„Vízia je príbeh, ktorý si ako spoločnosť rozprávame sami o sebe: o tom, kto sme, kam chceme smerovať a čo sme pre to ochotní urobiť,“ hovoria expertky na inovácie Iva Kleinová a Petra Dzurovčinová.

Nová Vízia Slovensko 2040 je dôležitý dokument, ktorý načrtáva, akým smerom sa má naša krajina rozvíjať. Pripravili ho odborníci a odborníčky pod vedením Slovenskej akadémie vied a opiera sa o štyri oblasti: dôstojný život, úspešné Slovensko, udržateľná krajina a moderný štát.

Čo nám proces prípravy vízie povedal o slovenskej spoločnosti? Dokážeme sa zhodnúť na spoločnom smerovaní krajiny aj napriek názorovým rozdielom? A ako môžeme dokument ochrániť pred politickým zneužívaním?

V novej časti seriálu Rozhovory pre Slovensko sa rozprávame s koordinátorkami tvorby vízie Ivou Kleinovou a Petrou Dzurovčinovou. Hovorili sme spolu o názorových stretoch, ktoré vznikli počas diskusie o smerovaní krajiny, o demokratickom Slovensku, o snahe neskĺznuť do sebabičovania, ale aj o nedostatku rešpektu voči ženám, ktorý sa trochu nečakane ukázal aj v odbornej obci.

„Hoci diskusie prebiehali väčšinovo dobre, jedným z najsilnejších momentov bol pre mňa okamih, keď sa postavili na svoje barikády aktivistka a lobista,“ opisuje Petra Dzurovčinová. „Príjemným zistením však bolo, že v krajine neexistuje až taký obrovský ideologický rozptyl, podľa ktorého by jedna skupina chcela úplne iné Slovensko než druhá,“ dodáva vo veľkom rozhovore Iva Kleinová.

V rozhovore sa dočítate:

• Aké boli najväčšie medziľudské či politické výzvy pri tvorbe vízie
• Prečo sa bojíme dôverovať sami sebe a pomýšľať aj na väčšie ciele
• Kto bude niesť politickú a odbornú zodpovednosť za napĺňanie vízie

O Vízii Slovensko 2040, ktorej ste boli koordinátorky, dnes prebieha verejná diskusia. Ako ju vnímate? Prekvapilo vás niečo?

PD: Osobne ma teší, že dokument je vnímaný ako kvalitný a experti a expertky naprieč politickým spektrom a odbornosťou sa k nemu prihlasujú a považujú ho za kompas, ktorým sa môžeme riadiť na našej ceste.

IK: Ja mám radosť, že aj politické strany naprieč parlamentným spektrom sa k samotnému dokumentu stavajú pozitívne a som im za túto otvorenosť vďačná. Nebolo isté, že to tak bude, ale dokument prešiel výbormi úspešne a prakticky bez výhrad a momentálne mieri do rozpravy v pléne Národnej rady (pozn. DEKKu: rozhovor vznikal pred hlasovaním, Národná rada SR dokument napokon odobrila). To, že sa v dnešnej dobe vieme na niečom dôležitom dohodnúť, je pre mňa malý zázrak.

Prečo Vízia Slovensko 2040 vznikla práve teraz?

IK: Je to kombinácia viacerých faktorov. Na jednej strane sa blíži nové programové obdobie eurofondov, pri čerpaní ktorých Európska únia vyžaduje aj určitý typ strategického dokumentu, ktorý by definoval smerovanie krajiny.

Zároveň si myslím, že viacerí ľudia tak zo súčasnej politickej reprezentácie, ako aj zo súkromného sektora a ďalších oblastí vnímajú, že žijeme v komplikovanom období. Čelíme technologickým výzvam, geopolitickej neistote a Slovensko navyše smeruje do výraznej demografickej krízy. Všetky tieto oblasti sa navzájom ovplyvňujú a majú dosah aj na ekonomiku a kvalitu života v krajine.

Prebiehajú vlastne tri strategické procesy naraz. Plánujú sa nové eurofondy, pripravuje sa vízia a stratégia krajiny a súčasne sa hodnotia investície a reformy, ktoré bude Slovensko veľmi potrebovať.

PD: Je to tak. Tieto tri procesy sa spustili súbežne preto, aby sme si urobili určitý audit štátu: pozreli sa na to, ako fungujeme ako krajina, kde máme silné a slabé miesta; kam nás posúvajú megatrendy, ako sú AI revolúcia, klimatická zmena či zmena geopolitických pomerov. Toto môžeme nazvať obdobím polykríz; môžeme ho však vnímať aj ako čas príležitostí – podľa toho, ako sa k ním postavíme.

Čo vlastne máme rozumieť pod víziou krajiny?

IK: Je to príbeh, ktorý si ako spoločnosť rozprávame sami o sebe: kto sme, kam sa chceme dostať, čo sme pre to ochotní urobiť a kde sú hranice toho, čo už robiť nechceme alebo nemôžeme.

PD: V rámci diskusií sme pomenovali naše strategické ciele a to, čo je dôležité pri napĺňaní hlavného cieľa vízie, ktorým je zvyšovanie kvality života obyvateľstva Slovenska. Bol to teda prvý krok k celospoločenskému dialógu, ktorý by v dobre fungujúcich krajinách mal prebiehať pravidelne, nielen pri príprave jedného konkrétneho dokumentu.

IK: Vízia by zároveň nemala byť iba súborom dát, cieľov a ukazovateľov. Mala by vychádzať z hodnôt, na ktorých sa ako spoločnosť dokážeme zhodnúť. No očakávali sme, že pri tejto diskusii vznikne aj konflikt.

Pri ktorých hodnotách sa šlo do konfliktu?

IK: Keď sme hovorili o túžbe po spravodlivom, demokratickom a odvážnom Slovensku, panovala medzi odborníkmi jasná zhoda. No napríklad pri slove „pokrokové“ sa časť ľudí zháčila. Nie preto, že je synonymum slova progresívne – toto prepojenie bolo následne skôr úsmevné, pretože naším cieľom vôbec nebolo víziu spájať s nejakou politickou stranou alebo myšlienkovým prúdom.

Pokrokové Slovensko sme na workshopoch volali aj Slovenskom, ktoré boxuje vo vyššej kategórii. Teda že má ambíciu a snaží sa predčiť očakávania. No a veľa expertov tu pochybovalo. Hovorili nám: áno, možno raz, ale teraz je naivné myslieť si, že vieme byť svetoví či najlepší.

Ako ste reagovali?

Myslíme si, že bez tohto spôsobu rozmýšľania  nedosiahneme zmenu, ktorú potrebujeme. To preto, že v niektorých oblastiach musíme reálne robiť oveľa viac a oveľa efektívnejšie ako iné štáty, musíme tiež nájsť inovácie v ekonomike, ako aj v spôsobe fungovania krajiny. Chceli by sme, aby bolo viac oblastí, kde sa druhí chodia učiť od nás. Nie je to nerealistické; je to vedomé rozhodnutie, že sa ideme do nejakej oblasti „zakusnúť“.

Môžete krátko opísať, ako proces tvorby vlastne prebiehal?

PD: Na tvorbu dokumentu sme mali približne šesť mesiacov, čo bol veľmi krátky čas. Najprv sme sa pozreli na to, aké strategické dokumenty už existujú, ako vyzerajú dostupné dáta a ktoré problémy sa ukazujú ako najzávažnejšie.

Následne sme vytvorili radu starších, teda skupinu expertov a expertiek so skúsenosťami z verejnej správy, akademického prostredia či súkromného sektora. Fungovali ako odborný konzultačný tím, s ktorým sme sa radili o tom, ako víziu nastaviť procesne aj obsahovo.

Do obsahových diskusií sme prizvali ľudí z ministerstiev, podnikateľského prostredia, neziskových organizácií a ďalších oblastí verejného života. Šlo približne o tristopäťdesiat ľudí z rôznych odborov. Cieľom bolo pozerať na tú istú tému z rozdielnych perspektív. Usilovali sme sa o názorovú rôznorodosť a oslovili sme ľudí z celého hodnotového aj politického spektra.

To zrejme viedlo aj k určitým názorovým výmenám, možno až stretom.

PD: Naše workshopy boli nastavené tak, aby účastníci na chvíľu odložili profesijné tituly, funkcie aj inštitucionálne pozície. Neprichádzali len ako zástupcovia organizácií či experti vo svojich oblastiach, ale predovšetkým ako ľudia, ktorí sa majú spolu pozrieť na to, akým Slovenskom chceme byť v roku 2040 a vytvoriť niečo pre budúcnosť krajiny.

Hoci diskusie prebiehali väčšinovo dobre, jedným z najsilnejších momentov bol pre mňa okamih, keď sa na svoje barikády postavili aktivistka a lobista.

O čo išlo?

PD: On prichádzal z automobilového priemyslu, ona z prostredia udržateľnej dopravy, klimatickej neutrality a ekologickej transformácie. Na začiatku ich postoje a riešenia pôsobili takmer nezlučiteľne. Štruktúra workshopu im však nedovoľovala byť v konflikte, potrebovali ako skupina niečo spoločne vytvoriť.

Ako ste sa pohli ďalej?

Povedali sme si: skúsme tento spor na chvíľu odložiť. Pozrime sa radšej na to, čo máme pred sebou. Aké hodnoty sme si spolu zadefinovali? Aký cieľ chceme spoločne dosiahnuť?

Práve cez tieto otázky sa začali dostávať k spoločnému menovateľu. Uvedomili si, že obaja chcú dobré Slovensko pre svoje deti, a hoci sa na konkrétne opatrenia pozerali odlišne, našli spoločný záujem.

Keď každý trochu ustúpil zo svojej pozície, zistili, že nemusia po sebe kričať a trvať na tom, že existuje len jedno správne riešenie. Pochopili, že dokážu spolupracovať. Po skončení workshopu ešte približne pol hodiny sedeli a diskutovali – iba oni dvaja.

Zdá sa teda, že už samotný proces bol ako tréning spoločného uvažovania o krajine veľmi dôležitý.

PD: Proces bol tým najdôležitejším. A nemal by sa skončiť odovzdaním vízie. Práve naopak, mal by pokračovať.

IK: Príjemným zistením bolo, že dosiahnuť zhodu na základných problémoch a prioritách naprieč politickým či názorovým spektrom nebolo také ťažké, ako by sa mohlo zdať. Vo veľkej miere sme sa vedeli dohodnúť na tom, akým problémom Slovensko čelí a čo by sme približne mali robiť. To nám minimálne za zavretými dverami – mimo kamier a sociálnych sietí – naznačuje, že sme menej ideologicky rozdelení, než si niekedy myslíme. Kiež by sme túto schopnosť dohodnúť sa ukázali verejnosti aj po otvorení dverí.

Je teda zhoda v krajine väčšia, než ste pôvodne očakávali?

IK: Áno. Neexistuje až taký obrovský ideologický rozptyl, podľa ktorého by jedna skupina chcela úplne iné Slovensko než druhá.

PD: Približne deväťdesiat ľudí diskutovalo v menších skupinách o tom, ktoré hodnoty sú pre Slovensko podstatné a ako sa navzájom prepájajú.

Ešte pred niekoľkými rokmi by sme to možno ani nepovažovali za nutné, no dnes však účastníci cítili potrebu povedať to explicitne: chceme demokratické Slovensko a chceme jasnejšie pomenovať, čo demokracia v každodennom fungovaní krajiny znamená.

Čo nám diskusia o vízii Slovenska ešte ukázala o našej spoločnosti?

PD: Objavili sa dva rozdielne pohľady. Na jednej strane boli ľudia, ktorí volali po jednoznačnom smerovaní a celospoločenskej dohode. Máme síce viacero dokumentov, ktoré sa nazývali víziami, no často ich nikto nebral vážne, nereflektovali sa v reálnych politikách a napokon zostali odložené niekde v šuflíku. Potrebujeme preto víziu, ktorú budú aktéri naprieč spoločnosťou skutočne brať vážne.

Na druhej strane zaznieval argument, že víziu teraz nepotrebujeme, pretože máme príliš veľa bezprostredných problémov, ktoré treba riešiť okamžite. Napríklad, zástupcovia súkromného sektora chceli riešiť ekonomickú situáciu, konsolidačné opatrenia a dopady svetových konfliktov na ekonomiku.

Nemali pravdu? Ekonomická situácia ťaží veľkú časť krajiny.

PD: Efektívne opatrenia môžeme zavádzať až vtedy, ak vieme, aký cieľ chceme dosiahnuť. Jednou z oblastí, ktoré navrhujeme, je transformácia ekonomiky, ktorá by nás mala nasmerovať na kľúčové sektory a témy, ktoré chceme dlhodobo rozvíjať a podporovať.

Čiže musíme poznať „end game“, teda konečný cieľ.

PD: Potrebujeme kompas, ktorý nám ukáže cestu k cieľu, ktorý sme si určili – a tým je zvyšovanie kvality života obyvateľstva. Existuje množstvo dobrých riešení, s ktorými sa dá pracovať. Ak však nevieme, prečo ich zavádzame a kam nimi smerujeme, môžeme robiť jedno opatrenie za druhým, no v konečnom dôsledku si môžu navzájom odporovať – a krajina bude stagnovať.

Jednou z najdôležitejších vecí pre podnikateľský sektor a ekonomiku, no v skutočnosti pre celú našu spoločnosť, je totiž predvídateľnosť. Ak sa má krajine dariť, musíme vytvárať predvídateľné prostredie a vedieť, pre koho zmeny robíme.

Keď sa formuje vízia krajiny – teda predstava o tom, kým sa chceme stať , je zrejme najskôr potrebné zhodnúť sa na tom, kde sa ako spoločnosť nachádzame dnes. Ako sa rodila zhoda o našej súčasnej realite?

PD: Najskôr sme potrebovali na základe dát a merania blahobytu od OECD čo najpresnejšie opísať realitu Slovenska nad rámec HDP. Okolo výslednej analýzy sa potom viedla intenzívna diskusia o tom, či nie je príliš negatívna. Ak sa chceme seriózne pozerať do budúcnosti, nemôžeme si dávať servítku pred ústa.

Je situácia v krajine až natoľko zlá?

IK: V mnohých dôležitých ukazovateľoch Slovensko zaostáva za európskym priemerom. Týka sa to napríklad výskumu, inovácií, odlivu talentu či nevyrovnanej kvality vzdelávania, odzrkadlenej napríklad v testoch PISA. Odráža to, že v mnohom máme vážne medzery v pripravenosti na budúcnosť.

Očakávaná dĺžka života sa zlepšuje, ale stále zaostáva o tri roky za priemerom EÚ. Medzi slovenskými regiónmi máme pri dojčenskej úmrtnosti šokujúce rozdiely. Približne 890-tisíc ľudí je v riziku chudoby alebo sociálneho vylúčenia, to je takmer pätina populácie. Mladí ľudia priemerne opúšťajú rodičovskú domácnosť o niekoľko rokov neskôr ako je priemer EÚ. Môže k tomu prispievať aj nedostupnosť bývania.

Štát máme rozdrobený do 3000 obcí –  jedna z najväčších fragmentácií v EÚ. Mnohé obce tak nemajú kapacitu a zdroje poskytovať vysoko kvalitné služby. Rezorty málo spolupracujú. Skrátka, dá sa to robiť oveľa lepšie.

PD: Nemôžeme však hovoriť len o tom, v čom zlyhávame. Ak nedokážeme pomenovať pozitívne trendy, ťažko okolo nich vytvoríme skupiny a inštitúcie, ktoré ich budú rozvíjať.

Viete uviesť príklad?

PD: Máme jednu z najsilnejších priemyselných základní v Európe, na ktorej vieme stavať inovácie a pridanú hodnotu. Málo krajín si zachovalo schopnosť vyrábať. Našou výzvou je zamerať sa na inovácie, ktoré tradičný priemysel posunú do 21. storočia a umožnia rozvoj nových odvetví.

Príkladom môže byť kombinácia kybernetickej bezpečnosti a autonómnej mobility či rozvoj duálnych technológií – napríklad dronov, ktoré môžeme využiť na doručovanie liekov či potravín a v poľnohospodárstve alebo aj pri obrane krajiny.

Jedna z kritík, ktoré voči vízii zaznievajú, hovorí, že je príliš naivná a od Slovenska očakáva v horizonte štrnástich rokov skrátka priveľa.

IK: Lenže vízia má byť ambiciózna. Má ľudí nadchnúť a zároveň ich vyzvať k práci. Ak by v nej neboli ciele, ktoré sa dnes zdajú náročné alebo dokonca čiastočne nerealistické, nebola by to skutočná vízia.

PD: Dobrým testom ambície je otázka: Dokážeme do roku 2040 vytvoriť niečo, kvôli čomu sa budú iné krajiny chodiť učiť práve na Slovensko? Nemusíme byť najlepší na svete vo všetkom. Mali by sme však vedieť vytvoriť spôsob riešenia konkrétneho problému, kvalitnú verejnú politiku, službu alebo produkt, ktorý bude natoľko zaujímavý, že si iné krajiny povedia: Slovensko sa v tejto oblasti dokázalo posunúť mimoriadne rýchlo a našlo nový, inšpiratívny spôsob, ako o probléme premýšľať.

Prečo sa bojíme dôverovať si a pomýšľať aj na väčšie ciele?

IK: Priemernosť je v niečom bezpečná. Ponúka prísľub istoty: všetko je v poriadku ako je, nemusíte vymýšľať nič nové. My si však potrebujeme povedať, že aj v neistote dokážeme obstáť. Tu sa už dostávame k obrane štátu, klimatickej zmene či technologickým premenám. Zmeny budú prichádzať, a preto potrebujeme vytvoriť spoločnosť, ktorá dokáže fungovať aj v neistote a pripraviť sa na ňu.

PD: Myslím si, že sa bojíme snívať. No my už máme aj veľmi konkrétne príklady toho, čo môže vzniknúť, keď si ľudia dovolia skúsiť niečo „príliš veľké”.

Napríklad?

PD: Vezmime si firmu ESET. Na konci osemdesiatych rokov si skupina mladých ľudí, ktorí študovali matematiku a fyziku, povedala: Skúsime vytvoriť antivírusový systém. Nikto im nepovedal, že to predsa nemôžu dokázať v malej postsocialistickej krajine. Jednoducho nevedeli, že sa to „nedá“ – a vytvorili medzinárodne úspešnú firmu.

Čo považujete za najdôležitejší krok, ktorý má v procese tvorby a aplikácie vízie nasledovať?

PD: Vybrať si priority a dlhodobo za nimi ísť. Navrhli sme cestu k vízii so šiestimi transformačnými oblasťami, ktoré nás dostanú bližšie k cieľu. Ak sa im budeme systematicky venovať, Slovensko sa môže posunúť ďalej.

Dôležité  je aj mať jasného „vlastníka“ vízie, teda inštitúciu alebo tím, ktorý bude nad víziou dohliadať, koordinovať jednotlivé úlohy a kontrolovať, či sa veci naozaj hýbu.

Kto by to mal byť?

PD: Hlavnú rolu by malo hrať Centrum vládnutia na Úrade vlády, ktoré už vzniklo. Zároveň by vízia mala byť prepojená s novým eurofondovým obdobím, plánovaním verejných financií, reformami a investíciami.

Všetky tieto procesy by sa mali čo najviac prepájať pod jednou strechou, ktorá bude sledovať ich plnenie, koordinovať ministerstvá a odporúčať vylepšenia. Vízia aj nadväzujúca stratégia by nemali byť statickými dokumentmi, ale reagovať na megatrendy a proaktívne pristupovať k príležitostiam.

Úprimne, vidíte to ako reálne?

PD: Vnímam to ako jedinú možnosť, aby sa nám podarilo víziu naplniť. Potrebujeme zmeniť súčasné nastavenie, kde každý pracuje len na svojom piesočku. Výzvy, ktorým čelíme, sú príliš komplexné, aby sme ich vedeli riešiť sektorovým prístupom.

Slovensko je jednou z najpolarizovanejších krajín v Európe. Ako ste zohľadnili tento fakt pri tvorbe dokumentu o smerovaní krajiny?

IK: Prepájanie rôznych bublín či segmentov spoločnosti je klasická otázka pri každom dokumente či procese, ktorý si vyžaduje širokú participáciu. Nájsť medzi nimi spoločný prienik nie je jednoduché.

Skôr ma však prekvapilo, že v rôznych situáciách sme sa stretli s menším rešpektom voči ženám, než by som si predstavovala.

Ako to myslíte?

PD: Často sa stávalo, že nás pri stole nevnímali ako rovnocenné partnerky. Prichádzalo to z rôznych sfér a prostredí, aj z takých, kde by som to vôbec nečakala. A už vôbec nie v 21. storočí. Bolo to znevažujúce. Ak neberieme vážne polovicu populácie Slovenska, prichádzame o veľkú časť skúseností, perspektív a odborného potenciálu.

Môžete dať konkrétny príklad?

IK: Často išlo priamo o spochybňovanie odbornosti. Niekedy sa to dialo verejne, priamo pred nami, inokedy poza chrbát. Neprizývali nás na stretnutia, nevnímali nás ako relevantnú súčasť rozhovoru alebo predpokladali, že nemáme rovnocennú pozíciu.

PD: Napríklad facilitátorky workshopov, ktoré mali jasnú zodpovednosť riadiť diskusiu, sa niekedy stretli s tým, že ich muži jednoducho umlčali alebo nerešpektovali ich úlohu. Jeden mužský účastník doslova reagoval spôsobom: „Vy mi tu nebudete hovoriť, o čom mám diskutovať. Budem rozprávať o tom, čo považujem za dôležité. Neskáčte mi do reči a radšej sa pekne usmievajte.“

Myslíte si, že to odráža aj širšie dianie v krajine, ktorej verejný priestor dlhodobo citeľne hrubne?

IK: Osobne mám pocit, že postavenie žien vo verejnom priestore sa zhoršuje. Vidno to aj v naratívoch o tom, aká má byť úloha ženy, kto má autoritu, koho treba brať vážne a komu možno verejne spochybniť kompetenciu.

Nechcem to formulovať príliš kategoricky, ale vnímam, že takéto správanie súvisí aj so širšou atmosférou autoritatívnejšieho a agresívnejšieho verejného diskurzu, a to nielen na Slovensku.

Ako v takejto atmosfére dá ochrániť dokument pred tým, aby sa stal predmetom politického zneužívania? Dá sa to vôbec?

PD: Ja by som to otočila. Je dobré, ak si politické strany víziu osvoja alebo ak majú pocit, že niektoré jej prvky sú súčasťou ich vlastnej politickej stratégie. Ak sa akákoľvek politická strana dostane k moci, vízia pre ňu nebude cudzím dokumentom.

Vízia totiž nejde do detailu konkrétnych opatrení. Nehovorí presne, aký zákon má byť prijatý alebo aký nástroj má vláda použiť. To už je priestor pre politické strany: môžu ponúknuť vlastné riešenia, ako spoločne naplniť definovaný smer. Práve preto je vízia užitočná. Umožňuje rozdielnym politickým aktérom presadzovať odlišné politiky, no zároveň ich drží v určitom spoločnom rámci.

Kto bude niesť politickú a odbornú zodpovednosť za plnenie vízie? Bude to SAV?

PD: Politickú zodpovednosť by mal niesť Úrad vlády; a to nielen ten súčasný, ale aj všetky budúce. SAV môže zostať odborným garantom vízie, no nemôže nahrádzať politickú zodpovednosť za jej realizáciu.

Čo sa stane po najbližších voľbách? Ak sa zmení vláda, nezostane vízia bokom, v zabudnutí?

IK: Samozrejme, je to relevantná obava, ale aj veľká príležitosť. Slovensko bude mať naraz víziu, stratégiu a ideálne aj nový Národný regionálny a partnerský plán. Súbežne sa tak pripravujú strategické dokumenty, nové eurofondové obdobie a súvisiace investície a reformy.

Akákoľvek vláda, ktorá vzíde z volieb, tak môže mať mandát na väčšie reformy, plánovací rámec aj financie na to, aby dôležité zmeny začala uskutočňovať. Zároveň bude mať k dispozícii európske zdroje a Európska únia bude očakávať, že sa tieto prostriedky prepoja s reformami. Skúsme túto príležitosť nepremárniť. Takéto načasovanie sa nevyskytuje často.

Čo by ste na záver zaželali dokumentu, ktorý ste pomáhali tvoriť, ale najmä našej krajine?

IK: Aby sme si verili, že keď sa tak rozhodneme, dokážeme byť úspešní. A tiež aby sme sa dohodli na spoločnom príbehu a vďaka tomu si uvedomili, čo všetko nás spája.

PD: Vízia nie je iba úloha štátu. Je to aj každodenná úloha nás všetkých: ľudí, miest, škôl, firiem, občianskych organizácií... Priala by som nám, aby sme si kládli otázku: Čo môžem ja každý deň robiť, aby sa veci zlepšili?

Zároveň nám všetkým želám odvahu robiť ťažké rozhodnutia. Ak sa chceme stať moderným a prosperujúcim štátom, niektoré zmeny nás môžu bolieť. Budeme musieť niečo uprednostniť a niečo iné odložiť. Verím však, že to napokon bude stáť za to. Inej cesty niet.