Pred niekoľkými dňami som mala náhodný rozhovor s mladou ženou z Brna. Stretli sme sa v zahraničí a rozprávali sme sa po anglicky. Najprv sme nevedeli, odkiaľ každá sme. Neskôr sa ma spýtala a ihneď, keď počula „Slovakia, Košice“, reagovala: „Prosím tě, co se to tam u vás stalo? Proč jsou ti lidi takoví strašně zmrzlí a naštvaní?“

Tereza si zjavne zažila konkrétnu nepríjemnú skúsenosť. No tento postreh bol pre mňa aj tak zaujímavý.

Na Slovensku máme krízu dôvery a máme ju aj oproti susednej Českej republike. Podľa prieskumu členských krajín EÚ je Česko v rebríčku spoločenskej dôvery a solidarity na 10. mieste. Slovensku patrí z 27 krajín 19. priečka.

Dôvodov, prečo je to u nás tak, je mnoho. Zlé skúsenosti ľudí s inštitúciami, rozsiahlou korupciou a nepotizmom sú určite dôležitým faktorom. Ako psychologička by som však do tejto témy rada prispela poznatkami cez poznanie psychológie a neurovedy, ako to už urobila pani doktorka Mária Tiňová v Rozhovore pre Slovensko s Ivou Mrvovou.

Vo svojom živote som mala šťastie veľa cestovať a žiť vo viacerých krajinách v Európe aj mimo nej. Kdekoľvek som, rada pozorujem deti a ich rodičov. Je to zaujímavá malá sonda, ktorá často nečakane odhalí dosť veľa o spoločnosti, v ktorej sa nachádzam. To, ako s nami zaobchádzali naši rodičia a prostredie, totiž v zásadnej miere tvaruje, ako sa v dospelom živote správame k sebe, k druhým, k prostrediu a ako odpovedáme na životné výzvy.

Aj keď sa situácia rokmi zlepšuje, stále je na Slovensku častá tvrdo autoritatívna výchova a postoj k deťom. Podľa výskumu žiakov 8. a 9. ročníka základných škôl z roku 2017 zažilo 70 % opýtaných detí istú formu fyzického, psychického alebo sexuálneho násilia. Väčšina z nich v rodinnom prostredí. Dát máme žalostne málo, ale z bežného života sa môžeme domnievať, že vyše 80 % ľudí zo starších generácií narodených pred rokom 1980 malo skúsenosti s fyzickými trestami. V generácii mileniálov je toto číslo odhadované na vyše 50 %.

Telesné tresty a tvrdo autoritatívna výchova sú u nás aj veľmi silno kultúrne podmienené. Veľké množstvo dospelých rozmýšľa spôsobom „veď aj mňa rodičia sem-tam prefackali, a urobilo mi to len dobre“. Bohužiaľ, to nie je pravda. Aj občasné fyzické tresty majú na náš mozog v detstve silný dopad, a tým aj na celý náš život. Obzvlášť veľký dopad to má na mužov, keďže chlapci sú trestaní fyzicky až 2 krát tak často ako dievčatá.

Výskum nám ukazuje, že aj občasné facky a dokonca aj „iba“ bitie po zadku majú na mozog detí podobný dopad ako závažné fyzické násilie. Štúdie, ktoré sa pozerali na mozog detí bitých po zadku, ukázali, že časti ich mozgu, ktoré sa venujú detekovaniu nebezpečenstva, boli podobne hyperaktívne ako u detí, ktoré boli vystavené vážnejšiemu násiliu.

Ďalšie štúdie zistili, že mozgy detí, ktoré sú vystavené fyzickému trestu, majú zmenšené a horšie sa vyvíjajúce časti zodpovedné za emočnú reguláciu. Horšie je na tom u nich aj všeobecné plánovanie, rozhodovanie a kontrola impulzov. Ako dospelí budú títo ľudia vidieť nebezpečenstvo často aj tam, kde nie je, a budú naňho prudšie reagovať.

Fyzické tresty tiež menia hormonálne fungovanie detí. Hlavne vylučovanie stresového hormónu kortizolu, ktoré sa prenáša až do dospelosti. Buď sú deti na kortizol citlivé príliš, alebo príliš málo. Tým pádom sa mení fungovanie celej HPA osi. HPA os (tzv. os hypotalamus – hypofýza – nadobličky, z anglického hypothalamic-pituitary-adrenal axis) je v našom tele mechanizmus, ktorý nám dovoľuje optimálne odpovedať na stres.

Znamená to, že v strese dokážeme správne a rýchlo zmobilizovať naše schopnosti, dobre vyhodnotiť situáciu a primerane reagovať. Keď je HPA os vychýlená z rovnováhy, nedokážeme stres dobre spracovávať – buď reagujeme príliš silno, alebo príliš málo, stres sa nás drží oveľa dlhšie a telo ho nedokáže dobre odbúravať.

Výskumy systematicky ukazujú, že ľudia, ktorí boli v detstve fyzicky trestaní, majú v dospelosti tzv. „nepriateľské zaujatie“ (hostile attribution bias). To znamená mať tendenciu interpretovať nejednoznačné situácie a skutky druhých ľudí ako úmyselne nepriateľské. Deje sa to aj v prípadoch, keď ide iba o obyčajné nedorozumenie či náhodu. To samo má obrovský dopad na to, ako prežívame svet a všetky naše vzťahy. U mnohých ľudí sa toto zaujatie premetie do konfliktov a agresivity vo vzťahoch. U ďalších prechádza zas do agresivity namierenej proti sebe a sebadeštruktívneho správania.

Nejde ale len o fyzické tresty. Psychologické násilie veľmi časté v autoritatívnej výchove – slovná agresia, ponižovanie, ignorácia, záujem o deti len ak podávajú výkon a plnia naše priania, vyhrážky fyzickými trestami alebo opustením („keď neurobíš, čo poviem, tak ťa tu nechám!“, „dám ťa tomu bezdomovcovi“, “príde si ťa zobrať ujo policajt”...), zamykanie ich samých na dlhší čas do izby, aj keď plačú a chcú byť s rodičom – má podobne devastačný dopad na detský mozog.

Psychologické násilie nemení len špecifické oblasti mozgu, ale mení spôsob, akým je celý mozog poprepájaný (default mode network). Dopadá hlavne na centrá mozgu, ktoré sú zodpovedné za vývoj našej identity. Ide o vieru, že som človek s hodnotou, ktorý dokáže prebrať zodpovednosť za svoje konanie, ktorý má právo robiť chyby a zároveň sa z nich dokáže učiť, ktorý primárne verí v dobro druhých ľudí a má pocit, že svet je vo svojej podstate dobré miesto, do ktorého patrí.

Toto všetko predstavuje psychologické predispozície pre nedôverčivý prístup k svetu a spoločnosti. Ide o súčasť mozaiky nízkej všeobecnej medziľudskej dôvery, ktorú potom zachytávajú sociologické prieskumy.

Zamyslime sa nad tým, čo vo svojej podstate učia deti fyzické tresty a tvrdá autoritatívna výchova. Mnohí rodičia dúfajú, že fyzické tresty ich naučia hraniciam a dôsledkom – veciam, ktoré sú v živote kľúčové. Bohužiaľ, nie je to tak.

Fyzické tresty deťom komunikujú, že kto je väčší a schopný väčšieho násilia, je ten, kto vyhráva a presadí si svoju vôľu. Tiež im komunikujú, že ak budú schopní ostatných udupať, tak si presadia svoje. Zároveň im komunikujú, že oni sami sú slabí a na tom, čo chcú alebo prežívajú oni, nezáleží, keď niekto silnejší chce niečo iné. Skutočné dôsledky a hranice učí autoritatívna výchova veľmi slabo.

Podobne je to aj v prípade psychologického násilia. To deťom ukazuje, že svoje dosiahnu vyhrážaním, ignoráciou, manipuláciou, bezohľadnosťou a kritikou. Môžu nadobúdať poznanie, že ich hodnota spočíva v tom, ako dobre vedia naplniť nároky niekoho „silnejšieho“, prípadne koľko ľudí “porazia” oni a nie v tom, kto sú a aké charakterové vlastnosti majú.

Učí nás, že vzťahy sú nie sú miestom bezpečia, pomoci a kooperácie, ale súbojom o moc, a súťažou v tom, kto si presadí svoju vôľu. Takto sa potom pozeráme aj na život, na politiku, na celý svet.

Keď ľudia vyrastajú v tvrdej autoritatívnej výchove s fyzickými trestami, má to obrovský dopad aj na ich vzťahy a schopnosť tieto vzťahy tvoriť. Pre ľudí je veľmi dôležité, aby sme sa vedeli vo vzťahoch cítiť bezpečne a vedeli ich bezpečne aj tvoriť. V takých vzťahoch môžeme byť sami sebou, mám v nich pocit hodnoty, vieme si požiadať o svoje potreby a naše hranice sú rešpektované. Zároveň sami vieme rešpektovať hranice druhých a máme záujem naplniť ich potreby. Konflikty sú vyjadrením nesúhlasu a cestou k riešeniu problémov, nie súbojom o moc alebo umieračikom pre vzťah. Takto potom posudzujeme aj svojich politikov.

V prostredí s psychologickým násilím sa takmer nič z toho deti nenaučia. Naučia sa buď, že hodnotu a vzťah majú len, ak podávajú výkon. To vyúsťuje do úzkostnej vzťahovej väzby. Alebo sa naučia, že je lepšie na nikom nevisieť, lebo aj tak nás každý sklame a opustí. To prechádza do vyhýbavej vzťahovej väzby. Alebo sa naučia oboje a prežívajú túžbu po blízkosti, ale zároveň aj obrovský strach zo sklamania a opustenia, prepínajúc medzi vyhýbavosťou a úzkosťou. A získajú tzv. dezorganizovanú vzťahovú väzbu.

Ako s tým súvisí dôvera? Dôvera je emočný stav, kedy veríme v dobro – seba aj druhých. Ak vyrastáme v prostredí, kde je násilie – psychologické alebo fyzické, aj drobné ako občasná facka – schopnosť našich mozgov cítiť a budovať túto dôveru klesá. Zároveň nadobúdame výraznú citlivosť na ohrozenie a získavame zaujatosť, ktorá interpretuje svet v nepriateľskom svetle.

Učíme sa, že vzťahy sú miestom, kde sa bijeme o moc a kde víťazí ten najviac násilný. Strácame schopnosť dobre regulovať emócie, dobre plánovať či interpretovať komplexnosť sveta. Keď sú v mozgu veľmi aktívne centrá strachu a ohrozenia, svet vidíme čierno-bielo, na neistotu reagujeme rigidným spôsobom, nepriateľsky a naša schopnosť empatie s druhými ľuďmi mizne.

Predstavme si krajinu, kde veľká väčšina dospelých vyrástla vo viac či menej násilnom prostredí. Kde veľká väčšina ľudí zažila od svojich najbližších fyzické tresty alebo nejakú formu psychologického násilia – hlavne chlapci. Ako bude vyzerať dôvera medzi ľuďmi v takejto krajine?

Ako budú ľudia v takejto krajine reagovať na hoaxy a informácie šíriace strach? Koho budú ľudia v takejto krajine voliť? Ku komu sa budú obracať, hlavne v časoch, ktoré im pripadajú neisté?

Určite sa nedá povedať, že za krízou dôvery a spoločenskej súdržnosti na Slovensku môže iba naše kolektívne detstvo. Ale myslím, že v nej hrá výraznú rolu.

Otázka je, ako sa dajú tieto vzorce zmeniť?

Dôvera či bezpečie je stav bytia. Je to stav, kedy je „okruh ohrozenia“ v mozgu mimo pohotovosti, kedy dobre funguje HPA os, kedy dokážeme správne a dobre vyhodnocovať situácie a reagujeme skôr prosociálne než opačne, so správnou mierou ostražitosti v pozadí. V tomto prípade sme si vedomí vlastnej hodnoty bez neustáleho (často nevedomého) pocitu úzkosti ju dokazovať buď výkonom, alebo silou a dominantnosťou.

Ako sa k tomuto stavu dopracovať kolektívne? Na túto otázku nemá psychológia ľahkú odpoveď a odpovede, ktoré má, sú možno trochu prekvapivé.

Z výskumu vieme, že ľudia sa spolu cítia bezpečne pri aktivitách, kde sa nám spoločne aktivuje blúdivý nerv (nervus vagus). Keď tieto aktivity spolu robíme, naše centrá ohrozenia stíchnu a centrá bezpečia, prepojenia a empatie sa zobúdzajú. Jednou z takýchto najdôležitejších aktivít je spoločný spev. Z tohto hľadiska nám veľmi chýbajú spoločné rituály. Kmeňové spevy okolo ohňa sú minulosťou, a aj moderné náhrady, ako napr. bohoslužby a omše, kde pravidelne ľudia spoločne spievajú, dnes navštevuje podľa výskumu SAV z roku 2024 asi len 26% slovenskej populácie.

Ďalšou takouto aktivitou je spoločné tancovanie, kedy sa nám aktivujú zrkadlové neuróny, a spoločné bubnovanie a hra na perkusie. Podobný efekt má aj spoločné pochodovanie či spoločná fyzická námaha - preto sú používané na budovanie spoločnej morálky v športových kluboch či vojenských jednotkách. Navyše spoločný pochod či poklus sa často kombinuje so spevom (tzv. “marching & running cadences”), rytmickým dýchaním a repetíciou. Nie je náhodou, že naše staroveké kmeňové rituály pozostávali presne z týchto aktivít.

Ďalšou je spoločné stolovanie a zdieľanie jedla a ritualizované konzumovanie alkoholu (mierne, vo väčších množstvách prestáva mať väzbotvorný efekt, lebo alkohol je zo svojej povahy depresant), kedy sa tiež upokojujú centrá ohrozenia.

A nakoniec tu máme jednu z najjednoduchších a najsilnejších medicín – spoločný smiech. Spoločný smiech je praveký signál bezpečia, kedy sa v nás vyplavujú endorfíny a dopamín v centrách odmeny a cítime blízkosť k tým, s ktorými sa smejeme.

Je teda cestou k lepšej dôvere a spoločenskej súdržnosti na Slovensku niečo ako organizácia malých lokálnych hodov alebo festivalov v susedstvách a dedinách, kde ľudia budú spolu jesť, tancovať, spievať a pozerať stand-up comedy? Neviem, ale za vyskúšanie by to určite stálo.

• Arehart-Treichel, J. (2001, March 2). Psychological abuse may cause changes in brain. Psychiatric News, 36(5), 36. https://doi.org/10.1176/pn.36.5.0036
• Arnsten, A. F. T. (2009). Stress signalling pathways that impair prefrontal cortex structure and function. Nature Reviews Neuroscience, 10, 410–422. https://doi.org/10.1038/nrn2648
• Bittman, B. B., Berk, L. S., Felten, D. L., Westengard, J., Simonton, O. C., Pappas, J., & Ninehouser, M. (2001). Composite effects of group drumming music therapy on modulation of neuroendocrine-immune parameters in normal subjects. Alternative Therapies in Health and Medicine, 7(1), 38–47.
• Bugental, D. B., Martorell, G. A., & Barraza, V. (2003). The hormonal costs of subtle forms of infant maltreatment. Hormones and Behavior, 43(1), 237–244. https://doi.org/10.1016/S0018-506X(02)00008-9
• Cohen EE, Ejsmond-Frey R, Knight N, Dunbar RI. Rowers' high: behavioural synchrony is correlated with elevated pain thresholds. Biol Lett. 2010 Feb 23;6(1):106-8. doi: 10.1098/rsbl.2009.0670. Epub 2009 Sep 15. PMID: 19755532; PMCID: PMC2817271.
• Cuartas, J., McCoy, D. C., Rey-Guerra, C., Britto, P. R., Behrman, J. R., & Salhi, C. (2021). Corporal punishment and early childhood development in 49 low- and middle-income countries. Child Abuse & Neglect, 120, Article 105205. https://doi.org/10.1016/j.chiabu.2021.105205
• Cuartas, J., Weissman, D. G., Sheridan, M. A., Lengua, L. J., & McLaughlin, K. A. (2021). Corporal punishment and elevated neural response to threat in children. Child Development, 92(3), 821–832. https://doi.org/10.1111/cdev.13539
• Dezecache, G., & Dunbar, R. I. M. (2012). Sharing the joke: The size of natural laughter groups. Evolution and Human Behavior, 33(6), 775–779.
• Dodge, K. A. (2006). Hostile attributional biases in severely aggressive adolescents. Journal of Abnormal Psychology.
• Dunbar, R. I. M. (2017). Breaking bread: The functions of social eating. Adaptive Human Behavior and Physiology, 3(3), 198–211. https://doi.org/10.1007/s40750-017-0061-4
• Dunbar, R. I. M., Kaskatis, K., MacDonald, I., & Barra, V. (2012). Performance of music elevates pain threshold and positive affect: Implications for the evolutionary function of music. Evolutionary Psychology, 10(4), 688–702.
• Global Initiative to End All Corporal Punishment of Children. (n.d.). Corporal punishment of children in Slovakia. https://www.endcorporalpunishment.org/wp-content/uploads/country-reports/Slovakia.pdf
• Index prosperity Česka. (2025, March 23). Solidarita a důvěra ve společnosti. https://www.indexprosperity.cz/2025/solidarita-a-duvera-ve-spolecnosti-3/
• Institute for Labour and Family Research. (2017). Prevalencia násilia páchaného na deťoch: Výskum medzi žiakmi 8. a 9. ročníka základných škôl [Výskumná správa]. https://www.ceit.sk/IVPR/images/IVPR/vyskum/2017/Fico/prevalencia_nasilia_pachaneho_na_detoch_2017.pdf
• Mrvová, I. (rozhovor s M. Tiňovou). Keď lepšie pochopíme svoje detstvo, pochopíme aj stav krajiny. DEKK Institute.
• Manninen, S., Tuominen, L., Dunbar, R. I. M., Karjalainen, T., Hirvonen, J., Arponen, E., Hari, R., Jääskeläinen, I. P., Sams, M., & Nummenmaa, L. (2017). Social laughter triggers endogenous opioid release in humans. The Journal of Neuroscience, 37(25), 6125–6131. https://doi.org/10.1523/JNEUROSCI.0688-17.2017
• National Research Council, & Institute of Medicine. (1998). Violence in families: Assessing prevention and treatment programs. National Academy Press. https://www.ncbi.nlm.nih.gov/books/NBK223755/
• Pearce, E., Launay, J., & Dunbar, R. I. M. (2015). The ice-breaker effect: Singing mediates fast social bonding. Royal Society Open Science, 2(10), Article 150221. https://doi.org/10.1098/rsos.150221
• Richins, M. T., Barreto, M., Karl, A., & Lawrence, N. (2021). Incidental fear reduces empathy for an out-group's pain. Emotion, 21(3), 536–544. https://doi.org/10.1037/emo0000714
• Slovenská akadémia vied. (2024, December 18). Prieskum potvrdil mierny pokles v praktizovaní náboženstva na Slovensku. https://www.sav.sk/?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=12502
• SME/TASR. (2001, October 6). Rodičia trestajú fyzicky takmer polovicu chlapcov a približne štvrtinu dievčat. SME. https://www.sme.sk/c/123325/rodicia-trestaju-fyzicky-takmer-polovicu-chlapcov-a-priblizne-stvrtinu-dievcat.html
• Sun, B., Chi, W., Ye, W., Dai, T., & Wang, Y. (2025). The impact of incidental fear on empathy towards in-group and out-group pain. Behavioral Sciences, 15(9), Article 1186. https://doi.org/10.3390/bs15091186
• Tarr, B. (2021). Dance and social bonding: Synchrony and the endogenous opioid system [Doctoral thesis, University of Oxford]. Oxford University Research Archive. https://ora.ox.ac.uk/objects/uuid:a65086c0-2032-4542-9ba0-56510b9f9bf6
• Tarr, B., Launay, J., Cohen, E. E. A., & Dunbar, R. I. M. (2015). Synchrony and exertion during dance independently raise pain threshold and encourage social bonding. Biology Letters, 11(10), Article 20150767. https://doi.org/10.1098/rsbl.2015.0767
• Tarr, B., Launay, J., & Dunbar, R. I. M. (2016). Silent disco: Dancing in synchrony leads to elevated pain thresholds and social closeness. Evolution and Human Behavior, 37(5), 343–349. https://doi.org/10.1016/j.evolhumbehav.2016.02.003
• Valencia, N., Seeger, F. R., Seitz, K. I., Carius, L., Nkrumah, R. O., Schmitz, M., Bertsch, K., & Herpertz, S. C. (2024). Childhood maltreatment and transdiagnostic connectivity of the default-mode network: The importance of duration of exposure. Journal of Psychiatric Research, 177, 239–248. https://doi.org/10.1016/j.jpsychires.2024.07.022
• Weinstein, D., Launay, J., Pearce, E., Dunbar, R. I. M., & Stewart, L. (2016). Group music performance causes elevated pain thresholds and social bonding in small and large groups of singers. Evolution and Human Behavior, 37(2), 152–158. https://doi.org/10.1016/j.evolhumbehav.2015.10.002
• Wiltermuth, S. S., & Heath, C. (2009). Synchrony and Cooperation. Psychological Science, 20(1), 1-5., https://doi.org/10.1111/j.1467-9280.2008.02253.x
• Woolley, K. E., & Fishbach, A. (2019). Shared plates, shared minds: Consuming from a shared plate promotes cooperation. Psychological Science, 30(4), 541–552. https://doi.org/10.1177/0956797619830633