to starý pojem, ako kľúčová súčasť národnej identity sa sformoval najmä počas boja krajiny za nezávislosť od Ruska v roku 1917 a neskôr počas Zimnej vojny.  

Slovensko by si malo položiť podobnú otázku. S akými myšlienkami sa chceme stotožňovať? Čo cítime, keď vidíme slovenskú vlajku? Čo je naše „sisu”?