„Ak krajina nemá spoločensky akceptovanú víziu ani zhodu na tom, čo sú jej národné záujmy, máme problém na úrovni súdržnosti a odolnosti,“ píše bývalý náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR generál Daniel Zmeko.

„Súdržnosť na Slovensku je na tom dnes zle. Naša spoločnosť je polarizovanejšia ako v čase pandémie. Naše členstvo v NATO časť spoločnosti dráždi, a zároveň sme vo vojne – v zmysle hybridného pôsobenia ruských informačných operácii na našom území.“ 

Prečo je jasné vymedzenie národných záujmov a vízie rovnako dôležité ako vojenská sila či ochota bojovať? Stráca Slovensko členstvom v NATO svoju suverenitu? A ako môže armáda prispieť k väčšej súdržnosti krajiny, ktorá je dnes natoľko polarizovaná?

Prinášame skrátenú verziu eseje „Je Slovensko zraniteľné? Armáda a patriotizmus“ bývalého šéfa slovenskej armády, gen. Daniela Zmeka, ktorá je súčasťou knihy Súdržnosť na Slovensku (DEKK Inštitút, 2023).

Ak krajina nemá spoločensky akceptovateľnú víziu ani spoločenskú zhodu na tom, čo sú jej národné záujmy, máme problém na úrovni súdržnosti a odolnosti. Naopak, ak národné záujmy nie sú v súlade so všeobecne akceptovaným morálnym kompasom, paradoxne môže patriotizmus viesť v krajnom prípade aj k deštrukcii spoločnosti. Uvediem príklad.

Dnes na Ukrajine zomiera množstvo ruských patriotov, ktorí veria, že umierajú za ruské národné záujmy v boji proti domnelému ukrajinskému fašizmu. Patriotizmus tak v istom zmysle posilní spoločnosť – je schopná bojovať a umierať za spoločný cieľ – ale bez rozumného vedenia môže byť pre krajinu a prípadne aj pre jej susedov deštruktívny. 

Zadefinovanie národných záujmov a vízie je preto rovnako dôležité ako sila či ochota bojovať. 

Záujmy a vízia musia byť zároveň reálne a myslené vážne. Aj Slovenský štát, keď vznikol v roku 1939, deklaroval, že chce nažívať v mieri so všetkými svojimi susedmi. V tom istom roku pomohol napadnúť Poľsko, potom Sovietsky zväz a vyhlásil vojnu USA. Takže ak sa aj zadefinuje vízia – je reálna, je myslená vážne, alebo je to len forma s prázdnym obsahom?

Keď sa dnes opýtam, čo je národným záujmom Slovenska, nech si čitateľ skúsi jasne vymenovať aspoň štyri. Za ozbrojené sily (gen. Zmeko viedol OS SR v rokoch 2018 až do mája 2026) môžem povedať, že plne vnímame zachovanie územnej celistvosti a suverenity ako kľúčový bezpečnostný záujem štátu. 

Myslím to vážne a je to reálne? Myslím si, že áno, ale uvedomme si naše limity: ak ma naozaj trápi nezávislosť a sloboda, musím sa spojiť s inými. A dnes sú tieto dva národné záujmy Slovenska najlepšie zabezpečené naším členstvom v Severoatlantickej aliancii (NATO).

Ukrajina je dnes napadnutá – a odporcovia pomoci nášmu susedovi to prízvukujú ako dôvod mu nepomáhať – lebo Ukrajina nie je v NATO. Keby bola, nie je napadnutá. Krajiny, ktoré sú v NATO, neboli nikdy napadnuté zvonka a nemuseli sa brániť v konvenčnej vojne. Napadnúť ich sa jednoducho nikomu neoplatí. Je to najlepšia garancia národnej bezpečnosti. Ukrajina, Moldavsko aj Gruzínsko sú príkladom, aké je zložité zabezpečiť si vlastnú bezpečnosť samostatne. 

Naše členstvo v NATO časť spoločnosti dráždi – tvrdia, že ide o vzdanie sa časti našej suverenity. Áno, je to pravda. Suverenita znamená možnosť slobodne konať a akýkoľvek medzinárodný záväzok obmedzuje našu možnosť rozhodovať sa, ako len chceme. Prečo potom aj tie najmocnejšie krajiny prijímajú medzinárodné záväzky? Pretože to je výhodné. 

Slovensko ako suverénna krajina sa môže slobodne rozhodnúť, že prijme niektoré medzinárodné záväzky, ktoré obmedzia našu slobodu konať, ako nám napadne. Naopak, vyplývajú nám z nich povinnosti. Je to rovnaké, ako keď sa niekto ožení či vydá. Už si nemôže v romantickej rovine robiť, čo sa mu zachce, no ak sa rozhodol slobodne, nevníma to ako obmedzenie slobody. Naopak, vníma to ako možnosť budovať partnerstvo, ktoré je zdrojom množstva benefitov. V tomto zmysle je NATO ako manželstvo – ak sme sa istej slobody vzdali dobrovoľne za účelom získať benefity, našu suverenitu to neobmedzuje. Naopak, suverénne sme sa rozhodli, ako chceme so svojou slobodou nakladať.

Preto ak niekto tvrdí, že sme prišli o suverenitu, problematike nerozumie, alebo ju zámerne využíva v ideologickom, v tom horšom prípade v politickom boji. Pretože ak niekto vo vrcholových pozíciách politiky zneužíva naše členstvo v aliancii, znamená to, že je ochotný zahrávať sa s bezpečnosťou Slovenska pre dosiahnutie svojich politických cieľov. 

V politickej aréne dnes dokonca povstáva z popola rétorika z dôb minulého režimu o západných imperialistoch, ktorí nás chcú zotročiť. Pritom politici, ktorí dnes broja proti EÚ a NATO, neurobili v minulosti, keď na to mali vplyv, žiadne kroky smerom k vystúpeniu a ak vyhrajú voľby, neurobia ich tiež – uvedomujú si totiž, aká by to bola pre nás katastrofa. 

Nemajú však problém využívať nostalgický sentiment a alternatívnu históriu pre potreby politického boja a zápas o antisystémovú časť elektorátu. Tú to ale v ich názoroch ešte viac utvrdzuje a pomáha normalizovať tieto postoje vo verejnom diskurze. To má následne katastrofický dosah na súdržnosť spoločnosti ako aj dôveru občana v štát.

Ako dlho je možné rozbíjať dôveru občana v štát a jeho inštitúcie, kým príde k nejakému prejavu občianskej neposlušnosti alebo – v horšom prípade – k nepokojom?

Súdržnosť na Slovensku je na tom dnes zle. Naša spoločnosť je polarizovanejšia ako v čase pandémie, a zároveň sme vo vojne – v zmysle hybridného pôsobenia ruských informačných operácii na našom území. Ešte viac sa vyhrotili konflikty medzi jednotlivými sociálnymi skupinami a politický boj o získanie moci je nekorektnejší ako kedykoľvek predtým. Týmto spôsobom vedený zápas o získanie politickej moci prispieva k hlbokej kríze spoločnosti.

Armáda by mala byť v tomto kontexte v prvom rade príkladom zdravého patriotizmu. Mala by byť tradicionalistická, udržiavať sociálne prospešné tradície a rituály a udržiavať pamiatky, ktoré pripomínajú dôležité momenty príbehu Slovenska – tie slávne aj tie, z ktorých sa treba poučiť. Armáda má byť strážcom silnej symboliky a pri ceremóniách majú ľuďom behať po chrbte zimomriavky – vzbudzovať rešpekt a obdiv. 

Občan v uniforme by mal byť pre ostatných vzorom. V občianskom živote, v správaní, v konaní, vo vyjadrovaní, v zdržanlivosti, v rozhodnosti. Mal by vzbudzovať rešpekt a úctu. 

Ozbrojené sily môžu prispieť k rozvoju spoločnosti tým, že si budú zo spoločnosti medzi seba vyberať elitu, ktorá dokáže byť dostatočne pozitívne socializovaná, aby sa posolstvo, že takto vyzerá občan, takto vyzerá dobrý vlastenec, šírilo aj k ostatným. Dojem z osobnej skúsenosti je napokon jeden z najsilnejších. 

V každej kríze je armáda posledný spoľahlivý nástroj štátu – strategická rezerva. Neexistuje žiadna iná organizácia s porovnateľnou organizačnou štruktúrou, schopnosťou dlhodobého nasadenia, flexibilitou aj bezpodmienečným plnením úloh, pri ktorých sa nasadzuje život a zdravie. 

V polarizovanej spoločnosti, zraniteľnej práve v dôsledku polarizácie, v akej dnes na Slovensku žijeme, a v čase vojny v našom bezprostrednom susedstve nastal ideálny čas dobehnúť v podpore armády to, čo sa za posledné tri dekády zanedbalo. Bude to napokon armáda, ktorá nám to ako krajine v každej kríze niekoľkonásobne vráti.