Pred niekoľkými dňami som mala náhodný rozhovor s mladou ženou z Brna. Stretli sme sa v zahraničí a rozprávali sme sa po anglicky. Najprv sme nevedeli, odkiaľ každá sme. Neskôr sa ma spýtala a ihneď, keď počula „Slovakia, Košice“, reagovala: „Prosím tě, co se to tam u vás stalo? Proč jsou ti lidi takoví strašně zmrzlí a naštvaní?“

Tereza si zjavne zažila konkrétnu nepríjemnú skúsenosť. No tento postreh bol pre mňa aj tak zaujímavý.

Na Slovensku máme krízu dôvery a máme ju aj oproti susednej Českej republike. Podľa prieskumu členských krajín EÚ je Česko v rebríčku spoločenskej dôvery a solidarity na 10. mieste. Slovensku patrí z 27 krajín 19. priečka.

Dôvodov, prečo je to u nás tak, je mnoho. Zlé skúsenosti ľudí s inštitúciami, rozsiahlou korupciou a nepotizmom sú určite dôležitým faktorom. Ako psychologička by som však do tejto témy rada prispela poznatkami cez poznanie psychológie a neurovedy, ako to už urobila pani doktorka Mária Tiňová v Rozhovore pre Slovensko s Ivou Mrvovou.

Vo svojom živote som mala šťastie veľa cestovať a žiť vo viacerých krajinách v Európe aj mimo nej. Kdekoľvek som, rada pozorujem deti a ich rodičov. Je to zaujímavá malá sonda, ktorá často nečakane odhalí dosť veľa o spoločnosti, v ktorej sa nachádzam. To, ako s nami zaobchádzali naši rodičia a prostredie, totiž v zásadnej miere tvaruje, ako sa v dospelom živote správame k sebe, k druhým, k prostrediu a ako odpovedáme na životné výzvy.

Aj keď sa situácia rokmi zlepšuje, stále je na Slovensku častá tvrdo autoritatívna výchova a postoj k deťom. Podľa výskumu žiakov 8. a 9. ročníka základných škôl z roku 2017 zažilo 70 % opýtaných detí istú formu fyzického, psychického alebo sexuálneho násilia. Väčšina z nich v rodinnom prostredí. Dát máme žalostne málo, ale z bežného života sa môžeme domnievať, že vyše 80 % ľudí zo starších generácií narodených pred rokom 1980 malo skúsenosti s fyzickými trestami. V generácii mileniálov je toto číslo odhadované na vyše 50 %.

Telesné tresty a tvrdo autoritatívna výchova sú u nás aj veľmi silno kultúrne podmienené. Veľké množstvo dospelých rozmýšľa spôsobom „veď aj mňa rodičia sem-tam prefackali, a urobilo mi to len dobre“. Bohužiaľ, to nie je pravda. Aj občasné fyzické tresty majú na náš mozog v detstve silný dopad, a tým aj na celý náš život. Obzvlášť veľký dopad to má na mužov, keďže chlapci sú trestaní fyzicky až 2 krát tak často ako dievčatá.

Výskum nám ukazuje, že aj občasné facky a dokonca aj „iba“ bitie po zadku majú na mozog detí podobný dopad ako závažné fyzické násilie. Štúdie, ktoré sa pozerali na mozog detí bitých po zadku, ukázali, že časti ich mozgu, ktoré sa venujú detekovaniu nebezpečenstva, boli podobne hyperaktívne ako u detí, ktoré boli vystavené vážnejšiemu násiliu.

Ďalšie štúdie zistili, že mozgy detí, ktoré sú vystavené fyzickému trestu, majú zmenšené a horšie sa vyvíjajúce časti zodpovedné za emočnú reguláciu. Horšie je na tom u nich aj všeobecné plánovanie, rozhodovanie a kontrola impulzov. Ako dospelí budú títo ľudia vidieť nebezpečenstvo často aj tam, kde nie je, a budú naňho prudšie reagovať.

Fyzické tresty tiež menia hormonálne fungovanie detí. Hlavne vylučovanie stresového hormónu kortizolu, ktoré sa prenáša až do dospelosti. Buď sú deti na kortizol citlivé príliš, alebo príliš málo. Tým pádom sa mení fungovanie celej HPA osi. HPA os (tzv. os hypotalamus – hypofýza – nadobličky, z anglického hypothalamic-pituitary-adrenal axis) je v našom tele mechanizmus, ktorý nám dovoľuje optimálne odpovedať na stres.

Znamená to, že v strese dokážeme správne a rýchlo zmobilizovať naše schopnosti, dobre vyhodnotiť situáciu a primerane reagovať. Keď je HPA os vychýlená z rovnováhy, nedokážeme stres dobre spracovávať – buď reagujeme príliš silno, alebo príliš málo, stres sa nás drží oveľa dlhšie a telo ho nedokáže dobre odbúravať.

Výskumy systematicky ukazujú, že ľudia, ktorí boli v detstve fyzicky trestaní, majú v dospelosti tzv. „nepriateľské zaujatie“ (hostile attribution bias). To znamená mať tendenciu interpretovať nejednoznačné situácie a skutky druhých ľudí ako úmyselne nepriateľské. Deje sa to aj v prípadoch, keď ide iba o obyčajné nedorozumenie či náhodu. To samo má obrovský dopad na to, ako prežívame svet a všetky naše vzťahy. U mnohých ľudí sa toto zaujatie premetie do konfliktov a agresivity vo vzťahoch. U ďalších prechádza zas do agresivity namierenej proti sebe a sebadeštruktívneho správania.

Nejde ale len o fyzické tresty. Psychologické násilie veľmi časté v autoritatívnej výchove – slovná agresia, ponižovanie, ignorácia, záujem o deti len ak podávajú výkon a plnia naše priania, vyhrážky fyzickými trestami alebo opustením („keď neurobíš, čo poviem, tak ťa tu nechám!“, „dám ťa tomu bezdomovcovi“, “príde si ťa zobrať ujo policajt”...), zamykanie ich samých na dlhší čas do izby, aj keď plačú a chcú byť s rodičom – má podobne devastačný dopad na detský mozog.

Psychologické násilie nemení len špecifické oblasti mozgu, ale mení spôsob, akým je celý mozog poprepájaný (default mode network). Dopadá hlavne na centrá mozgu, ktoré sú zodpovedné za vývoj našej identity. Ide o vieru, že som človek s hodnotou, ktorý dokáže prebrať zodpovednosť za svoje konanie, ktorý má právo robiť chyby a zároveň sa z nich dokáže učiť, ktorý primárne verí v dobro druhých ľudí a má pocit, že svet je vo svojej podstate dobré miesto, do ktorého patrí.

Toto všetko predstavuje psychologické predispozície pre nedôverčivý prístup k svetu a spoločnosti. Ide o súčasť mozaiky nízkej všeobecnej medziľudskej dôvery, ktorú potom zachytávajú sociologické prieskumy.

Zamyslime sa nad tým, čo vo svojej podstate učia deti fyzické tresty a tvrdá autoritatívna výchova. Mnohí rodičia dúfajú, že fyzické tresty ich naučia hraniciam a dôsledkom – veciam, ktoré sú v živote kľúčové. Bohužiaľ, nie je to tak.

Fyzické tresty deťom komunikujú, že kto je väčší a schopný väčšieho násilia, je ten, kto vyhráva a presadí si svoju vôľu. Tiež im komunikujú, že ak budú schopní ostatných udupať, tak si presadia svoje. Zároveň im komunikujú, že oni sami sú slabí a na tom, čo chcú alebo prežívajú oni, nezáleží, keď niekto silnejší chce niečo iné. Skutočné dôsledky a hranice učí autoritatívna výchova veľmi slabo.

Podobne je to aj v prípade psychologického násilia. To deťom ukazuje, že svoje dosiahnu vyhrážaním, ignoráciou, manipuláciou, bezohľadnosťou a kritikou. Môžu nadobúdať poznanie, že ich hodnota spočíva v tom, ako dobre vedia naplniť nároky niekoho „silnejšieho“, prípadne koľko ľudí “porazia” oni a nie v tom, kto sú a aké charakterové vlastnosti majú.

Učí nás, že vzťahy sú nie sú miestom bezpečia, pomoci a kooperácie, ale súbojom o moc, a súťažou v tom, kto si presadí svoju vôľu. Takto sa potom pozeráme aj na život, na politiku, na celý svet.

Keď ľudia vyrastajú v tvrdej autoritatívnej výchove s fyzickými trestami, má to obrovský dopad aj na ich vzťahy a schopnosť tieto vzťahy tvoriť. Pre ľudí je veľmi dôležité, aby sme sa vedeli vo vzťahoch cítiť bezpečne a vedeli ich bezpečne aj tvoriť. V takých vzťahoch môžeme byť sami sebou, mám v nich pocit hodnoty, vieme si požiadať o svoje potreby a naše hranice sú rešpektované. Zároveň sami vieme rešpektovať hranice druhých a máme záujem naplniť ich potreby. Konflikty sú vyjadrením nesúhlasu a cestou k riešeniu problémov, nie súbojom o moc alebo umieračikom pre vzťah. Takto potom posudzujeme aj svojich politikov.

V prostredí s psychologickým násilím sa takmer nič z toho deti nenaučia. Naučia sa buď, že hodnotu a vzťah majú len, ak podávajú výkon. To vyúsťuje do úzkostnej vzťahovej väzby. Alebo sa naučia, že je lepšie na nikom nevisieť, lebo aj tak nás každý sklame a opustí. To prechádza do vyhýbavej vzťahovej väzby. Alebo sa naučia oboje a prežívajú túžbu po blízkosti, ale zároveň aj obrovský strach zo sklamania a opustenia, prepínajúc medzi vyhýbavosťou a úzkosťou. A získajú tzv. dezorganizovanú vzťahovú väzbu.

Ako s tým súvisí dôvera? Dôvera je emočný stav, kedy veríme v dobro – seba aj druhých. Ak vyrastáme v prostredí, kde je násilie – psychologické alebo fyzické, aj drobné ako občasná facka – schopnosť našich mozgov cítiť a budovať túto dôveru klesá. Zároveň nadobúdame výraznú citlivosť na ohrozenie a získavame zaujatosť, ktorá interpretuje svet v nepriateľskom svetle.

Učíme sa, že vzťahy sú miestom, kde sa bijeme o moc a kde víťazí ten najviac násilný. Strácame schopnosť dobre regulovať emócie, dobre plánovať či interpretovať komplexnosť sveta. Keď sú v mozgu veľmi aktívne centrá strachu a ohrozenia, svet vidíme čierno-bielo, na neistotu reagujeme rigidným spôsobom, nepriateľsky a naša schopnosť empatie s druhými ľuďmi mizne.

Predstavme si krajinu, kde veľká väčšina dospelých vyrástla vo viac či menej násilnom prostredí. Kde veľká väčšina ľudí zažila od svojich najbližších fyzické tresty alebo nejakú formu psychologického násilia – hlavne chlapci. Ako bude vyzerať dôvera medzi ľuďmi v takejto krajine?

Ako budú ľudia v takejto krajine reagovať na hoaxy a informácie šíriace strach? Koho budú ľudia v takejto krajine voliť? Ku komu sa budú obracať, hlavne v časoch, ktoré im pripadajú neisté?

Určite sa nedá povedať, že za krízou dôvery a spoločenskej súdržnosti na Slovensku môže iba naše kolektívne detstvo. Ale myslím, že v nej hrá výraznú rolu.

Otázka je, ako sa dajú tieto vzorce zmeniť?

Dôvera či bezpečie je stav bytia. Je to stav, kedy je „okruh ohrozenia“ v mozgu mimo pohotovosti, kedy dobre funguje HPA os, kedy dokážeme správne a dobre vyhodnocovať situácie a reagujeme skôr prosociálne než opačne, so správnou mierou ostražitosti v pozadí. V tomto prípade sme si vedomí vlastnej hodnoty bez neustáleho (často nevedomého) pocitu úzkosti ju dokazovať buď výkonom, alebo silou a dominantnosťou.

Ako sa k tomuto stavu dopracovať kolektívne? Na túto otázku nemá psychológia ľahkú odpoveď a odpovede, ktoré má, sú možno trochu prekvapivé.

Z výskumu vieme, že ľudia sa spolu cítia bezpečne pri aktivitách, kde sa nám spoločne aktivuje blúdivý nerv (nervus vagus). Keď tieto aktivity spolu robíme, naše centrá ohrozenia stíchnu a centrá bezpečia, prepojenia a empatie sa zobúdzajú. Jednou z takýchto najdôležitejších aktivít je spoločný spev. Z tohto hľadiska nám veľmi chýbajú spoločné rituály. Kmeňové spevy okolo ohňa sú minulosťou, a aj moderné náhrady, ako napr. bohoslužby a omše, kde pravidelne ľudia spoločne spievajú, dnes navštevuje podľa výskumu SAV z roku 2024 asi len 26% slovenskej populácie.

Ďalšou takouto aktivitou je spoločné tancovanie, kedy sa nám aktivujú zrkadlové neuróny, a spoločné bubnovanie a hra na perkusie. Podobný efekt má aj spoločné pochodovanie či spoločná fyzická námaha - preto sú používané na budovanie spoločnej morálky v športových kluboch či vojenských jednotkách. Navyše spoločný pochod či poklus sa často kombinuje so spevom (tzv. “marching & running cadences”), rytmickým dýchaním a repetíciou. Nie je náhodou, že naše staroveké kmeňové rituály pozostávali presne z týchto aktivít.

Ďalšou je spoločné stolovanie a zdieľanie jedla a ritualizované konzumovanie alkoholu (mierne, vo väčších množstvách prestáva mať väzbotvorný efekt, lebo alkohol je zo svojej povahy depresant), kedy sa tiež upokojujú centrá ohrozenia.

A nakoniec tu máme jednu z najjednoduchších a najsilnejších medicín – spoločný smiech. Spoločný smiech je praveký signál bezpečia, kedy sa v nás vyplavujú endorfíny a dopamín v centrách odmeny a cítime blízkosť k tým, s ktorými sa smejeme.

Je teda cestou k lepšej dôvere a spoločenskej súdržnosti na Slovensku niečo ako organizácia malých lokálnych hodov alebo festivalov v susedstvách a dedinách, kde ľudia budú spolu jesť, tancovať, spievať a pozerať stand-up comedy? Neviem, ale za vyskúšanie by to určite stálo.

• Arehart-Treichel, J. (2001, March 2). Psychological abuse may cause changes in brain. Psychiatric News, 36(5), 36. https://doi.org/10.1176/pn.36.5.0036
• Arnsten, A. F. T. (2009). Stress signalling pathways that impair prefrontal cortex structure and function. Nature Reviews Neuroscience, 10, 410–422. https://doi.org/10.1038/nrn2648
• Bittman, B. B., Berk, L. S., Felten, D. L., Westengard, J., Simonton, O. C., Pappas, J., & Ninehouser, M. (2001). Composite effects of group drumming music therapy on modulation of neuroendocrine-immune parameters in normal subjects. Alternative Therapies in Health and Medicine, 7(1), 38–47.
• Bugental, D. B., Martorell, G. A., & Barraza, V. (2003). The hormonal costs of subtle forms of infant maltreatment. Hormones and Behavior, 43(1), 237–244. https://doi.org/10.1016/S0018-506X(02)00008-9
• Cohen EE, Ejsmond-Frey R, Knight N, Dunbar RI. Rowers' high: behavioural synchrony is correlated with elevated pain thresholds. Biol Lett. 2010 Feb 23;6(1):106-8. doi: 10.1098/rsbl.2009.0670. Epub 2009 Sep 15. PMID: 19755532; PMCID: PMC2817271.
• Cuartas, J., McCoy, D. C., Rey-Guerra, C., Britto, P. R., Behrman, J. R., & Salhi, C. (2021). Corporal punishment and early childhood development in 49 low- and middle-income countries. Child Abuse & Neglect, 120, Article 105205. https://doi.org/10.1016/j.chiabu.2021.105205
• Cuartas, J., Weissman, D. G., Sheridan, M. A., Lengua, L. J., & McLaughlin, K. A. (2021). Corporal punishment and elevated neural response to threat in children. Child Development, 92(3), 821–832. https://doi.org/10.1111/cdev.13539
• Dezecache, G., & Dunbar, R. I. M. (2012). Sharing the joke: The size of natural laughter groups. Evolution and Human Behavior, 33(6), 775–779.
• Dodge, K. A. (2006). Hostile attributional biases in severely aggressive adolescents. Journal of Abnormal Psychology.
• Dunbar, R. I. M. (2017). Breaking bread: The functions of social eating. Adaptive Human Behavior and Physiology, 3(3), 198–211. https://doi.org/10.1007/s40750-017-0061-4
• Dunbar, R. I. M., Kaskatis, K., MacDonald, I., & Barra, V. (2012). Performance of music elevates pain threshold and positive affect: Implications for the evolutionary function of music. Evolutionary Psychology, 10(4), 688–702.
• Global Initiative to End All Corporal Punishment of Children. (n.d.). Corporal punishment of children in Slovakia. https://www.endcorporalpunishment.org/wp-content/uploads/country-reports/Slovakia.pdf
• Index prosperity Česka. (2025, March 23). Solidarita a důvěra ve společnosti. https://www.indexprosperity.cz/2025/solidarita-a-duvera-ve-spolecnosti-3/
• Institute for Labour and Family Research. (2017). Prevalencia násilia páchaného na deťoch: Výskum medzi žiakmi 8. a 9. ročníka základných škôl [Výskumná správa]. https://www.ceit.sk/IVPR/images/IVPR/vyskum/2017/Fico/prevalencia_nasilia_pachaneho_na_detoch_2017.pdf
• Mrvová, I. (rozhovor s M. Tiňovou). Keď lepšie pochopíme svoje detstvo, pochopíme aj stav krajiny. DEKK Institute.
• Manninen, S., Tuominen, L., Dunbar, R. I. M., Karjalainen, T., Hirvonen, J., Arponen, E., Hari, R., Jääskeläinen, I. P., Sams, M., & Nummenmaa, L. (2017). Social laughter triggers endogenous opioid release in humans. The Journal of Neuroscience, 37(25), 6125–6131. https://doi.org/10.1523/JNEUROSCI.0688-17.2017
• National Research Council, & Institute of Medicine. (1998). Violence in families: Assessing prevention and treatment programs. National Academy Press. https://www.ncbi.nlm.nih.gov/books/NBK223755/
• Pearce, E., Launay, J., & Dunbar, R. I. M. (2015). The ice-breaker effect: Singing mediates fast social bonding. Royal Society Open Science, 2(10), Article 150221. https://doi.org/10.1098/rsos.150221
• Richins, M. T., Barreto, M., Karl, A., & Lawrence, N. (2021). Incidental fear reduces empathy for an out-group's pain. Emotion, 21(3), 536–544. https://doi.org/10.1037/emo0000714
• Slovenská akadémia vied. (2024, December 18). Prieskum potvrdil mierny pokles v praktizovaní náboženstva na Slovensku. https://www.sav.sk/?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=12502
• SME/TASR. (2001, October 6). Rodičia trestajú fyzicky takmer polovicu chlapcov a približne štvrtinu dievčat. SME. https://www.sme.sk/c/123325/rodicia-trestaju-fyzicky-takmer-polovicu-chlapcov-a-priblizne-stvrtinu-dievcat.html
• Sun, B., Chi, W., Ye, W., Dai, T., & Wang, Y. (2025). The impact of incidental fear on empathy towards in-group and out-group pain. Behavioral Sciences, 15(9), Article 1186. https://doi.org/10.3390/bs15091186
• Tarr, B. (2021). Dance and social bonding: Synchrony and the endogenous opioid system [Doctoral thesis, University of Oxford]. Oxford University Research Archive. https://ora.ox.ac.uk/objects/uuid:a65086c0-2032-4542-9ba0-56510b9f9bf6
• Tarr, B., Launay, J., Cohen, E. E. A., & Dunbar, R. I. M. (2015). Synchrony and exertion during dance independently raise pain threshold and encourage social bonding. Biology Letters, 11(10), Article 20150767. https://doi.org/10.1098/rsbl.2015.0767
• Tarr, B., Launay, J., & Dunbar, R. I. M. (2016). Silent disco: Dancing in synchrony leads to elevated pain thresholds and social closeness. Evolution and Human Behavior, 37(5), 343–349. https://doi.org/10.1016/j.evolhumbehav.2016.02.003
• Valencia, N., Seeger, F. R., Seitz, K. I., Carius, L., Nkrumah, R. O., Schmitz, M., Bertsch, K., & Herpertz, S. C. (2024). Childhood maltreatment and transdiagnostic connectivity of the default-mode network: The importance of duration of exposure. Journal of Psychiatric Research, 177, 239–248. https://doi.org/10.1016/j.jpsychires.2024.07.022
• Weinstein, D., Launay, J., Pearce, E., Dunbar, R. I. M., & Stewart, L. (2016). Group music performance causes elevated pain thresholds and social bonding in small and large groups of singers. Evolution and Human Behavior, 37(2), 152–158. https://doi.org/10.1016/j.evolhumbehav.2015.10.002
• Wiltermuth, S. S., & Heath, C. (2009). Synchrony and Cooperation. Psychological Science, 20(1), 1-5., https://doi.org/10.1111/j.1467-9280.2008.02253.x
• Woolley, K. E., & Fishbach, A. (2019). Shared plates, shared minds: Consuming from a shared plate promotes cooperation. Psychological Science, 30(4), 541–552. https://doi.org/10.1177/0956797619830633

Posledné mesiace som sa venoval svojmu bežnému pracovnému dňu. To väčšinou znamená dizajnovanie prieskumov, interpretáciu dát, vystupovanie ako znalec na súde v prípadoch náboženského extrémizmu alebo čítanie kníh. A niekde tu som celkom náhodou narazil na príspevok Elizabeth Resnick na Instagrame, v ktorom sa spomínal blog o Dorrit Dekk na webe univerzity v Brightone.

Dorrit Dekk bola umelkyňa narodená v Československu. Stala sa veľkou inšpiráciou zakladajúceho príbehu nášho inštitútu.

DEKK Inštitút dnes tvoria spoločenskí vedci, špecialisti z rôznych oblastí, študenti a humanitárni pracovníci.

Jeho zakladajúci členovia sa stretli v roku 2015 počas humanitárnej práce v Iraku a Sýrii. Pracovali sme v utečeneckých táboroch, poskytovali primárnu zdravotnú starostlivosť a pomáhali bývalým jazídskym sexuálnym otrokyniam. Tie boli zachránené z rúk ISIS, teroristickej skupiny budujúcej samostatný proto-štát, ktorá v tom čase región pustošila. Táto skúsenosť nás naučila, že mier a dobré vzťahy v spoločnosti nie sú samozrejmosťou, ale vyžadujú si úsilie, poznanie a akumuláciu spoločnej dobrej vôle.

Po niekoľkých rokoch, keď sme sa vrátili domov na Slovensko, sme zrazu pocítili nepríjemný pocit. Začali sme si všímať vzorce spoločenského rozkladu – eróziu komunít, nízku medziľudskú dôveru, rastúci tribalizmus a budovanie ideologických zákopov. Toto všetko sme predtým poznali z Blízkoho východu a považovali to za miestne špecifikum. Mýlili sme sa – môže sa to stať každej spoločnosti. V stredovýchodnej Európe by sme mali mať lepšiu pamäť.

Slovensko, má spolu s Maďarskom svoj vlastný „klub krízy identity" – patríme medzi najpolarizovanejšie krajiny v Európe. Británia nie je zrovna „Veľká" v zmysle súdržnosti, no má ešte ďaleko k tomu, aby dosiahla naše úrovne polarizácie, a to napriek značným komplikáciám s migráciou a koloniálnej minulosti.

Asi ste si všimli, že pôsobíme v úplne inom odbore ako Dorrit Dekk, no veríme, že máme silné spojenie v životných postojoch. Práve preto sme pri zakladaní inštitútu v roku 2020 prevzali jej meno.

Dorrit Dekk pochádza z Brna, kde som strávil 5 rokov štúdiom sociálnej súdržnosti a polovojenských skupín (before it was cool). Brno je napokon len hodinu cesty od sídla DEKK Inštitútu, 

Mladá Dorrit – v tom čase ešte Dorota - bola obyčajná osoba schopná neobyčajnej odvahy v hrozivej situácii. Málokto vie, že počas vojny zachytávala nemecké kódované správy, ktoré ručne prepisovala a posielala ďalej. Svojou prácou tak nepriamo prispela k prelomeniu šifrovacieho stroja Enigma používaného na ochranu nacistickej vojenskej komunikácie. Bola to obrovská výzva svojej doby a jej prelomenie zachránilo nespočetné množstvo životov a podľa niektorých historikov skrátilo druhú svetovú vojnu o dva roky.

Na Slovensku, ale aj v Európe všeobecne, je našou súčasnou „Enigmou" rozpad spoločenskej súdržnosti. Ak „nedešifrujeme", ako zastaviť túto eróziu, vyplýtvame ohromné množstvo ľudskej energie a stratíme nespočetné množstvo životov. Keď sme hľadali meno, pozreli sme sa, či nenájdeme Čechoslováka alebo Čechoslováčku, ktorí prispeli k prelomeniu Enigmy. A v zozname žien, ktoré pracovali pre Bletchley Park sme našli Dorrit Dekk.

Dekk ovládala niekoľko jazykov a plynulo hovorila nemecky. Z nacistami okupovaných Čiech utiekla spolu so svojou matkou. Dostala sa do Londýna, kde sa prihlásila ako dobrovoľníčka do boja proti Tretej ríši. Pridelili ju do oddelenia rádiových signálov Ženskej kráľovskej námornej služby (WRNS), kde slúžila v tzv. Y-Service – sieti odpočúvacích staníc poverených monitorovaním komunikácie nacistov a ich spojencov. Jej pozícia „načúvačky“ si vyžadovala precíznosť a zameranie na detail: prepisovala zašifrované nemecké námorné správy, často prenášané Morseovým kódom v krátkych a rýchlych vysielaniach, ktoré boli následne odosielané do Bletchley Parku na dešifrovanie. Jej prepisy prispievali k odhaľovaniu trás, ktoré používali hliadkujúce nemecké ponorky (U-boot) a umožňovali zásobovacím konvojom, od ktorých záviselo prežitie Británie, zmeniť kurz a vyhnúť sa útokom. Bola tak v popredí spojeneckého úsilia čeliť hrozbe U-bootov v Atlantiku.

Prínos Dorrit Dekk je príkladom často nepovšimnutej úlohy žien vo vojnovom úsilí. Z 8 000 príslušníčok WRNS pridelených k podpore kryptografického úsilia boli mnohé, podobne ako Dekk, mnohojazyčnými utečenkyňami. Ich schopnosti sa ukázali ako nenahraditeľné. Jej práca zostala utajená až do 70. rokov 20. storočia – čo bol bežný osud personálu Bletchley Parku viazaného zákonom o štátnom tajomstve.

Dorrit ale nebola vždy Dekk. Narodená ako Dorothea Karoline Fuhrmann v roku 1917 čelila výzvam svojej doby a dokázala si zachovať normálny život a prácu, pričom sa stala grafickou dizajnérkou. Niektoré z jej legendárnych plagátov zostali prekvapivo aktuálne a počas pandémie COVID-19 boli dokonca oprášené. Som si istý, že Briti poznajú slogan „Coughs and Sneezes Spread Diseases“, ktorý Dekk využila na sérii plagátov zadaných Ministerstvom zdravotníctva s odporúčaním ľuďom „zachytávajte baktérie vo vreckovke". Tento slogan si dokonca našiel cestu do medicínskych vedeckých prác.

V DEKK Inštitúte sa stotožňujeme s jej príbehom a osobnou odolnosťou. Sme radi, že sa dozvedáme o prebiehajúcom výskume z jej archívu na univerzite v Brightone. Bola to mimoriadna žena, ktorá zanechala svoju stopu nielen vo svete úžitkového umenia a svetovej vojny, ale – ak si môžeme skromne dovoliť zarátať aj náš tím medzi ňou inšpirovaných – aj vo vedeckom a humanitárnom svete.

Plňte si svoju povinnosť, keď je to potrebné, a nasledujte svoju vášeň, kedykoľvek je to možné. Dekk bola vzácnou kombináciou odvahy a disciplíny na jednej strane a kreativity, zvedavosti a originality na strane druhej. Nepriazeň osudu a životné skúšky z nej vyformovala jedinečnú, novú osobu. Myslím si, že práve preto si neskôr zvolila nové meno. Nebol to len rozmar či marketingové rozhodnutie, bol to rituál prechodu, ktorý integroval utečenkyňu a vojačku Dorotu s umelkyňou a dizajnérkou Dorrit. Nech jej príbeh inšpiruje ešte viac ľudí, aby sa stali lepšími verziami samých seba, a zanechali svet o niečo lepší, bezpečnejší a farebnejší, ako ho našli.

Ďakujeme za Tvoje meno, Dorrit. Budeme sa snažiť si ho zaslúžiť.

Najnovšie dáta ukazujú, že viac ako 40 percent ľudí na Slovensku má pocit, že ich systém prehliada alebo im priamo škodí. Vyplýva to zo štúdie DEKK Inštitútu. Výskumníci zároveň vysvetľujú, že takýchto ľudí môže byť v skutočnosti ešte viac.

DEKK Inštitút definuje antisystém ako subjektívne presvedčenie, že systému, v ktorom človek žije, nezáleží na jeho blahu alebo mu dokonca zámerne škodí.

Pod „systémom“ si väčšina predstaví politikov, úrady, médiá či cirkvi – teda takzvaný establišment. Antisystémový postoj však siaha hlbšie. Nie je len odmietnutím lídrov a inštitúcií, ale aj nesúhlasom s dnešným ekonomickým modelom kapitalizmu, politickým systémom liberálnej demokracie a životným štýlom individualizmu.

Najnovšia štúdia DEKK Inštitútu informuje, že antisystémový sentiment na Slovensku pociťuje 40,2 % ľudí.

“Značná časť našej populácie dlhodobo neverí vláde a to bez ohľadu na to, ktoré strany sú jej súčasťou. Zároveň nedôveruje ani štátu. Naše dáta však ukazujú, že veľká časť populácie prestáva veriť aj tomu, že by sa s výmenou vlády či konkrétnymi reformami mohlo niečo zmeniť k lepšiemu. Táto nedôvera tak ide hlbšie,“ zdôrazňuje výskumník DEKK Inštitútu Hugo Gloss.

Keď porovnáme dáta s minulými rokmi, na prvý pohľad sa zdá, že antisystémové myslenie na Slovensku klesá. V minulom období DEKK nameral 53 %. Výskumníci však vysvetľujú, že za aktuálnym nižším číslom nemusí byť vyššia spokojnosť obyvateľstva, ale paradoxne, to môže byť spôsobené zvýšenou polarizáciou.

„Údaje sa zberajú prostredníctvom osobných rozhovorov. Pri osobnom zbere ľudia s antisystémovým nastavením častejšie odmietajú komunikovať s neznámym anketárom. Tým vypadávajú zo vzorky. Výsledný pokles tak neodráža zmenu názorov, ale fakt, že sa títo ľudia vo výskumoch strácajú,“ vysvetľuje výskumník Hugo Gloss.
„Overili sme si to aj ďalším kontrolným výskumom vo februári 2026. Ten ukázal, že s tvrdením, že systém je nastavený proti nim, stále súhlasí viac ako 52 % ľudí. To by znamenalo, že antisystémový sentiment na Slovensku neklesá. Spoľahlivo to však budeme vedieť odmerať až nasledujúce roky,“ dopĺňa.

DEKK Inštitút upozorňuje, že antisystémové myslenie nie je priamo zlé. Predstavuje však významný spoločenský problém. Je to reakcia na zlú skúsenosť. Spája v sebe reálne životné podmienky človeka, stratu dôvery v inštitúcie a najmä osobný pocit, že systém voči nemu nehrá fér.

DEKK Inštitút informuje, že medzi príčinami môžeme hľadať najmä ekonomické, spoločenské a psychologické dôvody.

„Antisystém signalizuje reálne problémy, ktoré štát nerieši a systém prehliada. Bráni krajine napredovať, pretože jej členovia sa nevedia zhodnúť na „systéme“, ktorý považujú za správny. Dochádza tak k určitej forme spoločenskej paralýzy,“ dopĺňa analytička DEKK Inštitútu Veronika Cigáneková.

Medzi postojmi ľudí v “antisystéme” a “systéme” je možno vidieť rozdiely. Kým 60,4 % ľudí zaradených v “systéme” verí, že najlepšou cestou na zlepšenie sú postupné reformy, pri “antisystéme” to je len 47,6 %.

Rozdiely v postojoch môžeme vidieť tiež pri názore na tvrdenie, že “Naša krajina je rozdelená na skorumpované elity a obyčajných občanov”. Súhlas vyjadrilo až 84,8 % ľudí v “antisystéme” a 68,6 % respondentov, ktorí netrvrdia, že systém je nastavený proti nim.

„To, potvrdzuje, že antisystémoví ľudia vnímajú spoločnosť ako boj, v ktorom tí "hore" profitujú na úkor tých "dole". Za týmto číslom je cítiť frustráciu ľudí, ktorí majú pocit, že hrajú hru s pravidlami nastavenými v prospech niekoho iného,” vysvetľuje analytička Veronika Cigáneková.

Zároveň dodáva, že dáta ukázali aj pozitívnejšie veci, o ktoré by sa dalo oprieť pri snahe o budovaní pozitívnych zmien. Až 79 % ľudí s antisystémovým postojom prechováva hrdosť na to, že sú zo Slovenska.

„Výsledky tiež ukázali, že až 80,2 % antisystémových respondentov považuje demokratický politický systém za pomerne alebo veľmi dobrý. A to je dobrý impulz,“ interpretuje Veronika Cigáneková.

O DEKK Inštitúte:
DEKK Inštitút je nezávislá nezisková výskumná organizácia založená v roku 2020. Jej misiou je prostredníctvom exaktných dát o hodnotách, frustráciách a postojoch slovenskej verejnosti identifikovať faktory, ktoré držia spoločnosť pohromade (sociálna kohézia), diagnostikovať príčiny jej rozpadu a spolupracovať na systémových riešeniach pre jej regeneráciu. Od roku 2022 inštitút opätovne zapojil Slovensko do prestížneho medzinárodného projektu World Values Survey.

Slovensko patrí k európskym epicentrám spoločenskej polarizácie, ktorú uznávaný Global Risks Report označil za piatu najväčšiu globálnu hrozbu. Podľa medzinárodného projektu V-Dem sme dokonca druhou najpolarizovanejšou krajinou v Európe – hneď za Maďarskom a tesne pred Španielskom. Na tento alarmujúci trend reaguje výskumný DEKK Inštitút vydaním svojej najnovšej štúdie POLARIZÁCIA A ANTISYSTÉM 2026. Výskumníci v nej analyzujú hlavné príčiny rastúceho napätia a prinášajú exaktné dáta o tom, do akej miery je naša spoločnosť reálne rozdelená na nezmieriteľné názorové tábory.

Polarizácia je stav, keď sa spoločnosť rozdelí na nezmieriteľné názorové tábory. Vytrácajú sa racionálne argumenty a nastupujú emócie. Diskusia sa mení na boj dvoch či viacerých strán, kde vzniká mentalita „my verzus oni“ – ten, kto má iný názor, už nie je partner v debate, ale nepriateľ.

„Dlhodobo extrémne polarizované spoločnosti vo svete nám dokazujú, že polarizácia môže eskalovať do fyzického násilia či vojnového konfliktu. Príkladom je situácia v Iraku či Sýrii. Nepokoje v Severnom Írsku nám zároveň ukazujú, že nezvládnutá polarizácia môže prejsť do násilných konfliktov aj vo vyspelých a bohatých krajinách. Na Slovensku sme násilie spojené s polarizáciou zažili tiež - mediálne najznámejší príklad je atentát na premiéra z mája 2024,“ vysvetľuje hlavný výskumník a riaditeľ DEKK Inštitútu Pavol Kosnáč.

Nová štúdia pritom informuje, že polarizácia na Slovensku prináša reálne dôsledky. Dáta ukazujú, napríklad, vplyv na naše vzťahy.

„V prieskume sme sa pýtali na to, či respondenti obmedzili alebo prerušili kvôli rozdielnym názorom kontakt s niekým, s kým predtým trávili čas. Viac ako dve tretiny (66,7 %) nikdy z týchto dôvodov kontakt neprerušili, čo je približne o 5 % menej ako minulý rok. Navyše vzrástol podiel ľudí, čo prerušili vzťah s priateľmi či dokonca s rodičmi. Konflikty o hodnotové a politické témy prenikajú do osobných vzťahov o niečo častejšie ako minulý rok,“ zdôrazňuje analytička DEKK Inštitútu Veronika Cigáneková.

Výskumníci zapracovali do štúdie tiež príčiny polarizácie v našej spoločnosti. Tento zoznam (nejedná sa o poradie dôležitosti) zostavili na základe vlastného výskumu a tiež odbornej literatúry z oblasti spoločenskej súdržnosti, polarizácie a kolektívnej identity.

Celý zoznam s vysvetlivkami si môžete pozrieť v štúdii Polarizácia a Antisystém 2026 (strana číslo 13).

Medzi príčinami je napríklad využívanie polarizácie ako mocenskej techniky. „Príkladom je uzavretie obrannej dohody s USA, kedy časť dobovej opozície využívala extrémne polarizujúci jazyk, ako „okupácia“, „vlastizrada“ či „bábková republika“, no keď sa kritici dostali neskôr k moci, dohodu nezrušili a obranný vzťah s USA sa dokonca prehlbuje,“ popisuje Pavol Kosnáč.

DEKK zároveň vysvetľuje, že polarizujúci lídri apelujú na naše základné evolučné inštinkty. Používajú viac čierno-bielej rétoriky a ich posolstvá sa zdajú byť preto jasnejšie.

Medzi ďalšie silné príčiny uviedli výskumníci tiež ekonomickú nerovnosť, zlyhania Slovenska pri zvládaní minulých kríz či napríklad roztrieštenú geopolitickú identitu alebo absenciu spájajúceho slovenského príbehu.

Zistenia štúdie naznačujú, že rozdelenie spoločnosti sa na Slovensku stalo akýmsi novým normálom, na ktorý však naša krajina výrazne dopláca. Okrem poškodzovania našich vzťahoch uvádza DEKK Inštitút následky ako odliv mozgov do zahraničia, horšie duševné zdravie obyvateľstva, nižšia schopnosť spolupráce, legislatívna paralýza či podkopávanie dôvery v demokratické procesy a inštitúcie.

Pre zachovanie stability štátu a regeneráciu spoločenskej solidarity je preto nevyhnutné, aby mienkotvorní aktéri a politické elity uprednostnili kultúru skutočného dialógu a hľadanie konsenzu. Prvým predpokladom na hľadanie funkčných systémových riešení je to, čo robí aj táto štúdia: objektívne a na základe dát pomenovať realitu presne takú, aká je.

„Na Slovensku pozorujeme rozpad súdržnosti a na riešenie tohto problému a návrh možných riešení potrebujeme práve dáta týkajúce sa našich hodnôt a identity. Len na základe takýchto dát je možné pochopiť aktuálnu situáciu a rozumieť dlhodobým trendom. Vďaka týmto informáciám vieme identifikovať oblasti, ktoré si vyžadujú zvýšenú pozornosť – zo strany občanov aj zo strany štátu,“ dodáva na záver Veronika Cigáneková.

Výskumníci sa preto zaviazali, že budú dôležité spoločenské dáta zbierať a analyzovať pravidelne. Štúdia Polarizácia a Antisystém vychádza preto každý rok.

Približne tri štvrtiny Slovákov sú voči ostatným ľuďom ostražití. Len štvrtina si myslí, že sa ostatným dá dôverovať. Vysoká miera nedôvery v spoločnosti môže viesť k nárastu korupčného správania, vyvolávať nadmernú ostražitosť, komplikovať procesy, prispievať k polarizácii alebo posilňovať túžbu po silnom autoritatívnom vodcovi. 

Pre stabilné fungovanie demokratickej spoločnosti je preto kľúčové vyriešiť problém dlhodobej nedôvery. Na Slovensku dôveruje ostatným len 21 % až takmer 26 % občanov od 90. rokov minulého storočia, čo ukazuje dlhodobé problémy s nízkou úrovňou dôvery.

Zvýšenie dôvery v spoločnosti v podstate znamená zlepšenie sociálnej súdržnosti, čo možno dosiahnuť viacerými spôsobmi. Jedno z možných riešní, o ktorom sa v odbornej literatúre hovorí je aktívna účasť v skupine alebo organizácii mimo pracovného alebo rodinného prostredia. 

Pre 38.41 % Slovákov sú sociálne väzby na jednom z prvých troch miest z desiatich v celkovej spokojnosti v ich živote (WVS, 8. vlna). Sociálne väzby zahŕňajú komunitu, vzťahy, osamelosť, ale aj priateľov a rodinu. Keďže ide o širokú kategóriu, je ťažké určiť, či je tento percentuálny podiel ovplyvnený skôr dôležitosťou rodiny a priateľov, ako príslušnosťou ku komunite. Napriek tomu môžeme konštatovať, že sociálne väzby sa zdajú byť pre významnú časť slovenskej spoločnosti dôležité.

Tento blog narába s dátami Svetového prieskumu hodnôt (WVS) pre Slovensko. Ich zber pre DEKK inštitút, ktorý je oficiálnym partnerom WVS, realizovala agentúra FOCUS.

Príslušnosť k skupine môže mať pozitívny aj negatívny vplyv na dôveru a polarizáciu. Je dôležité nespadnúť do dvoch pascí. Tou prvou je uprednostňovanie vlastnej skupiny, teda mentality „sme lepší ako oni“, kedy vnímame každého mimo našej skupiny ako menej cenného. Druhou pascou je vnímanie vonkajšej skupiny ako homogénnej, teda, že „všetci sú rovnakí“, kedy vnímame ľudí na základe skupiny, do ktorej patria, namiesto toho, aby sme ich brali ako jednotlivcov, ktorí sú súčasťou nejakej skupiny.

Účasť v skupinách mimo svojej rodiny, priateľov a pracovného či školského prostredia umožňuje ľuďom vystúpiť zo svojej bezprostrednej bubliny a privádza  ich do kontaktu s ľuďmi, s ktorými by sa inak nestretli. Vďaka kontaktu s ľuďmi z rôznych častí spoločnosti, naprieč generáciami, sociálnymi triedami, úrovňami vzdelania, povolaniami, politickými názormi a svetonázormi sa môžeme zoznámiť s rôznymi spôsobmi života a pohľadmi na svet. Napríklad, ak má človek už vopred vytvorenú stereotypnú predstavu o starších ľuďoch, už samotný kontakt s nimi môže mať nápravný účinok a ukázať, že žiadna skupina nie je tak jednotvárna, ako tvrdia stereotypy. Naopak, všetci sme individuálne osobnosti so svojimi vlastnými presvedčeniami, sympatiami a antipatiami. Teoreticky by preto takáto interakcia mala znižovať polarizáciu.

Podľa Putnama (1995) je však dôležité rozlišovať medzi premosťujúcimi z angl, „bridging“ a spájajúcimi z angl. „bonding“ skupinami, keďže jedny by mali prispievať k sociálnej súdržnosti a zmierňovaniu polarizácie, zatiaľ čo druhý typ skupiny môže tento problém ešte viac prehĺbiť. (Pojmy pochádzajú z Putnamovej klasifikácie bonding a bridging sociálneho kapitálu, pričom sociálny kapitál je definovaný ako „siete a s nimi spojené normy reciprocity“.)

Pojem bonding opisuje vzťahy vnútri skupiny alebo komunity. Na druhú stranu bridging pomenúva vzťahy medzi skupinami a komunitami, napr. naprieč triedami, náboženskými vierovyznaniami alebo socioekonomickým zázemím. Bonding skupiny vznikajú v rámci komunít alebo už existujúcich skupín a nepomáhajú pri depolarizácii, keďže členovia týchto skupín pri interakcii s inými členmi nevystupujú zo svojej bubliny. Môžu teda posilniť existujúce rozdiely v spoločnosti. Bridging skupiny naopak vytvárajú priestor, kde sa môžu spájať ľudia z rôznych komunít/skupín, čo prispieva k sociálnej súdržnosti.

To však neznamená, že bonding skupiny sú pre spoločnosť škodlivé. Sú veľmi podstatné, pretože poskytujú pocit príslušnosti, uznania a legitímnosti. Byť súčasťou skupiny samo o sebe nevyvoláva nepriateľský postoj voči ľuďom mimo skupiny. Takýto postoj skôr vzniká v dôsledku polarizácie a nízkej medziľudskej dôvery. Skupiny zvyčajne nie sú striktne bonding alebo bridging. Väčšinu skupín možno charakterizovať ako kombináciu oboch. 

Aby členstvo v skupine malo pozitívny vplyv na sociálnu súdržnosť a dôveru v spoločnosti, je dôležité aby bolo aktívne. To znamená, že ide o tých členov, ktorí sa aktívne zúčastňujú na podujatiach a stretávajú sa s ostatnými členmi skupiny. Pasívne alebo neaktívne členstvo môže znamenať len platbu členského príspevku, odber newslettra a zriedkavé stretnutia s ostatnými členmi skupiny. Členstvo musí byť taktiež dobrovoľné.

Na Slovensku takmer polovica obyvateľstva (46,52 %) nie je členom žiadnej skupiny. Neexistuje však žiadny optimálny počet členstva v skupinách, ktorý by viedol k súdržnejšej a menej polarizovanej spoločnosti. Ako už bolo spomenuté vyššie, dôležitá je skôr kvalita účasti v špecifických skupinách, teda aktívne členstvo v bridging skupinách, ktoré spájajú ľudí naprieč socio-ekonomickým rozdielom.

Približne tretina Slovákov sú aktívnymi členmi aspoň jednej skupiny (27,41 %) a celkovo 8,53 % sú aktívnymi členmi viac ako jednej skupiny (WVS, 8. vlna). Údaje WVS pre Slovensko nám však neumožňujú určiť, či členstvo v skupine priamo zvyšuje dôveru, keďže príslušné kategórie obsahujú príliš malý počet údajov na to, aby bolo možné vyvodiť akékoľvek spoľahlivé závery. Existujú však štúdie, ktoré ukazujú súvislosť medzi členstvom v skupine a zvýšenou sociálnou súdržnosťou. Podľa štúdie zameriavajúcej sa na konkrétne skupiny vo Flámsku (v Belgicku), záujmové skupiny, umelecké skupiny, humanitárne organizácie a športové organizácie majú vo svojich radoch heterogénnejších (rozmanitejších) ľudí. To znamená, že by sa dali identifikovať ako bridging. V konkrétnych skupinách, ktoré štúdia skúmala, majú členovia príležitosť nadviazať kontakt s ľuďmi s odlišným pôvodom. Štúdia tvrdí, že existuje súvislosť medzi členstvom v bridging skupinách a občianskymi postojmi. Putnam taktiež zdôrazňuje, že práve tieto typy skupín sú kľúčové. 

Dobrovoľné aktívne členstvo v skupinách, najmä v záujmových skupinách (umenie, šport...) a humanitárnych skupinách umožňuje ľuďom sa najprv navzájom spoznať, a až potom sa zoznámiť s politickými názormi toho druhého. Podľa slovenskej sociologičky Zuzany Fialovej môže byť prospešné, keď ľudia spolupracujú na spoločnom projekte alebo cieli. To im umožňuje vybudovať medziľudskú dôveru. Až po vybudovaní tejto dôvery sa môžu zapojiť do diskusií o kontroverzných témach, pričom druhú osobu budú naďalej vnímať v prvom rade ako človeka a nie ako jeho/jej nálepku. 

Na základe údajov zo 7. vlny WVS v rôznych krajinách môžeme vidieť zvýšenú dôveru pri aktívnom členstve v týchto skupinách v porovnaní s celkovou medziľudskou dôverou v spoločnosti. Tieto výsledky však treba brať s rezervou, keďže zahŕňajú 66 krajín a kvôli zvolenej deskriptívnej metóde nemožno hovoriť o kauzálnom vplyve členstva v skupine na zvýšenie dôvery. Napriek tomu môžeme pozorovať určitý vzorec. 

Podľa najnovších World Values Survey dát (WVS, 7. vlna) dosahovala celosvetová medziľudská dôvera 24 %. Ostražitosť vyjadrilo 75 % respondentov (WVS, 7. vlna). Aktívni členovia humanitárnych organizácií, športových a predovšetkým umeleckých skupín vykazujú vyšší podiel medziľudskej dôvery v porovnaní s celkovou medziľudskou dôverou, ako je znázornené na grafe.

Z grafu vyplýva, že vo všetkých troch skúmaných skupinách aktívni členovia vykazujú trvalo vyššiu mieru dôvery než je priemer v bežnej populácii. Členovia humanitárnych a charitatívnych organizácií vykazujú mieru dôvery 28,24 %, členovia športových alebo rekreačných organizácií 29,44 % a členovia umeleckých, hudobných alebo vzdelávacích organizácií 29,94 %. Každá z nich predstavuje významný nárast od všeobecnej dôvery v spoločnosti. Hoci vo všetkých kategóriách prevláda opatrnosť, tento trend naznačuje, že aktívne členstvo v skupine súvisí s miernou, ale konzistentne vyššou dôverou.

Podpora aktívneho členstva v bridging skupinách, najmä v oblasti umenia, športu alebo humanitárnej činnosti, je viacerými autormi považovaná za jeden zo spôsobov, ako zvýšiť dôveru v spoločnosti. Analýza WVS dát to z časti potvrdzuje, no opäť vzhľadom na opisný charakter treba byť opatrný pri vyvodzovaní kauzalnych tvrdení. Napriek tomu sa zdá, že takéto skupiny môžu poskytovať základ pre lepšie pochopenie druhých ľudí tým, že dávajú priestor najprv nadviazať vzťah. Toto vzájomné spoznávanie sa sa považuje za kľúčový bod.

Čím je skupina väčšia, tým je menej pravdepodobné a až nemožné nadviazať vzťah s ostatnými členmi skupiny. Ak podporíme aktívne členstvo v skupinách, existuje bod, v ktorom príliš veľa členov znemožňuje skutočnú interakciu v skupine? Môžeme povedať, že Slovensko je vlastne len jednou veľmi veľkou bridging skupinou, tak ako akákoľvek iná krajina. Čo tu ľudí spája? Prečo sa ľudia rozhodli stať a zostať členmi tejto skupiny? Zvyšuje aktívna participácia dôveru aj v tejto skupine? 

Estónsko je príkladom krajiny, ktorá zo sociálnej súdržnosti urobila zámernú strategickú prioritu, a to najmä prostredníctvom inklúzie, vzdelávania, odstraňovania jazykových bariér a definovania toho, čo znamená byť Estóncom. Ak chceme zblížiť ľudí, ktorí sú súčasťou oveľa väčších skupín, vieme tak spraviť práve cez spoločné príbehy a symboly, cez ktoré identifikujeme druhú osobu ako člena našej skupiny.

Pozrime sa na príklad hokeja na Slovensku: všetci sme členmi jednej veľkej skupiny (Slovenska), zjednotení pod jedným symbolom (pod slovenskou vlajkou) a všetci fandíme jednému tímu (národnému hokejovému tímu). Hoci sa fanúšikovia osobne nepoznajú, fandenie národnému športovému tímu členov tejto skupiny zbližuje. Spája ľudí naprieč demografickými a socioekonomickými ukazovateľmi.

Bohužiaľ, zopár každoročných medzinárodných športových podujatí nemôže vyriešiť dlhodobé problémy s polarizáciou. Navyše, ak tím, ktorému fandíme nevyhráva alebo nehrá tak, ako si myslíme že má, môže to vyvolať pocity hanby a hnevu. Čo nás tak spája okrem fandenia športového tímu? 

Vo Fínsku každý pozná pojem „sisu“, čo je hlboko zakorenená kultúrna viera v odolnosť a schopnosť prekonávať ťažkosti. Je považovaná za kľúčovú súčasť fínskej národnej identity, zohráva významnú úlohu v koncepcii národnej bezpečnosti. Hoci je to starý pojem, ako kľúčová súčasť národnej identity sa sformoval najmä počas boja krajiny za nezávislosť od Ruska v roku 1917 a neskôr počas Zimnej vojny.  

Slovensko by si malo položiť podobnú otázku. S akými myšlienkami sa chceme stotožňovať? Čo cítime, keď vidíme slovenskú vlajku? Čo je naše „sisu”?

“Som presvedčený, že pravé vlastenectvo sa rodí z vďačnosti. Z vedomia, že sú veci, ktoré sme jednoducho dostali darom: krajinu, jazyk, kultúru, rodinu, vieru,” hovorí spišský biskup František Trstenský. 

V poslednom Rozhovore pre Slovensko sme sa s ním rozprávali o úlohe cirkvi v našej spoločnosti, jej príspevku pre budovanie súdržnosti či vzťahu ľudí na Slovensku k svojmu štátu. 

“Pre mňa sa vlastenectvo prejavuje v každodennosti. V tom, že každé ráno vstanete a poctivo si urobíte svoju prácu, lebo máte radi túto krajinu a jej obyvateľov,” približuje biskup Trstenský. 

Každý rozhovor dopĺňame Insightom. Ide o článok s hlbším analytickým pohľadom na témy, ktoré odzneli v interview. Po druhý raz nadväzujeme na tému patriotizmu, ktorú otvorila predošlá respondentka, a pozrieme sa na to, či sa oplatí investovať energiu do vlastného štátu, ako nad tým rozmýšľali naši susedia pred 200 rokmi, na čom sa dá vlastne vlastenectvo postaviť a čo si z toho vieme odniesť na Slovensku my, dnes.

“Vlastenectvo nie je sentimentálny luxus. Je to predpoklad efektívneho štátu.” Toto je veta z nášho predošlého Insightu, na ktorý tento článok nadväzuje.

Stojí za to, aby najtalentovanejší ľudia malej krajiny venovali veľkú časť svojej energie budovaniu jej kultúry, inštitúcií a identity, alebo by bolo efektívnejšie túto energiu investovať inde — do ekonomiky, školstva, vlastného individuálneho úspechu? Inak povedané: oplatí sa nám „luxus“ mať svoj štát, ak je tak náročné udržať ho funkčný?

To je fér otázka.

A neznamená nutne slabý vzťah k vlasti – signalizuje, že si uvedomujeme cenu, ktorú budeme musieť za vlastný štát zaplatiť.

Rovnakú otázku sa pred 200 rokmi pýtali českí národní buditelia.

V 19. storočí stálo české národné hnutie pred otázkou, ktorá nám dnes znie na prvý pohľad absurdne: oplatí sa vôbec investovať energiu do budovania vlastnej kultúry, ak je k dispozícii oveľa silnejšia hosťujúca kultúra a jazyk — tá nemecká?

Nebola to cynická otázka, ale pragmatická. Vzdelaná vrstva v Čechách hovorila a písala nemecky, úrady fungovali v nemčine, česky hovorili prevažne sedliaci na vidieku.

Túto dilemu personifikujú dvaja muži, ktorí stáli na opačných stranách tej istej debaty. Josef Dobrovský (1753–1829), zakladateľ modernej slavistiky, češtinu vedecky opísal a bránil — no sám takmer celé dielo napísal po nemecky alebo latinsky. Neveril, že česky písaná vysoká kultúra má budúcnosť: čitateľské publikum neexistovalo a on důkazy žádal, nikoli možnosti.

Jeho žiak Josef Jungmann (1773–1847) skepticizmus svojho učiteľa Dobrovského odmietol: ak česká kultúra neexistuje, treba ju vytvoriť. Vo svojom texte Dvojí rozmlouvání o jazyku českém (1806) to dramatizoval dialógom dvoch postáv — Slavomila, obrancu češtiny, a Protivu, pragmatického kozmopolitu. Protiva sa pýta: „Prečo vytvárať vysokú českú kultúru, keď nie je kto by ju čítal a písal?" Slavomil odpovedá: „Kultúra sa nemôže opierať len o najnižšie vrstvy, musíme mať plnohodnotnú národnú kultúru."

Jungmann sa nakoniec priklonil k Slavomilovi — a vytvoril päťzväzkový Slovník česko-nemecký so 120 000 heslami, ktorý svojou existenciou poprel Dobrovského pesimizmus a demonštroval, že všetko, čo sa dá povedať nemecky, sa dá vyjadriť aj v češtine. Do tohto diela investoval 30 rokov svojho života. Jeho generácia si nakoniec vybrala češtinu, hoci to stálo obrovské úsilie.

Keď Tomáš Garrigue Masaryk o niekoľko desaťročí neskôr písal svoju Českú otázku (1895), zasadil tento problém do širšieho rámca. „Malý národ dokáže byť politicky samostatný iba uskutočňovaním svojho kultúrneho a mravného programu," napísal. Inak povedané, malý národ nemá na výber - buď do svojej identity investuje, alebo ju stratí. Niet tretej cesty.

Masaryka znepokojoval aj pesimizmus zo samej malosti, ktorý označoval ako „hladového červa sediaceho v samom vnútri českej duše". Vnímal ho ako strach, ktorý paralyzuje skôr, než sa vôbec ukáže nepriateľ. Inými slovami - malý národ môže vo svojich snahách neuspieť a zaniknúť aj ak sa snaží. Stalo sa to mnohým. Ale kto sa vzdá vopred, prehrá určite. Aké je v tom celom poučenie pre nás, Slovákov?

Český historik Pavel Kosatík túto tému rozvíja vo svojich knihách České snění (2010) a Slovenské století (2021). V Slovenskom století ukazuje, že Slováci začínali z ešte ťažšej pozície než Česi —„ich verejný a politický život nielenže nemal štruktúru, ale takmer neexistoval". Napriek tomu dokázali za sto rokov ujsť obrovský kus cesty a na konci 20. storočia stáli ako samostatný, demokratický štát. Kosatík to číta ako dôkaz, že investícia do vlastnej identity sa oplatila: „prvá ČSR dala vzniknúť dnešnému, samostatnému a demokratickému Slovensku," píše, a Slováci tento dar premenili na reálny štát.

Ako sme ale videli z prieskumov v prvom dieli insightu o patriotizme na Slovensku, tento proces zjavne nie je ukončený.

Mať vlastný štát znamená možnosť žiť vlastný príbeh — a nie len epizódu v cudzom príbehu. Slovenské 20. storočie ukazuje, že keď Slovensko investovalo energiu do budovania vlastných inštitúcií, kultúry a politickej reprezentácie, dokázalo sa z objektu dejín (“o nás bez nás”) stať subjektom, ktorý má vplyv na vlastnú budúcnosť. Z krajiny, o ktorej sa rozhodovalo inde, sa stala krajina, ktorá rozhoduje o sebe.

Pre Slovensko to má veľmi praktický rozmer. Sme malá krajina s približne 5,4 miliónmi obyvateľov, s vlastnou rečou, vlastnou historickou skúsenosťou a veľmi špecifickou polohou medzi Východom a Západom. Ak prestaneme investovať energiu do „slovenského projektu“, nikto iný to za nás neurobí — a výsledkom nebude neutrálny priestor, ale priestor, ktorý zaplní niekto silnejší.

Ak chceme vlastný príbeh, a má byť pozitívny, potrebujeme vzťah k svojej krajine.  Inými slovami, potrebujeme vlastenectvo.

Vlastenectvo má viacero tvárí, a nie všetky sú rovnako prospešné pre malú a zraniteľnú krajinu. V záujme každého malého štátu je, aby (1) vlastencom mohol byť každý, kto tu žije, a aby láska ku krajine automaticky neznamenala (2) negatívny vzťah k susedným národom, či niekomu ďalšiemu.

Prvá podmienka vylučuje etnické vlastenectvo, ktoré stavia na krvi a pôvode: „Slovensko patrí Slovákom — tým pravým, etnickým." Na prvý pohľad to môže znieť prirodzene, ale je to pre Slovensko pasca. Podľa sčítania obyvateľov 2021 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 83,8 percenta obyvateľov; zvyšok tvoria Maďari (7,75%), Rómovia (takmer 3%), Rusíni, Česi, Ukrajinci a ďalšie menšiny. Vieme ale, že časť menšín v prieskumoch zamlčuje svoju národnosť či etnicitu z pragmatických dôvodov. Keď vezmeme do úvahy demografické odhady, vychádza nám, že približne štvrtina obyvateľstva má iný etnický alebo zmiešaný pôvod — no žije tu, pracuje tu, platí dane a vychováva deti na Slovensku.

Ak týmto ľuďom hovoríme, že Slovensko nie je aj ich projekt, ale sú tu iba hosťami, vedome sa vzdávame štvrtiny vlastného obyvateľstva – potenciálnych spolu-patriotov. Pre krajinu našej veľkosti je to čisté plytvanie. Nie sme veľmoc s prebytkom zdrojov - každá ochotná hlava a ruka sa počíta.

Občianske vlastenectvo funguje inak. Nekladie si otázku, kto tu bol v krajine prvý, ale komu na krajine záleží. Nestavia na krvi, ale na záväzku: „Slovensko je projekt všetkých, ktorí tu žijú a chcú sa na ňom podieľať." To neznamená ignorovanie zásluh tých, ktorí krajinu budujú po generácie. Znamená to, že bariérou pre spolupatričnosť nie je „správna krv", ale praktický záväzok - rešpektovanie zákonov a zvyklostí, na ktorých stojí spoločný život.

Etnicita bola dôležitá, aby národné a patriotické procesy naštartovala. V modernom štáte sa ale kultúrne produkty, ktoré vznikli v “inkubátore” etnicity (jazyk, zvyky a i.) odovzdávajú kultúrou, nie krvou.

Občianske vlastenectvo má aj ďalšiu výhodu: je odolnejšie voči manipulácii. Etnické vlastenectvo ľahšie skĺzne do šovinizmu — stačí vytvoriť obraz „cudzieho" nepriateľa, ktorý ohrozuje „našu krv". Občianske vlastenectvo kladie ťažšie otázky: Fungujú naše inštitúcie? Sú spravodlivé? Chránia slobodu všetkých, nielen väčšiny? Tieto otázky sú nepríjemné pre populistov, ale oveľa zdravšie pre krajinu.

Druhá podmienka sa týka toho, aby sa krajina nevyčerpávala historickými spormi s minimálnym súčasným významom. Sto rokov maďarizácie a systematická snaha vymazať slovenský jazyk a kultúru bol historický zločin — je v našom záujme si to pamätať. Nie je však v našom záujme, aby história 19. storočia dominovala vzťahom s modernou Maďarskou republikou, ktorá je dnes naším partnerom v rámci Európskej únie. Neochota pochovať staré krivdy vedie k regionálnym problémom v štýle Balkánu alebo Blízkeho východu - a to nie je scenár, ku ktorému by sme mali smerovať.

Zakladatelia DEKK Inštitútu strávili roky v prostredí rozpadajúcich sa krajín Blízkeho východu, v spoločnostiach, kde sú identity primárne etnické alebo náboženské a kde ich nič nevyvažuje. V kombinácii s hlbokou nedôverou a udržiavaním historických sporov z toho vzniká región nevhodný na pokojný život.

Aj preto argumentujeme v prospech vlastenectva ako identity, ktorú by mala každá krajina aktívne pestovať - a stavať ju na občianskom, nie etnickom základe. 

V zahraničí najprekladanejší český historik Miroslav Hroch skúmal, prečo niektoré malé národy dokázali vybudovať životaschopný štát a iné nie. Dospel k záveru, že úspech nie je vecou náhody ani veľkých národných géniov, ale závisí od kombinácie konkrétnych predpokladov. Tak vznikla Hrochova známa “ABC teória”.

Prechod medzi fázami však nie je automatický. Závisí od štyroch predpokladov:

1. od historickej pamäte a jazykovej tradície (čím bohatšia, tým silnejší základ);
2. od modernizácie — predovšetkým školy a tlače, ktoré šíria identitu do celej spoločnosti;
3. od národne relevantného záujmového rozporu, teda situácie, keď konkrétne životné záujmy ľudí — prístup k vzdelaniu, pôde, úradom — splývajú s otázkou etnickej príslušnosti;
4. a od politického rámca, ktorý môže národné hnutie buď brzdiť, alebo uvoľniť.

Hrochova analýza histórie vzniku národov nám slúži ako diagnóza stavu slovenskej spoločnosti. Ukazuje, že o úspechu nerozhoduje náhoda: rozhodujú o ňom konkrétne podmienky, ktoré ovplyvňuje politika. Keď tieto podmienky porovnáme so stavom republiky, dostaneme tri nepríjemné zistenia.

Prvé: slovenský národný projekt je nedokončený — nie v tom zmysle, že by Slovensko nemalo štát, ale v tom zmysle, že masové stotožnenie sa s touto štátnosťou stále nie je samozrejmosťou. Hroch by to opísal ako neuzavretý prechod z fázy agitácie (B) do fázy, keď národ nadobúda plnú sociálnu skladbu a keď identita prestáva byť vecou vzdelancov a stáva sa každodennou skúsenosťou väčšiny obyvateľov (fáza C). Dáta z prieskumov v prvom dieli to jasne ukazujú.

Druhé: symbolické a kultúrne investície nie sú luxusom. Hroch empiricky dokumentuje, že práve v nich - v divadlách, školách, tlači, slávnostiach, pomníkoch - sa rozhodovalo o tom, či národný projekt uspeje alebo vyšumí. Moderné štáty to nahrádzajú inými nástrojmi, no logika zostáva rovnaká: kde chýba aktívna kultúrna reprodukcia identity, nastupuje vyprázdnenie. A vyprázdnený priestor zaplní niekto iný, silnejší.

Tretie: vlastenectvo musí mať konkrétny obsah. Ľudia sa mobilizujú vtedy, keď vidia priame spojenie medzi príslušnosťou k národu a vlastným záujmom. V praxi kvalitnými školami, fungujúcim štátom, bezpečnosťou, prosperitou - všetko dôvodmi na pozitívny sebaobraz, kedy sa k štátu oplatí hlásiť prakticky aj psychologicky. Vlastenectvo bez tohto obsahu zostáva len rétorikou, ktorú si každý vykladá po svojom - a ktorú je ľahké zneužiť.

Práve tento tretí komponent nám na Slovensku silne chýba - aj preto napr. vyvesená vlajka, v mnohých európskych krajinách normálna vec, u nás vyvoláva podozrenie z krajne pravicových tendencií, a snaha označovať vlaky nápisom “národný dopravca” (nápis, ktorý české vlaky nosia dve dekády) je vysmievaný. Dôvodom je práve vyprázdnenosť termínu “vlastenec”. Jednoducho to tým, ktorí sa dnes hlásia k láske k vlasti veľká časť spoločnosti neverí. To nám ale škodí všetkým.

Je čas naplniť tento termín opäť pozitívnym obsahom. Dokonca nevadí aj politickým - ale hlavne nadstranníckym. Občianska identita by totiž mala byť spájajúca, a mala by vyvažovať a spájať ostatné kolektívne identity.

Hroch tak nepriamo hovorí to, čo dnes hovoria analytici odolnosti: štát je silný natoľko, nakoľko jeho obyvatelia veria, že stojí za to ho brániť a zveľaďovať.

Myslíme si, že by bolo trestuhodné, ak by naša generácia na svoj štát rezignovala a prišla oň. Zveľaďovať svoju krajinu a snažiť sa, aby sme ju ďalšj generácii odovzdali lepšiu ako sme ju našli je v záujme nás všetkých.

• Blažejovská, A. (20.12.2021) Slovenské století. Pavel Kosatík o smyslu dějin národa, který s námi chtěl žít jako rovný s rovným.  Český rozhlas. https://plus.rozhlas.cz/slovenske-stoleti-pavel-kosatik-o-smyslu-dejin-naroda-ktery-s-nami-chtel-zit-8629578 
• https://forumhistoriae.sk/documents/10180/115357/zavacka.pdf 
• Hroch, M. (1999). Na prahu národní existence: touha a skutečnost. Mladá fronta.
• Hroch, M. (2009/2023). Národy nejsou dílem náhody: příčiny a předpoklady utvářenímoderních evropských národů (2. vyd.). Nakladatelství Karolinum. ISBN 978-80-246-5651-9.
• Dobrovský, J. (1809). Geschichte der böhmischen Sprache und ältern Litteratur. GottliebHaase.
• Jungmann, J. (1806). Dvojí rozmlouvání o jazyku českém. In Sebrané drobné spisy veršem iprózou (zv. 2, s. 1–52). Jaroslav Pospíšil. [Dostupné online: https://www.cesky-jazyk.cz/ctenarsky-denik/josef-jungmann/dvoji-rozmlouvani-o-jazyku-ceskem.html]
• Masaryk, T. G. (1895/1969). Česká otázka. Melantrich. [Pôvodné vydanie 1895.Filozofická reflexia dostupná: Svoboda, J., & Prázný, A. (Eds.). (2016). Návraty českéotázky. Filozofická fakulta Univerzity Karlovy.]
• Pekař, J. (1912). Smysl českých dějin. [Anályza dostupná v: Filosofia FLÚ AV ČR. (2016).Návraty české otázky (s. 13–30). https://filosofia.flu.cas.cz/upload/__files/Ceska-otazka-uvody.pdf]
• Kosatík, P. (2010). České snění (1. vyd., 398 s.). Torst. ISBN 978-80-7215-393-0
• Kosatík, P. (2021). Slovenské století (1. vyd., 408 s.). Torst. ISBN 978-80-7215-686-3
• Bútorová, Z., & Tabery, P. (2012, december). Dvadsať rokov od rozdelenia ČSFR a vzniku samostatnej SR a ČR: výsledky výskumu [Tlačová správa]. Inštitút pre verejné otázky (IVO) & Centrum pro výzkum veřejného mínění (CVVM), Sociologický ústav AV ČR. https://www.ivo.sk/6914/sk/aktuality/dvadsat-rokov-od-rozdelenia-vyskumy-verejnej-mienky-v-ceskej-republike-a-slovensku
• AKO, s.r.o. (2022, december). Prieskum: Rozdelenie Československa — 30 rokov [Prieskum pre TASR; n = 1 000]. Bratislava: AKO. [Výsledky publikované: TA3 (2022, 27. december). Od rozdelenia Československa uplynie 30 rokov. https://www.ta3.com/clanok/255000]
• Hilde, P. S. (1999). Slovak nationalism and the break-up of Czechoslovakia. Europe-Asia Studies, 51(4), 647–665. https://www.jstor.org/stable/153565
• Sharon, S. (1994). The politics of ethnicity in post-communist Czechoslovakia. East European Politics and Society, 8(1), 153–189. [Citované v Hilde, 1999]
• Žatkuliak, J., & Hudek, A. (2017). The dissolution of Czechoslovakia: The Slovak perspective. In The dissolution of Czechoslovakia (s. 1–25). [Dostupné: https://www.academia.edu/32937610]
• Pytlík, A. (2003). Reasons for the break-up of Czechoslovakia: 10 years on, an analysis. Czech Political Science Review / Politologická revue. https://czechpolsci.eu/article/view/34386
• Centrum pre výskum spoločenských problémov. (1990). Aktuálne problémy Česko-Slovenska: október 1990. Bratislava: Centrum pre výskum spoločenských problémov. [Citované v: Hilde, 1999, s. 651, Tabuľka 1]
• Centrum pre sociálnu analýzu. (1992, január). Aktuálne problémy Česko-Slovenska: január 1992. Bratislava. [Citované v: Hilde, 1999; a v: Múčka, M. (2017). Ako to bolo s rozdelením Československa. Denník N. https://dennikn.sk/875084/ako-to-bolo-s-rozdelenim-ceskoslovenska/]
• Bútorová, Z., Dianiška, I., Dobrovodský, M., Gyárfášová, O., Krivý, V., Radičová, I., & Rosová, T. (1994). Aktuálne problémy Slovenska — Máj 1994 [Dátový súbor SASD 1994001]. FOCUS Centrum pre sociálnu a marketingovú analýzu / Sociologický ústav SAV. https://sasd.sav.sk/sk/data_katalog_abs.php?id=sasd_1994001
• Sharon, L. W. (1994). The politics of ethnicity in post-communist Czechoslovakia. East European Politics and Societies, 8(1), 180.

Dáta DEKK Inštitútu prezrádzajú, akým inštitúciám ľudia na Slovensku dôverujú. Zatiaľ čo školstvo a ozbrojené zložky sa tešia dôvere, kľúčové politické inštitúcie zostávajú na samom dne rebríčka. Nízka dôvera však oslabuje pozíciu a význam dôležitých inštitúcií. To má vplyv na stabilitu celej krajiny.

Najvyššiu mieru inštitucionálnej dôvery sme namerali školstvu a to 75,2 percent. Na druhom mieste sú naše univerzity, ktorým verí 74 percent ľudí.

„Tento rok patrí prvenstvo školstvu. Môže ísť o pozitívnu reakciu na zmeny v rezorte, ktoré sa udiali v meranom období, príkladom môže byť kurikulárna reforma. Našou primárnou hypotézou však je, že táto miera dôvery nevyjadruje celkovú spokojnosť so stavom školského systému ako takého, keďže máme naďalej problémy s podpriemernými výsledkami v PISA testoch či napríklad dlhodobo nízku úroveň verejných investícií do školstva v porovnaní s krajinami EÚ či OECD. Miera dôvery tak pravdepodobne odráža skôr, že si slovenská verejnosť váži samotnú hodnotu vzdelania a úlohu, ktorú má školstvo v spoločnosti,“ priblížila analytička DEKK Inštitútu Veronika Cigáneková.

Kompletný rebríček všetkých 36 meraných inštitúcií nájdete v štúdii Trendy (ne)dôvery 2026 (36. strana).

Na ďalšom mieste skončili Ozbrojené sily SR, ktoré si oproti minulým rokom polepšili. Nižšia dôvera v minulosti mohla súvisieť s ich politizáciou alebo so zapojením ozbrojených síl do manažmentu opatrení počas pandémie COVID-19.

Dlhodobo sa na popredných priečkach umiestňujú vedci a vedecké inštitúcie či miestne samosprávy. Kým Vláde SR dôveruje podľa DEKK Inštitútu len 35,9 percent ľudí, v prípade samospráv predstavuje dôvera 69,2 percent. „Lokálna úroveň správy vecí verejných je pre ľudí najbezprostrednejšia a najkonkrétnejšia. Prejavuje sa v každodenných skúsenostiach, ako je kvalita verejných priestranstiev, infraštruktúry či dostupnosť rôznych služieb samosprávy,“ dopĺňa Veronika Cigáneková.

Najnižšiu mieru dôveryhodnosti dlhodobo vykazuje politická sféra. Na samotnom spodku celého rebríčkasa ocitli politické  strany, vláda aj parlament.
Jedinou politickou inštitúciou, kde eviduje DEKK dôveruje vyššiu ako 50 percent, je Úrad prezidenta SR, ktorému dôveruje zhruba 51 percent ľudí.

„Inštitucionálna dôvera je základným tmelom fungujúceho štátu. Ak občania nedôverujú inštitúciám, ktoré ich majú reprezentovať, slúžiť im a chrániť ich, v spoločnosti sa stráca legitimita demokratických procesov,“ vysvetľuje výskumník DEKK Inštitútu Hugo Gloss.

Výskumný inštitút upozorňuje, že dôvera ľudí voči inštitúciám súvisí s tým, či dosahujú výsledky, ale aj či konajú v rámci všeobecne očakávaných spoločenských hodnôt – napríklad, že tam vládne transparentný systém a ľudia si nevedia niečo vybaviť úplatkom či po známosti.

„Inštitucionálna dôvera je na Slovensku problém, ktorý narúša našu stabilitu a ohrozuje význam a efektivitu inštitúcií, ktorým ľudia nedôverujú. Naopak dôvera voči školstvu, ozbrojeným zložkám, vedcom či samosprávam nám ukazuje, kde sú naše piliere dôvery a že aj na Slovensku sú inštitúcie, ktorým občania dôverujú. Pre zdravý rozvoj krajiny je nevyhnutné, aby štát systematicky pracoval na obnove dôvery aj v ďalšie kľúčové inštitúcie. Je však potrebné robiť to prostredníctvom transparentných krokov založených na reálnych dátach a naprieč volebnými cyklami,“ zdôrazňuje Hugo Gloss.

Údaje pochádzajú zo štúdie Trendy (ne)dôvery 2026, ktorá vychádzala z údajov reprezentatívneho prieskumu, v ktorom 1 200 respondentov odpovedalo na 250 otázok, ktoré sa týkali dôvery či hodnôt.

O DEKK Inštitúte:
DEKK Inštitút je nezávislá nezisková výskumná organizácia založená v roku 2020. Jej misiou je prostredníctvom exaktných dát o hodnotách, frustráciách a postojoch slovenskej verejnosti identifikovať faktory, ktoré držia spoločnosť pohromade (sociálna kohézia), diagnostikovať príčiny jej rozpadu a spolupracovať na systémových riešeniach pre jej regeneráciu. Od roku 2022 inštitút opätovne zapojil Slovensko do prestížneho medzinárodného projektu World Values Survey.

25,6 percent. Iba toľko z nás si myslí, že môže dôverovať iným ľuďom. Vyplýva to z najnovšej štúdie Trendy (ne)dôvery 2026 z dielne výskumného DEKK Inštitútu, ktorý skúma spoločnosť na Slovensku s cieľom zvýšiť jej súdržnosť.

Keď sme v blízkosti iných ľudí, drvivá väčšina z nás je ostražitá. Dáta výskumného DEKK inštitútu ukazujú, že až 73,4 percent ľudí na Slovensku prechováva názor, že pri iných ľuďoch si treba dávať pozor.

Informácie pochádzajú zo štúdie Trendy (ne)dôvery 2026, ktorá analyzuje, ako si na Slovensku dôverujeme. Dáta sú z  medzinárodného reprezentatívneho prieskumu s názvom Svetový výskum hodnôt (World Values Survey), ktorý pre DEKK realizovala agentúra Focus na na jeseň 2025. Išlo o jeden z najväčších prieskumov hodnôt v dejinách Slovenska, pričom respondenti odpovedali osobne na celkovo 250 otázok.

„Medziľudská dôvera sa za posledných 35 rokov výrazne nezmenila. Aj v medzinárodných porovnaniach dlhodobo patríme medzi menej dôverčivé spoločnosti. Na Slovensku skôr druhých preverujeme a sme ostražití, čo nás ako spoločnosť brzdí,“ hovorí analytička DEKK Inštitútu Veronika Cigáneková.  

Dôvera je jednou z najdôležitejších ukazovateľov súdržnosti v spoločnosti. Výskumníci DEKK Inštitútu upozorňujú, že dlhodobá nedôvera neprejavuje iba na našich vzťahoch.

„Nízka dôvera má negatívny dopad na ekonomiku a stav našej peňaženky, na bezpečnosť na uliciach a korupciu, na subjektívnu spokojnosť so životom, na súdržnosť komunít a v neposlednom rade vplýva na našu schopnosť reagovať na krízy,“ vysvetľuje výskumník DEKK Inštitútu Hugo Gloss.

Výskumný inštitút zároveň upozorňuje, že dôležitým ukazovateľom je nielen medziľudská, ale aj inštitucionálna dôvera. Tá sleduje, ako ľudia dôverujú kľúčovým inštitúciám v krajine.

„Pre dobre fungujúcu spoločnosť potrebujeme spojenie oboch medziľudskej aj inštitucionálnej dôvery. Keď sa pozrieme na dôveru voči inštitúciám, súvisí to s tým či inštitúcie dosahujú výsledky, dodávajú očakávané verejne služby ale aj s tým či konajú v rámci všeobecne očakávaných spoločenských hodnôt, napríklad že si niečo nemôžem vybaviť úplatkom alebo po známosti,“ zdôrazňuje Veronika Cigáneková.

Štúdia Trendy (ne)dôvery tento rok odhalila, že ľudia dôverujú najviac školstvu. Miera dosahuje zhruba 75 percent. Na ďalších priečkach skončili naše univerzity a Ozbrojené sily.

Naopak, na opačnej strane rebríčka skončili politické strany, ktorým prejavilo dôveru len 31 percent ľudí.

DEKK Inštitút poukazuje, že na to, aby sa v našej krajine diali pozitívne zmeny, potrebujeme najskôr porozumieť príčinám problémov a poznať spoločnosť, ktorá má tieto zmeny prijať.

„Na Slovensku pozorujeme rozpad súdržnosti a na riešenie tohto problému a návrh možných riešení potrebujeme práve dáta týkajúce sa našich hodnôt a identity. Len na základe takýchto dát je mozňné pochopiť aktuálnu situáciu a rozumieť dlhodobým trendom. Vďaka týmto informáciám vieme identifikovať oblasti, ktoré si vyžadujú zvýšenú pozornosť – zo strany občanov aj zo strany štátu,“ dodáva na záver Veronika Cigáneková.

Výskumníci sa preto zaviazali, že budú dôležité spoločenské dáta zbierať a analyzovať pravidelne. Štúdia Trendy (ne)dôvery vychádza každý rok.

„Daniel, neuverím tomu, kým sa to nestane: bola by to vojna na dlhé obdobie, stála by desaťtisíce životov a ani Rusi si podľa mňa nedovolia riskovať také straty. Pozri sa na Afganistan či iné konflikty,“ povedal náčelník ukrajinskej armády, generál Valerij Zalužnyj, svojmu slovenskému náprotivku ešte začiatkom januára 2022, mesiac pred ruskou inváziou na Ukrajinu.

V poslednom rozhovore projektu Rozhovory pre Slovensko – nového mediálneho priestoru DEKK Inštitútu – sa Iva Mrvová rozprávala s náčelníkom Generálneho štábu Ozbrojených síl SR, generálom Danielom Zmekom. Diskusia priniesla viacero cenných vhľadov: ako na Slovensku budovať kultúru obrany, či politické elity rozumejú tomu, ako armádu efektívne využívať, aj otázku, čo by sa stalo, ak by Ukrajina vojnu prehrala.

Každý rozhovor dopĺňame Insightom – článkom, ktorý ponúka hlbší analytický pohľad na témy spomenuté v interview. Tentoraz sa pokúšame pochopiť, kde sa už v decembri 2021 zrodilo presvedčenie Ozbrojených síl SR, že Rusko Ukrajinu skutočne napadne. Zo všetkých inštitúcií, ktoré vtedy sedeli za stolom pri briefingu prezidentky Zuzany Čaputovej a premiéra Eduarda Hegera, bola práve armáda jediná, ktorá tento vývoj predpokladala správne.

Ani ministerstvá obrany či zahraničných vecí, ani spravodajské služby, teda organizácie s prístupom k širšiemu množstvu informácií situáciu neodhadli presne. A neboli výnimkou; podobne sa mýlila aj väčšina európskych vlád. O to zaujímavejšia je úspešná predikcia slovenskej armády. Podľa čoho sa Ozbrojené sily rozhodovali? Ako vyzerá situácia, keď veľmoc príde o dôveru, a čo sa deje, keď štát falšuje vlastné dáta?

Keď USA koncom roku 2021 varovali pred ruskou inváziou na Ukrajinu, viaceré európske krajiny – najmä Francúzsko a Nemecko – zostávali skeptické. Spomienky na nesprávne americké tvrdenia o chemických zbraniach v Iraku v roku 2003 oslabili vzájomnú dôveru, a európski predstavitelia preto nechceli prijať americké hodnotenia bez jasnejších dôkazov.

Podľa denníka The Guardian jeden z európskych ministrov zahraničia, ktorý si želal zostať v anonymite, spomenul, že mal prudkú diskusiu so svojím americkým náprotivkom Antonym Blinkenom:„Som dosť starý na to, aby som si pamätal rok 2003, a vtedy som patril k tým, ktorí vám verili.“ Hoci Briti a Američania zdieľali medzi sebou viac informácií než zvyčajne, tie najcitlivejšie prichádzali často bez uvedenia pôvodu, aby ochránili svoje zdroje. „Varovali nás, naozaj varovali,“ opísal anonymný minister. „Ale dodali: ‚Musíte nám veriť.‘“

Veľkou psychologickou prekážkou pre európskych analytikov bolo aj presvedčenie, že ruský prezident Vladimir Putin je prevažne racionálny aktér, a preto hlboko pochybovali, že by sa pustil do plánu, ktorý považovali za odsúdený na neúspech.

Rusi predpokladali, že len približne 10 percent Ukrajincov bude aktívne bojovať proti invázii, zatiaľ čo zvyšok ju buď podporí, alebo neochotne akceptuje. Tento odhad bol z ruskej strany beznádejne optimistický, no aj spomínaná desatina ukrajinskej populácie predstavuje približne štyri milióny ľudí. Podľa viacerých európskych pozorovateľov preto sily, ktoré Rusko zhromaždilo, ani zďaleka nestačili na potlačenie tak rozsiahleho odporu.

Američanom sa navyše nepodarilo naplno presvedčiť ani samotných Ukrajincov, ktorých sa hrozba bezprostredne týkala. Koncom roka 2021 ukrajinské politické vedenie  (Zelenskyj, Jermak a ďalší) prevažne pochybovalo o plnohodnotnej konvenčnej invázii. Zo strany Ruska očakávalo skôr pokračovanie „hybridnej“ vojny a obávalo sa, že reči o mobilizácii vyvolajú v krajine paniku a ekonomický kolaps.

Jediní, koho Američania presvedčili natoľko, aby začali s reálnymi prípravami, bolo ukrajinské vojenské vedenie – najmä generáli Valerij Zalužnyj a Kyrylo Budanov, ktorí už v novembri 2021 modelovali podrobné scenáre invázie. Ako však ukazuje aj v úvode citovaný rozhovor ukrajinského generála Valerija Zalužného so slovenským generálom Danielom Zmekom, napriek započatým prípravám sa Ukrajincom ešte začiatkom januára plnoformátová invázia stále javila ako iracionálne rozhodnutie.

Dva týždne pred vypuknutím vojny cestovala vicepremiérka pre investície a informatizáciu Veronika Remišová do Kyjeva na rokovanie so svojím ukrajinským náprotivkom. Ako pre DEKK Inštitút dnes spomína vtedajší šéf jej kancelárie Ján Magušin, z rozhovoru s vojenským pridelencom na slovenskej ambasáde v Kyjeve vtedy vyplynulo, že pravdepodobnosť vypuknutia vojny vnímali „tak päťdesiat na päťdesiat“.

Slovenská delegácia nebola pred cestou informovaná o potrebe zvýšených bezpečnostných opatrení – ani zo slovenskej, ani z ukrajinskej strany. V Kyjeve sa pohybovala voľne, bez doprovodu či akýchkoľvek ochranných prostriedkov. Išlo o zahraničnú pracovnú návštevu v režime business as usual. 

Tento príklad jasne ukazuje, ako málo slovenské inštitúcie brali varovania pred vojnou vážne. Okrem jednej výnimky inváziu neočakával prakticky nikto.

Prezidentka Zuzana Čaputová spomína, že ako hlavná veliteľka Ozbrojených síl SR absolvovala prvé stretnutia s predstaviteľmi armády už v novembri 2021. V knihe rozhovorov s Erikom Taberym uvádza, že koncom decembra sa dokonca začali zaoberať scenárom, podľa ktorého by Rusko mohlo obsadiť celú Ukrajinu. Takýto vývoj by podľa nej znamenal nielen masívnu utečeneckú krízu, ale aj to, že Slovensko sa stane hranicou medzi NATO a Ruskom.

Napriek narastajúcemu napätiu však nebol vyhlásený žiadny zo štyroch krízových stavov, ktoré umožňujú prezidentke či Ozbrojeným silám konať. Vyhlásenie vojnového stavu – jediného mechanizmu, ktorý by vláde a armáde umožnil reálne zabezpečiť východnú hranicu – môže prezidentke navrhnúť len vláda.

Premiérovi Eduardovi Hegerovi sa dnes často vyčíta, že situáciu pred vojnou nebral dostatočne vážne. Ešte dva dni pred vypuknutím konfliktu vláda neprijala žiadne zásadné opatrenia – ani na posilnenie hranice, ani na prípravu na utečeneckú vlnu, ktorá bola prakticky istá, ak by Rusko postupovalo tak rýchlo, ako predpokladali USA a Veľká Británia.

Z rozhovoru s osobou z prostredia bývalého premiéra však vyplýva, že Eduard Heger nemal na pravdepodobnosť vojny vyhranený názor. Spoľahol sa na hodnotenia odborníkov a ministrov, ktorí sa téme venovali detailnejšie.

V prostredí slovenskej vlády prevládala atmosféra podobná tej v mnohých iných európskych kabinetoch, teda silná neochota pripustiť, že by na európskom kontinente mohla opäť vypuknúť veľká konvenčná vojna. Myslieť „geopoliticky“ a konať v duchu „realpolitik“ sa ukázalo ako niečo, čo mnohí európski lídri nechceli ani nevedeli.

Napriek tomu, že slovenská vláda bola opakovane briefovaná o prípravách ruskej armády a z ambasády vo Washingtone prichádzali depeše varujúce, že vojna je prakticky nevyhnutná, slovenský kabinet si takýto scenár jednoducho nedokázal predstaviť.

Celkovú atmosféru dopĺňal aj postoj vtedajšej opozície na čele s Robertom Ficom, ktorá v decembri 2021 zorganizovala masívne protesty proti podpisu obrannej dohody s USA. Tá v tom čase silno rezonovala vo verejnom priestore. Výroky Roberta Fica, že „Rusko nikoho neohrozuje“, a skandovanie poslanca Ľuboša Blahu „Nikdy proti Rusku!“ dnes prakticky zľudoveli.

Treba však zdôrazniť, že invázia šokovala nielen opozíciu, ale aj vládnu koalíciu. Už 25. februára 2022, teda deň po vypuknutí vojny, hlasovali lídri oboch táborov spoločne za uznesenie Národnej rady, ktoré „čo najdôraznejšie odsudzuje nevyprovokovanú, neodôvodnenú a neoprávnenú vojenskú agresiu Ruskej federácie proti Ukrajine“.

Postoj Ozbrojených síl zhrnul pre DEKK Inštitút náčelník Generálneho štábu Daniel Zmeko: „Myslím, že to bol 7. December 2021, na zasadnutí Bezpečnostnej rady. Po našom brífingu u pani prezidentky nasledovalo zasadnutie, na ktorom Ozbrojené sily predstavili myšlienku, že Ukrajina sa stane nevyhnutnou obeťou pripravovanej agresie Ruskej federácie. Mnohí s tým nesúhlasili, no netreba to vnímať ako zlyhanie – v tom čase sa v Európe s takýmto scenárom nestotožňoval prakticky nikto.“

Ako šéf slovenskej armády ďalej vraví, oporu v tom čase nemal vždy ani medzi vlastnými kolegami. „V januári 2022 som sa na zasadnutí vojenského výboru stretol aj s vtedajším náčelníkom generálneho štábu Ukrajiny, generálom Zalužným, ktorý mi povedal približne toto: ‚Daniel, neuverím tomu, kým sa to nestane. Bola by to vojna na dlhé obdobie, stála by desaťtisíce životov a ani Rusi si podľa mňa nedovolia riskovať také straty – pozri sa na Afganistan a podobné konflikty.‘“

„Samozrejme, prichádzali aj signály z našich spravodajských kanálov a od strategických partnerov, ktorí majú omnoho väčšie možnosti a senzoriku,“ pokračuje generál Zmeko. Vysvetľuje, že jeho osobné presvedčenie – zdieľané úzkym okruhom kolegov – vychádzalo najmä z analýz odborníkov v Ozbrojených silách, ktorí dlhodobo sledujú nielen pohyby vojsk a ich kapacity, ale aj históriu a vnútornú politiku Ruskej federácie. Podľa Zmeka kombinácia historickej skúsenosti, typického správania režimu a aktuálneho nastavenia ruskej spoločnosti naznačovala, že stret je v podstate nevyhnutný.

Ozbrojené sily SR tak boli na bezpečnostných brífingoch pre najvyšších ústavných činiteľov prakticky jediným hlasom, ktorý konzistentne tvrdil, že ruská invázia na Ukrajinu je reálna a treba sa na ňu pripraviť.

Jedným z vysvetlení môže byť, že spravodajské služby či analytici na ministerstvách pracujú so širokým spektrom ukazovateľov, cez ktoré vyhodnocujú pravdepodobnosť, že nastane určitý scenár.

Mnohí analytici pred inváziou identifikovali celý rad dôvodov, prečo by sa vojna Rusku nemusela „vyplatiť“ – z politického, spoločenského aj ekonomického hľadiska. Boli menej ponorení do „hard security“ logiky a skôr hľadali racionálne kalkulácie nákladov a ziskov. Ak však Ozbrojené sily SR kládli väčší dôraz na historickú skúsenosť a vzorce správania starnúcich autoritatívnych lídrov, mohli – aj pri prístupe k rovnakým informáciám – dospieť k odlišnému záveru: že konflikt je v skutočnosti veľmi pravdepodobný.

Podľa viacerých pozorovateľov, s ktorými analytici DEKK Inštitútu hovorili, možno tvrdiť, že stanovisko Ozbrojených síl SR bolo brané vážne, no napokon bolo jednoducho prehlasované. Väčšiu váhu mali názory ministerstiev zahraničných vecí a obrany či tiež spravodajských služieb. Ústavným činiteľom v tom čase dávali väčší zmysel výhrady európskych analytikov.

Invázia preto Slovensko zaskočila podobne ako väčšinu ostatných európskych krajín. Na východnej hranici sa zopakoval scenár z migračnej krízy v rokoch 2015 a 2016. Kým na situáciu zareagoval štát, na mieste pomáhali dobrovoľníci z občianskej spoločnosti. Tí na hraniciach celé dni neúnavne pomáhali ukrajinským ženám a deťom, ktoré utekali pred vojnou, mrzli vo februárovej zime, podávali teplý čaj, deky a zabezpečovali im odvoz do vnútrozemia, Prahy či Poľska.

Analýza výpovedí respondentov, s ktorými sa rozprával DEKK Inštitút, aj materiálov z vydaných pamätí a interview umožňuje analyzovať, ako slovenská armáda prišla k záveru, že vojna bude. Identifikovaných bolo 5 analytických kategórií, do ktorých možno rozdeliť argumenty respondentov:

Možno predpokladať, že Ozbrojené sily mali k dispozícii aj ďalšie informácie, ktoré nezverejnili alebo ktoré sme prehliadli. Uvedené kategórie však ponúkajú pomerne podrobný obraz o tom, ako analytici OSSR uvažovali pri hodnotení pravdepodobnosti ruského útoku. Zaujímavé je, že vojenské a logistické indikátory považovali len za doplnkové, pričom najvýznamnejšiu úlohu zohrávala vnútropolitická situácia.

Ako konštatuje denník The Guardian, zatiaľ čo americké a britské spravodajské služby správne predpokladali ruské plány na inváziu, zásadne podcenili odhodlanie Ukrajincov a precenili silu ruskej armády - rovnako ako samotný Putin. Londýn aj Washington vychádzali z predstavy, že po rýchlom páde Kyjeva bude ich úlohou podpora partizánskeho odporu proti ruským okupantom, pričom ukrajinská vláda bude pôsobiť z exilu alebo ovládať len zvyšok krajiny na západe.

Európske tajné služby, ktoré dovtedy odmietali možnosť invázie, svoj omyl spätne vysvetľovali práve týmito faktormi. „Neverili sme, že sa to stane, pretože predstava, že Moskva len tak vojde do Kyjeva a nainštaluje bábkovú vládu, sa nám zdala úplne šialená. A ukázalo sa, že naozaj bola,“ uviedol pre The Guardian nemenovaný európsky spravodajský dôstojník.

Jedným z dôvodov pochybenia západných služieb bola aj nadmerná dôvera v dáta pochádzajúce z Ruska – a táto slepá viera napokon dobehla aj samotný Kremeľ. Ako poznamenal pod podmienkou anonymity americký dôstojník, „ruský systém podporuje predstieranie, že veci sú lepšie, než v skutočnosti sú. Nemali sme generála na výplatnej páske, ktorý by priznal, že nikdy nenapísal jediné úprimné hlásenie.“

Ide o širší jav v ruskej štátnej správe: systematické falšovanie dát a sebaklam, ktorý sa vracia späť do systému. Kvôli absencii spoľahlivých informácií ruský štát často vyvodzuje nesprávne závery. To môže viesť až k fatálnym zlyhaniam, ako ukázala samotná invázia na Ukrajinu. Je to učebnicový príklad problému známeho ako GIGO („garbage in – garbage out“).

Európanom aj slovenskej vláde ruský útok na Ukrajinu pôvodne nedával zmysel. Zdalo sa, že Rusku spôsobí škody, ktoré by žiaden európsky politik nebol ochotný znášať. Európske krajiny preto predpokladali, že také riziko nebude ochotný podstúpiť ani Vladimír Putin.

No podľa známeho princípu „čo je pre jedného poklad, pre druhého odpad“ platí, že moja racionalita nemusí byť tvojou racionalitou. Skutočnosť, že žiadna európska vláda by neobetovala toľko zdrojov a životov, ešte neznamená, že sa k tomu nerozhodnú v Moskve – jednoducho preto, že uvažujú úplne inak.

Nedôvera v USA bola po mnohých príkladoch ich zlyhania oprávnená. Ale európske štáty mali byť schopné vyhodnotiť získané informácie aj samostatne.

Nesprávny odhad situácie ukázal, ako veľmi Európa nerozumie Rusku. Zároveň ale ukázali aj to, ako veľmi Rusko nerozumie Európe. A nakoniec – ako veľmi ani jedna strana nerozumela modernej Ukrajine.

Realitu veľkej vojny v Európe sme si nevedeli, nechceli predstaviť. Pozerali sme sa na svet tak, aký sme chceli aby bol. Tak ale svet nefunguje. Keby mala Európa, Ukrajina aj Rusko lepšie pochopenie reality – možno by veľká vojna v Európe ostala iba v snoch ruského vodcu.

• Rozhovor s náčelníkom generálneho štábu OS SR gen. Danielom Zmekom. December 2025.
• Rozhovor s bývalou prezidentkou SR Zuzanou Čaputovou. Marec 2026.
• Rozhovor s bývalým poradcom prezidentsky Michalom Novotom. Marec 2026.
• Rozhovor s bývalým riaditeľom kancelárie ministerky informatizácie Jánom Magušinom. Marec 2026.
• Rozhovor s respondentom z okolia bývalého premiéra Eduarda Hegera, ktorý si nepraje byť menovaný. Marec 2026.
• Schuster, S. 2024. Showman: Inside the Invasion That Shook the World and Made a Leader of Volodymyr Zelensky. William Morrow.
• Korotunenko, S., Gusiev, G. 13.9.2024. How did Ukraine prepare for war with Russia? Babel. Viz: https://babel.ua/en/texts/110793-how-did-ukraine-prepare-for-war-with-russia-how-did-politicians-interfere-with-the-army-plans-why-did-the-military-not-retreat-from-bakhmut-tells-valery-zaluzhnyi-s-adviser-in-the-book-the-iron-genera.
• Tabery, E. 2024. Zuzana Čaputová: Nestratiť sa sama sebe. N Press.
• Putin, V. 12.6.2021. On the Historical Unity of Russians and Ukrainians. Kremeľ. Viz: http://en.kremlin.ru/events/president/news/66181.
• Walker, S. 20.2.2026. A war foretold: How the CIA and MI6 got hold of Putin’s Ukraine plans and why nobody believed them. The Guardian. Viz: https://www.theguardian.com/world/ng-interactive/2026/feb/20/a-war-foretold-cia-mi6-putin-ukraine-plans-russia.
• TASR TV, 26.1.2022. BRATISLAVA: Protestné zhromaždenie opozičných strán pred Prezidentským palácom. Viz: https://www.youtube.com/watch?v=wUR60eB_0H8.
• Ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. Ústavný zákon o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. Viz: https://www.zakonypreludi.sk/zz/2002-227.
• Národná rada Slovenskej republiky. 25.2.2022. Vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k vojenskej agresii Ruskej federácie proti Ukrajine (uznesenie č. 1288). Viz: https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=507913

Iba štvrtina ľudí na Slovensku si myslí, že môže dôverovať iným ľuďom. Dáta DEKK Inštitútu sa medziročne jemne zlepšili, výskumníci však zatiaľ nepotvrdzujú, či ide o dlhodobý trend alebo len o dočasný výkyv. Údaje sú súčasťou pripravovanej štúdie Trendy (ne)dôvery 2026, ktorú výskumníci spoločenskej súdržnosti  predstavia už tento mesiac.

Otázka znela: “Všeobecne povedané, povedali by ste, že väčšine ľudí sa dá dôverovať alebo je podľa vás potrebné byť veľmi ostražitý?”  Až 73,4 % ľudí na Slovensku odpovedalo, že v prístupe k ostatným treba byť radšej opatrný.

Pokiaľ chce Slovensko napredovať, musí sa zamerať na zvýšenie dôvery v spoločnosti. Keď si nedôverujeme, nie sme ochotní spolupracovať, ekonomika rastie pomalšie a spoločnosť je veľmi zraniteľná voči krízam.

„Ľudia sa uchýlia k alternatívnym opatreniam, ktoré im poskytujú podobné funkcie a uspokojujú túžbu po istote a predvídateľnosti. Typické príklady sú kmeňovosť a teda neochota vystupovať zo svojich bublín, korupcia či v niektorých prípadoch aj tendencia dôverovať skôr zahraničným výrobkom ako domácim, čo oslabuje podporu slovenského hospodárstva,“ hovorí výskumník a spoluzakladateľ DEKK Inštitútu Hugo Gloss.  

DEKK Inštitút je nezisková výskumná organizácia. Od roku 2020 prináša dáta, ktoré v našej krajine dlho chýbali. Skúma hodnoty, frustrácie a postoje obyvateľstva s cieľom zvýšiť súdržnosť v našej krajine.

Jedným z jej hlavných ukazovateľov je práve dôvera. Výskumníci každoročne vydávajú štúdiu Trendy (ne)dôvery, ktorá mapuje stav dôvery medzi ľuďmi a voči inštitúciám v slovenskej spoločnosti.

„Na Slovensku v súčasnosti pozorujeme rozpad súdržnosti a na diagnostiku tohto problému a návrh možných riešení potrebujeme práve dáta týkajúce sa našich hodnôt a identity. Zozbierané údaje nám ponúknu lepší prehľad o aktuálnej situácii aj o dlhodobých trendoch a zároveň pomôžu identifikovať oblasti, ktoré si vyžadujú zvýšenú pozornosť – zo strany občanov aj zo strany štátu,“ vysvetľuje analytička DEKK Inštitútu Veronika Cigáneková.

Najnovšie dáta prezrádzajú, že iným ľuďom na Slovensku dôveruje 25,6 percent obyvateľstva. Oproti predošlému obdobiu ide o nárast o 4 percentá, čo môže dávať priestor na opatrnú nádej.

„To, či ide skutočne o stúpajúci trend nám prezradí až nasledujúce meranie – to ďalšie plánujeme na jeseň 2026. Totiž, podobnú mieru medziľudskej dôvery sme v našej spoločnosti videli aj v roku 1998 a od tohto momentu sa po takmer troch desaťročiach čísla výrazne nemenia,” informuje výskumník Hugo Gloss. 

Slovensko v dôvere zaostáva aj pri porovnaní s Českou republikou. Tamojšie dáta z roku 2022 vykazujú medziľudskú dôveru na úrovni 36,8 percent.  Vo Fínsku to bolo dokonca 72,1 percent.

Tieto údaje sa opierajú o doteraz najrozsiahlejší výskum hodnôt na Slovensku. Zber dát realizovala agentúra Focus pre DEKK Inštitút na jeseň 2025 formou osobných rozhovorov, pričom reprezentatívna vzorka 1 200 respondentov odpovedala na celkovo 250 otázok.