„Skutočný džihádista je ten, kto bojuje za Boha a za ľudstvo,“ hovorí pre DEKK Inštitút muž, ktorý slúži ako kritické spojenie medzi vedením Al Káidy a jej hamburskou bunkou. Tou, ktorá pred dvadsiatimi piatimi rokmi zosnovala útoky na Dvojičky z 11. septembra 2001.

Bojoval v Bosne, v Afganistane absolvoval výcvik Al Káidy, kde sa osobne stretol s bin Ládinom. V Hamburgu sa stal náborárom a „duchovným otcom“ mužov, ktorí uniesli lietadlá pri útokoch na americké ciele.

Sýrsko-nemecký občan Mohammed Haydar Zammar patrí k najvýznamnejším postavám v architektúre moderného medzinárodného terorizmu. Jeho príbeh odkrýva nielen pozadie útokov na americké obchodné centrum a Pentagon, ale aj spôsob, akým Západ reagoval na vyhlásenie vojny proti terorizmu, a to aj za cenu odklonu od vlastných hodnôt.

DEKK Inštitút mal možnosť hovoriť s týmto mužom osobne v detenčnom zariadení na severovýchode Sýrie. Rozprávali sme sa o jeho živote, o novej generácii džihádistov, o švagrinej z Česka, ale aj o tom, či by si želal, aby sa jeho deti vydali rovnakou cestou ako on.

„Najväčšia chyba, akú som v živote urobil?“ Vysoký muž sa na okamih odmlčí. „Istý čas som bol príliš pohltený pozemským životom. Viac nech posúdi Boh.“

Prológ: severovýchod Sýrie

Dvere sa otvoria a do tmavého priestoru vojde prudké svetlo. V Sýrii je 45 stupňov, na slnku ešte viac. Do miestnosti vchádzajú strážcovia v kuklách a za nimi sťažka kráča muž v hnedej väzenskej rovnošate.

Ako súčasť výskumu radikalizácie európskych bojovníkov som zažila množstvo podobných rozhovorov. Predo mnou sedeli Nemci, Rakúšania, Briti aj Slovenka, o ktorej na tomto expertnom blogu prinesieme osobitný text. A ďalší, ktorí opustili starý kontinent, aby sa v Sýrii a Iraku pridali k teroristickej organizácii Islamský štát (ISIS).

Muž sa s námahou usadí na tmavomodrý gauč. Kým mu kurdskí strážcovia snímajú putá, pomaly sa rozhliada. Kurdi sa zadržaným bojovníkom ISIS často neobťažujú povedať, kam ich z cely prevážajú a čo ich čaká, mnohí z nich tak sledujú nové prostredie v obavách, čo bude nasledovať. Zammar je úplne pokojný.

„Myslím, že čoskoro zomriem," povie odrazu hlbokým hlasom. „Býval som veľmi veľký a tučný,“ pomaly sa vnorí hlbšie do tmavého gauča. „Dnes, ako vidíte, je to už minulosť.“

Prípad Mohammeda Haydara Zammara patrí k najlepšie zdokumentovaným európskym prípadom mimoriadneho vydania, čiže tajných, mimosúdnych presunov osôb podozrivých z terorizmu do väzníc tretích krajín či zariadení CIA. Tie sa po útokoch z 11. septembra stali súčasťou protiteroristickej politiky Spojených štátov.

Zammarov príbeh však odhaľuje viac než len okolnosti jedného tajného transferu. Vypovedá aj o novej generácii mužov, ktorí hľadajú vlastnú hodnotu, uznanie a potrebu niekam patriť. Niektorých z nich táto túžba priviedla z Európy až do prostredia teroristických skupín v Iraku a Sýrii.

Útok a šok

Ráno 11. septembra 2001 bolo v New Yorku pokojné. Obloha bola jasná a mesto sa ešte iba prebúdzalo do svojho denného rytmu.

Keď prvé lietadlo narazilo do jednej z veží Svetového obchodného centra, ľudia sledovali dymiacu budovu a spočiatku si mysleli, že ide o tragickú nehodu. No krátko na to sa na oblohe objavilo druhé lietadlo. Keď vrazilo do južnej veže, ulicami sa rozšírila hrôza. Bolo zjavné, že Spojené štáty sú terčom útoku. Čo bude nasledovať? Biely dom? Sídlo CIA? Koľko lietadiel je ešte vo vzduchu?

New York sa ocitol v panike. Ľudia vychádzali z kancelárií bez toho, aby vedeli, kam ísť. Kráčali ulicami pokrytými prachom, hľadali mobilný signál a čakali na správy od rodiny. Spojenie však kolabovalo. V okolí Manhattanu sa tvorili davy, mosty a ulice sa zmenili na únikové cesty, zatiaľ čo policajti, hasiči a zdravotníci smerovali k miestu katastrofy.

Ľudia v kanceláriách, školách, baroch aj doma sa po celej krajine zhŕkli pri televízoroch. Mnohí nedokázali zábery dymiacich mrakodrapov vypnúť, hoci ich desili. Čo sa vlastne stalo? Američania sa pozerali na obraz vlastného zranenia a nevedeli, či útok už skončil.

V čom sa tento obraz prelína s príbehom muža v hnedej väzenskej uniforme, so sýrskym a nemeckým občianstvom? Takmer vo všetkom.

Radikalizácia

„Dáte si vodu alebo čaj?“

„Dám si oboje, rád,“ odpovie muž a šúcha si otlačené zápästia. Dozorci v kuklách si sadnú do kúta miestnosti a sledujú nás.

Mohammed Haydar Zammar sa narodil v roku 1961 v sýrskom Aleppe do nábožensky založenej rodiny. Jeho otec však už od roku 1963 pracoval v Nemecku, kam neskôr presťahoval aj manželku s deťmi. „Mal som vtedy desať rokov,“ hovorí Zammar a pomaly pije z malej šálky.

Dospieval teda v západnom Nemecku, uprostred prisťahovaleckých komunít. Vyučil sa za mechanika a pôvodne chcel pracovať pre Mercedes-Benz. Stredoškolské vzdelanie však nedokončil, istý čas bol nezamestnaný a postupne prenikal do islamistických kruhov západného Nemecka.

Zammara formovala skúsenosť odchodu z domova, prostredie moslimských rodín hľadajúcich svoje miesto v západnej spoločnosti aj silné väzby náboženskej komunity. Islam podľa vlastných slov nevnímal len ako osobnú vieru, ale ako politický poriadok, ktorý ohrozovali autoritárske režimy v moslimskom svete aj zahraničné mocnosti.

Rozhodujúci zlom v jeho živote prišiel v roku 1991. Džihádistické prostredie v tom čase vnímalo Afganistan, z ktorého sa po desaťročí vojny stiahla sovietska armáda, ako dôkaz, že ozbrojený náboženský boj môže poraziť aj veľmoc. Zammar sa do Afganistanu napokon dostal cez svoje kontakty.

„Zostal som tam približne tri mesiace. Bol som pri šejchovi Usámovi bin Ládinovi, trénovala ma Al Káida,“ opisuje a v hlase mu zaznieva hrdosť človeka, ktorý necíti potrebu nič skrývať.

Práve afganské obdobie sa v jeho živote ukázalo ako kľúčové. Radikalizácia vtedy dvadsaťosemročného muža sa posunula od politického islamizmu k militantnému džihádizmu.

„Moslimov vraždili a nepomohol im nikto, ani Američania ani Rusi,“ vracia sa k vojne v Bosne a Hercegovine, ktorá sa odohrala o rok neskôr. „Vrelo to vo mne. Bola to otázka svedomia, musel som tam ísť.“ Po každej z takýchto ciest sa však vrátil do Nemecka. „Mal som tam manželku a deti,“ vysvetľuje svoje opakované odchody a návraty do Hamburgu, kde s rodinou žil.

No bol to práve Afganistan, ktorý Zammarovi poskytol to, čo mu islamistické prostredie v Európe dať nemohlo: vojenský výcvik, kontakty na mudžahedínov a formujúcu sa sieť Al Káidy.

A tiež status veterána, ktorý po návrate do Hamburgu výrazne posilnil jeho autoritu.

Náborár

Keď sa v roku 1993 v hamburskej štvrti St. Georg otvorila mešita Al Kuds, išlo o nenápadnú modlitebňu v prisťahovaleckej časti mesta. Trojposchodová budova slúžila najmä na modlitby a stretnutia arabskej moslimskej komunity. Schádzali sa v nej noví migranti, ľudia bez stabilného rodinného či ekonomického zázemia, ale aj muži hľadajúci náboženskú a politickú orientáciu.

Koncom deväťdesiatych rokov sa v Al Kuds začali stretávať aj Mohamed Atta, hlavný únosca z 11. septembra 2001, a ďalší študenti, ktorých tváre neskôr obleteli titulné strany svetových médií.

Mešitu pravidelne navštevoval aj Zammar. V jej prostredí vyčnieval nielen fyzicky – meral 193 centimetrov a vážil približne 145 kilogramov, ale najmä skúsenosťou z Afganistanu. Odtiaľ si priniesol presvedčenie, že ozbrojený džihád, teda násilie ospravedlňované náboženskou ideológiou, je uskutočniteľný, nadnárodný a v jeho očiach legitímny projekt.

Hoci v Al Kuds nevystupoval ako oficiálny kazateľ, mal tu výrazný vplyv. Hovoril o mudžahedínoch - bojovníkoch islamistických ozbrojených frakcií, o výcvikových táboroch a o povinnosti, ktorú podľa neho moslim nemôže odmietnuť.

Násilný džihád nepredstavoval ako akúsi abstraktnú ideu, ale ako konkrétnu cestu, na ktorú možno vykročiť.

Keď sa skupina mladých mužov na čele s Attom presunula z mešity do súkromia bytu na Marienstraße 54, aby tam pokračovala v diskusiách a ďalšej radikalizácii, Zammar bol medzi nimi.

Pracujem pre džihád, nie pre kontrarozviedku

Zammar bol vždy komplikovaná povaha. Bol príliš výrečný, príliš otvorený v otázkach „svätej vojny“. V hamburskom prostredí rozprával o vlastných skúsenostiach z Afganistanu a Bosny, vracal sa k utrpeniu moslimov a násilný džihád vykresľoval ako morálnu odpoveď naň. Rozdával bin Ládinovu deklaráciu vojny proti USA, ideologicko-politický manifest, v ktorom líder Al Káidy označil prítomnosť amerických vojakov v Saudskej Arábii za okupáciu posvätného moslimského územia a vyzýval na ich vyhnanie.

Zammar postupne posúval hranicu toho, čo sa v jeho okolí dalo považovať za prijateľné. Ozbrojený boj prezentoval ako náboženskú povinnosť moslimov bez ohľadu na to, kde žijú. A jeho okolie, vrátane mladých študentov, počúvalo.

Nemecké bezpečnostné služby sledovali Zammara dlhodobo. Evidovali ho ako stúpenca Usámu bin Ládina a muža s väzbami na Al Káidu. Spolkový úrad na ochranu ústavy (BfV), nemecká civilná kontrarozviedka, monitoroval jeho komunikáciu i pohyb. V roku 1996 sa ho pokúsil získať ako informátora.

Zammar ponuku odmietol s tým, že pracuje pre „svätú vojnu“ a nie pre kontrarozviedku.

Spravodajské služby tak ďalej zaznamenávali jeho cesty do Afganistanu aj kontakty na ľudí z vedenia Al Káidy a od roku 1998 sa jeho sledovanie zintenzívnilo. Medzi odpočúvanými komunikáciami boli aj hovory s budúcimi únoscami lietadiel, vrátane Mohameda Attu.

Napriek rastúcemu podozreniu však nemecké úrady nemali dôkazy, ktoré by stačili na vznesenie obvinenia alebo na vydanie zatykača. Mali pred sebou jednotlivé stopy, no nie ucelený prípad, ktorý by obstál pred súdom.

Na jeseň 1999 odcestoval Atta so svojimi spoločníkmi do Afganistanu. Boli to práve Zammarove kontakty, ktoré im uľahčili cestu do prostredia, v ktorom sa hamburský okruh napojil na širšie štruktúry Al Káidy.

A pod taktovkou vedenia začal pripravovať „leteckú operáciu“.

Nemecký bezpečnostný aparát celé roky zachytával len úlomky: radikálne prejavy ľudí okolo mešity Al Kuds, ich cesty do Afganistanu a väzby na Al Káidu. Chýbal mu však obraz, ktorý by ich všetky spojil dohromady.

Obraz skupiny mladých mužov pripravujúcich útok, aký dosiaľ nemal obdobu.

Ste buď s nami, alebo s teroristami

Prvé dni po útokoch vládla v Spojených štátoch neistota. Letiská zostali zatvorené, šírili sa obavy z ďalších úderov a Američania sa v tichosti pýtali, či je ich štát vlastne schopný chrániť vlastné územie. Šok však postupne striedal hnev.

Už v polovici septembra približne deväť z desiatich občanov podporovalo vojenskú odvetu voči tým, ktorí sú zodpovední za útoky. 

Dvadsiateho septembra 2001 vystúpil prezident George W. Bush pred spoločným zasadnutím Kongresu a svetovej verejnosti adresoval výzvu: „Každý národ, v každom regióne, sa teraz musí rozhodnúť: buď ste s nami, alebo ste s teroristami.“

Bush tým načrtol ideový aj politický rámec nastupujúcej vojny proti terorizmu – vojny, ktorá sa nemala viesť iba na území Afganistanu.

Krátko nato spojenci Aliancie schválili konkrétnu podporu Spojených štátov. Zahŕňala okrem iného širšie zdieľanie spravodajských informácií, prístup k letiskám aj prístavom či povolené prelety v rámci  protiteroristických operácií.

Európska podpora amerických partnerov bola masívna. Poskytla logistickú a bezpečnostnú infraštruktúru vojne, ktorá mala počas nasledujúcich dvoch desaťročí zásadne formovať politiku Západu.

A s tým aj posúvať hranice toho, čo Západ v mene vlastnej bezpečnosti ešte považoval za prípustné.

Proxy vypočúvania

„O útokoch na obchodné centrum som nič nevedel,“ vraví mi. Muž sa s námahou vystrie, akoby si potreboval uvoľniť hruď a nahlas si odkašle. Je zjavné, že sa mu ťažko dýcha.

Po útokoch z 11. septembra sa Zammar v Hamburgu ocitol pod rastúcim dohľadom bezpečnostných orgánov. Koncom októbra 2001 odletel z Nemecka do Maroka. Nemecké úrady ho sledovali, no v rukách stále nemali právny dôvod, aby mu v odchode mohli zabrániť. O jeho ceste však informovali americké spravodajské služby.

V Maroku Zammara zadržali miestne bezpečnostné zložky. Nasledujúce dva týždne ho v Casablance vypočúvali príslušníci CIA.

Americkí vyšetrovatelia postupne dospeli k záveru, že Zammar síce udržiaval priame kontakty s členmi hamburskej bunky, o pripravovaných útokoch na New York a Washington však nevedel.

Napriek tomu ho koncom decembra 2001 tajne previezli z Maroka do Sýrie, kde ho CIA odovzdala sýrskej vojenskej rozviedke. Zammar mal nemecké občianstvo, no jeho sýrsky pôvod pomohol vytvoriť praktický rámec pre odovzdanie tamojším orgánom, ktoré mali dlhoročné skúsenosti s represívnym potláčaním islamistických skupín.

Išlo o prípad takzvaného mimoriadneho vydania (extraordinary rendition, pozn. autorky), pri ktorom štáty, vrátane európskych, zámerne obišli súdy, procesné záruky a zákaz mučenia. V mene boja proti terorizmu podozrivých unášali alebo tajne prevážali do tajných väzníc, kde ich mohli zadržiavať bez kontaktu s právnikom.

Zammar tak skončil v detenčnej sieti Asadovho režimu, na území známom brutalitou, mučením a podmienkami, ktoré mali väzňov izolovať a aj zlomiť.

Nemcov som žiadal o pomoc

„Sýrsky režim ma väznil dvanásť rokov,“ opisuje vychudnutý muž. „Tri roky som strávil na samotke. Na slnko ma vyviedli iba trikrát. Prvá cela bola kratšia než ja.“ 

Svoju púť sýrskymi väzeniami začal v budove na južnom okraji Damasku, v Palestínskej pobočke (arabsky Far’ Falastín, pozn. autorky), ktorá mala medzi väzňami povesť hrobu. Malé cely v jej útrobách pohltili človeka ako rakva a štát tak mohol jeho meno následne na roky vymazať z verejného života.

Palestínska pobočka patrila k uzlom sýrskeho represívneho systému, ktorý sa po 11. septembri stal súčasťou globálnej vojny proti terorizmu. Americký novinár Stephen Grey vo svojej knihe Ghost Plane (2006) opisuje, že to nebolo miesto, kam by prezident George W. Bush vodil návštevy na obhliadku. Napriek tomu tam po leteckých útokoch držali najmenej siedmich väzňov, ktorí tvrdili, že sa do sýrskeho väzenia dostali s vedomím Spojených štátov.

V cele číslo 13 sa na samotke nachádzal Zammar.

„Jedného dňa ma vyviedli von z cely, učesali ma a dali mi tepláky,“ spomína, ako ho sýrski dozorci viedli chodbami väznice do miestnosti, kde naňho čakalo päť mužov.

Bolo to približne rok po tom, ako ho CIA presunula z Maroka. Do Damasku pricestovala nemecká delegácia z troch bezpečnostných inštitúcií: zahraničnej spravodajskej služby (BND), Spolkového kriminálneho úradu (BKA) a domácej kontrarozviedky (BfV).

Podľa Der Spiegel Nemecko výmenou za prístup k Zammarovi pozastavilo špionážne vyšetrovanie dvoch Sýrčanov žijúcich na jeho území.

Nemeckí vyšetrovatelia Zammara vypočúvali tri dni. Zaujímali ich jeho kontakty na členov hamburského okruhu, väzby na bin Ládina aj príprava leteckých útokov. Postupne mu predkladali fotografie ľudí, ktorých mal identifikovať, a to vrátane osôb, s ktorými sa mohol stretnúť počas svojich ciest do Afganistanu.

Nešlo len o spätnú rekonštrukciu útokov z 11. septembra. Nemci hľadali mená, vzťahy, trasy pohybu, údaje o výcviku a postupne si vytvárali čo najúplnejší operatívny obraz medzinárodnej islamistickej siete.

„Ako sa k vám správali?“ sledujem muža pred sebou.

„Pýtate sa, či ma mučili?“ Zammar pokrúti hlavou. „Nie, nebili ma. Správali sa ku mne neutrálne.“

Napriek tomu nemeckí vyšetrovatelia získavali informácie v prostredí, v ktorom neplatili procesné záruky a mučenie bolo súčasťou väzenského systému.

„Povedal som im, že som nemecký občan,“ hovorí. „Prosil som ich o pomoc. No nepomohli mi.“

Vo februári 2007 sýrsky súd odsúdil Zammara na dvanásť rokov väzenia. Aj po vynesení rozsudku zostal ďalej izolovaný od svojej rodiny a advokáta, bez možnosti účinne spochybniť zákonnosť svojho zadržiavania.

Krajina v chaose

Keď v roku 2011 zachvátila Blízky východ séria protestov zvaná Arabská jar, Sýria sa postupne ponorila do občianskej vojny. Chaos povstania nečakane otvoril cestu na slobodu aj Zammarovi.

Asadov režim vyhlasoval amnestie ako gesto zmierenia, no z väzníc nepúšťal len aktivistov a novinárov. Medzi prepustenými sa objavili aj radikálni islamisti. Keď sa medzi protivládnymi silami začali presadzovať ozbrojené islamistické skupiny, Damask mohol represie voči opozícii vydávať za boj proti terorizmu.

Zammar sa na slobodu dostal v roku 2013 pri výmene väzňov medzi režimom a povstaleckou skupinou Ahrar aš-Šám. „Súčasťou skupiny bol aj môj starý priateľ z Afganistanu. Postaral sa, aby mňa a ďalších piatich vymenili za dvoch generálov z Asadovej armády,“ povedal neskôr pre Der Spiegel. Po vyše desiatich rokoch väzenia mal na večeru grilované kura, zemiaky a Coca-Colu. Jeho rokmi vyhladované telo to však nezvládlo: „Týždeň som sa nemohol postaviť, vychádzala zo mňa krv.“

Po návrate na slobodu sa Zammar nevydal za rodinou do Nemecka, ako by sa možno dalo očakávať. Miesto toho prisahal vernosť Islamskému štátu. Tvrdil, že ho oslovil bývalý spoluväzeň, ktorý sa medzitým stal guvernérom ISIS v jeho rodnom Aleppe. „Chceš sa k nám pridať?“ spomínal si aj teraz na jeho otázku.

Zammar odpovedal, že chce viesť džihád proti nespravodlivosti, a prísahu zložil.

Keď sa takzvaný kalifát o niekoľko rokov neskôr začal rúcať, Zammar sa ukrýval na východe Sýrie. V marci 2018 padol do rúk Sýrskych demokratických síl (SDF), kurdsko-arabskej koalície podporovanej Spojenými štátmi. Americký Pentagon jeho zadržanie potvrdil v apríli 2018.

Oddaný

Podľa kurdských predstaviteľov mal muž predo mnou osobné väzby na najvyššie kruhy ISIS vrátane vodcu Al Bagdádího. Mal sa tiež pohybovať v blízkosti Abú Muhammada Al Džuláního, muža, ktorý od januára 2025 pod civilným menom Ahmad Aš Šará stojí na čele Sýrie.

Keď sme sa so Zammarom stretli v máji 2025 na severovýchode krajiny, na džihádistického veliteľa, z ktorého sa medzičasom stal sýrsky prezident, som sa ho spýtať nemohla. V kurdských väzniciach v tom čase ďalej držali tisíce mužov podozrivých z príslušnosti k militantným skupinám. Miestne úrady sa obávali, že správy o novej vláde v Damasku, ktorej predstavitelia vzišli aj z ich radov, by mohli posilniť snahy zadržaných o skoré prepustenie a vyvolať vzburu.

Náš rozhovor sa preto dotýkal iných tém: Ako vníma mladších členov militantných hnutí? Kto je podľa neho úprimný džihádista? A bojí sa smrti?

„Sám seba by som nenazval džihádistom, aspoň nie tým ozajstným…,“ vysvetľuje mi tento muž takmer skromne, akoby sa ospravedlňoval. „Moja úloha bola predovšetkým obraňovať pozície. Nebol som tvrdý bojovník, skôr som druhých sprevádzal a bránil,“ premýšľa, akoby spätne reflektoval svoj život.

„Mnohí mladí muži, ktorých som stretol, tvrdia, že sa riadia Koránom. Napokon však bojujú len pre vlastnú publicitu,“ opisuje novú generáciu bojovníkov ISIS z Viedne, Brém, Londýna a ďalších európskych miest, ktorí svoje fotografie so zbraňami zverejňovali na sociálnych sieťach a poskytovali tak cenné informácie svojim domácim spravodajským službám.

Títo bojovníci boli často celkom odlišní od oddaných mudžahedínov starej Al Káidy, medzi ktorými Zammar politicky a ideologicky vyrastal. A ktorých viditeľne obdivoval.

„Viete, čo znamená rijá?“ Zammar zdvihne tvár. „Znamená to, že niekto bojuje, aby ľudia videli, že bojuje. Prorok, pokoj s ním, však povedal: ‚Ten, kto bojuje, aby najvyššie bolo Božie slovo, je na Božej ceste.‘"

Násilie zjavne neposudzuje podľa obetí ani práva, ale podľa motívu, ktorý bojovník pripisuje vlastnému konaniu.

„Ten, kto sa riadi Koránom a sunnou, nie je zločincom. Keď bojujete proti nepriateľovi, zabíjate oprávnene,“ vysvetľuje a prirovnáva to k vojnám, ktoré vedú vlády a ich armády: Američania, Angličania a ďalší. „To je predsa práca vojaka. Každá vláda má vojakov. Sú ľudia, ktorí bojujú na Božej ceste, a tí, ktorí bojujú za vlasť, za kmeň alebo z túžby predvádzať sa. Ten, kto bojuje, aby sa predvádzal, je falošný,“ konštatuje.

„Koho vy osobne považujete za úprimného džihádistu?,“ pýtam sa a pozorujem muža pred sebou.

„Neviem, kto je vo svojom srdci naozaj úprimný,“ uvažuje nahlas. „Nech sa však Boh zmiluje nad Usámom bin Ládinom. Bol to charizmatický človek so silnou osobnosťou. Obetoval svoj majetok, svojich synov i svoj život pre Božiu priazeň.“ V jeho hlase zaznieva obdiv aj vášeň. „Samozrejme, urobil niektoré chyby. No bol napokon človekom a nie anjelom.“

„Boli by ste hrdý, keby sa váš syn vydal rovnakou cestou ako vy?“ Túto otázku kladiem zadržaným mužom často. Niekedy ich na okamih zastaví, akoby im z tváre sňala masku bojovníka a na jej mieste sa, možno len na chvíľu, objaví mäkkosť otca. Naozaj chcú, aby ich deti robili a prežili to, čo robili a prežili oni?

„Zaujímavá otázka,“ odpovie po krátkej pauze. „Viete, mám štyroch synov. Dvaja z nich sa pridali k Islamskému štátu. Jeden je mŕtvy, o druhom neviem. Verím, že ho Boh prijal ako mučeníka.“ Zammar hovorí pomaly, bez viditeľného pohnutia.

„Chvála Bohu,“ dodá po chvíli s ťažkým výdychom. „Moje deti kráčajú po mojej ceste.“

Životná dráha

Z okázalého kazateľa násilného džihádizmu, muža, ktorý v hamburských mešitách verboval a radikalizoval mladších nasledovníkov, sa nestal len svedok dejín. Dnes je ich súčasťou. Ani roky väzenia ho však neodvrátili od ideológie, ktorá zničila životy tisícov ľudí. Naopak, preniesol ju do vlastnej rodiny a odovzdal ju ďalšej generácii. No z kedysi „hlasného a extravagantného islamistu“, ako ho opisovali nemecké médiá, je dnes len kostra. Muž, ktorý umiera.

Jeho priamu vedomosť či účasť na konkrétnom sprisahaní sa nikdy nepodarilo dokázať. Bola to pravdepodobne práve jeho prostorekosť, jeho hlučná, okázalá povaha, ktoré zabránili, aby sa mu okolie zverilo s prípravou jednej z najväčších teroristických operácií.

„Aká smrť by bola pre vás tá najlepšia?“ Je to otázka, ktorá sa na inom mieste kladie ťažko. V sýrskych väzniciach, položená mužom s väzbami na teroristické skupiny, ktorých cieľom je džihád, je však normálna, bežná. Pozerám na muža oproti sebe. Ťažko dýcha a medzi vetami si odkašliava.

Jeho odpoveď príde bez váhania.

„Chcem, aby ma vševediaci Pán vzal ako mučeníka. Hoci aj počas „ribátu“, obrannej služby na prvej línii. Nech ma zasiahne raketa, guľka, nech ma zabijú,“ hovorí, zavrie oči a ticho cituje Korán: „Nemyslite si, že tí, ktorí boli zabití na Božej ceste, sú mŕtvi. Naopak, sú živí u svojho Pána a dostáva sa im obživy.“ Sťažka sa nadýchne, otvorí oči a dodá: „Po tomto túžim.“

Epilóg: Smrť v kurdskej väznici

Každý z nás si v sebe nosí niekoľko obrazov, ktoré v ňom zostanú navždy.

Keď Mohammeda Haydara Zammara pomaly odvádzajú z miestnosti, kde prebiehal náš rozhovor, pevne sa pridržiava obušku bachara, aby udržal rovnováhu. Chýba len málo, aby sa muž, ktorý celý život zasvätil ozbrojenému násiliu, pod ťarchou vlastnej slabosti nezrútil na zem.

Pri dverách sa zrazu na okamih otočí. „Ste zo Slovenska?“ Pozerá na mňa, akoby mu až teraz došlo, čo som povedala v úvode. „Môj brat si vzal ženu z Česka,“ povie a takmer milo sa usmeje. „Mám tú krajinu rád.“ Následne jeho krehké telo zmizne za dverami.

Sledujem ho, ako na dvore obsypanom štrkom s námahou nastupuje do auta s tmavými sklami, ktoré ho má previezť naspäť do väzenia. Veterán džihádu, ktorý sa nebojí smrti. Komplikovaný muž v ešte komplikovanejšom príbehu. Zammar v sebe stále nesie energiu človeka, ktorý vo vlastnom presvedčení vidí poslanie.

Bol „duchovným otcom“ náborárov leteckých útokov, ktoré pred štvrťstoročím zasiahli Spojené štáty a ktorých dôsledky zmenili Západ i svet. Veľkú časť života strávil vo väzniciach, vo vojnách alebo na ich okraji.

Túžil zomrieť ako mučeník, smrť si však poňho napokon prišla inak.

Rozprávali sme sa 24. mája 2025. O necelý mesiac po našom rozhovore, 19. júna 2025, Mohammed Haydar Zammar zomrel vo väzení pod kurdskou správou v meste Hasaka na severovýchode Sýrie. Mal 64 rokov. Podľa zistení Der Spiegel sa vo väzbe nakazil tuberkulózou a trpel srdcovým zlyhávaním.

K jeho smrti pravdepodobne prispeli aj podmienky väzby a obmedzený prístup k zdravotnej starostlivosti.